Kým sa dvere zatvoria

Kým sa dvere zatvoria
Mt 25, 1- 13:

“Vtedy bude kráľovstvo nebeské podobné desiatim pannám, ktoré si vzali lampy a vyšli naproti ženíchovi. (2) Päť z nich bolo pochabých a päť rozumných. (3) Tie pochabé totiž vzali si lampy, ale nevzali si olejea; (4) tie rozumné však vzali si s lampami aj oleja v nádobách. (5) Keď ženích meškal, zdriemli všetky a zaspali. (6) O polnoci nastal krik: Ajhľa, ženích, vyjdite mu naproti! (7) Vtedy prebudili sa všetky panny a pripravovali si lampy. (8) Tu pochabé povedali rozumným: dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú! (9) Ale rozumné povedali: Aby potom nestačilo ani nám ani vám? Choďte k predavačom a kúpte si. (10) Keď však odišli kupovať, prišiel ženích, pripravené vošli s ním na svadbu, a dvere sa zatvorili. (11) Neskoršie prišli aj ostatné panny a hovorili: Pane, pane, otvor nám! (12) Ale on odvetil: Veru, neznám vás! (13) Preto bdejte, lebo neznáte dňa ani hodiny, kedy príde Syn človeka.” Amen

Bohumilí kresťania!

Raz som sa spýtal jednej bývalej spolužiačky, čo sa stalo, že jej manžel začal robiť na staré kolená “psie kusy”, až sa ich manželstvo rozpadlo. Odpovedala mi, že: “vyhorel”. Najskôr som jej odpoveď nepochopil. Vyhorel? – Napadlo ma: vyhorel azda ich dom? – Vyhorieť môže všeličo a vždy je to nešťastie. Vyhorieť može aj láska. Na začiatku horí ako silný plameň, ale v mnohých srdciach časom naozaj akoby vyhorela.
Lenže pojmom ”vyhorieť” označujú dnes psychológovia stav človeka aj vtedy, keď stratí motiváciu a chuť pracovať, konať niečo, čo bolo jeho prácou i záľubou. “Vyhorený” človek pripomína dymiace ohnisko, kde je ešte vidieť zyvšky dymu, ale oheň už nehorí. Je to smutný a žalostný pohľad na človeka, ktorý predtým horel napr. za nejakú vec, prácu, aktivitu, a zrazu “zhasne”. Jeho láska i služba k ľuďom, k práci, ktorú konal ochladne.

Vyhorených ľudí stretáme dnes temer všade a pomerne často. Neviem, či sa psychológovia nechali inšpirovať pri pomenovaní tohoto stavu novozmluvným podobenstvom, ale je zrejmé, že aj Pán Ježiš hovorí vo svojom podobentsve práve o takýchto ľuďoch.
Nerozumné a pochabé panny so zhasnutými lampami môžeme označiť za také, ktoré aj sami “vyhoreli”.

Boli spolu s ostatnými družičkami povolané na svadbu. Prijali pozvanie na radostnú udalosť, keď ich priateľ a ženích príjme do svojho domu svoju nevestu a ich priateľku. Smú byť pri tom, keď títo dvaja začnú nový život. K nemu smú a majú aj oni prispieť svojím dielom, svojou službou. Byť družbom ženícha a družičkou nevesty je vyznačenie, ale je to aj úloha a služba! Ich konkrétnou službu bolo: svietiť ženíchovi na cestu, keď bude prichádzať. Žiadalo sa od nich, aby ich lampy horeli. Aby bol v nich knôt, ale aj olej…Nemožno povedať, že by boli tak pochabé a nemúdre, že by si lampy nenaplnili aj olejom. Dá sa predpokladať, že ich lampy boli na začiatku práve tak plné, ako aj lampy tých piatich, múdrejších priateliek.

Napriek tomu sa stalo, že vo svojej úlohe sklamali a zostali zahanbené. Zostávajú neužitočné služobnice, keď ženích prichádza. Spočiatku svietili i čakali, ale ich lampy vyhoreli… Vyhorel olej, a v nádobách, kde mal byť ďalší olej, bolo sucho…Nevzali si dosť oleja v nádobách a preto ich lampy zostali tmavé. V rozhodujpcej chvíli zostali oni sami nielen predesené, bezradné, ale aj nekonečne smutné… Na svojej situácii už nemohli noč zmeniť ani oni sami, ani ostatné panny, ani iní ľudia. Bolo neskoro.

Ježišovo podobenstvo jasne smeruje k otázke, ktorú vyslovil na inom mieste: “Ale keď príde Syn človeka, či nájde vieru na zemi”?

V kresťanskej cirkvi sa s prejavom vyhorených ľudských životov stretáme veľmi často. Možno ešte častejšie, ako v ktoromkoľvek inom povolaní. Ako kresťania sme povolaní k “novote života”, aby sme napokon mohli vojsť so Ženíchom našich duší aj na “svadbu nebeskú”. Do plnej a radosti v spoločenstve s Kristom a všetkými ostanými vyvolenými. Mnoho je síce povolaných, ale málo vyvolených…
V cirkvi neraz vidíme ľudí, ktorí sa dokážu nadchnúť, zapáliť za vec Božie kráľovstva. Vidíme niekedy už mládež, ako začne jej srdce biť pre veci kráľovsta Božieho! Vidíme mnoho ľudí, ktorí prijali rôzne funkcie a úrady v cirkvi. Presbyterov, kurátorov, kantorov, zborových pracovníkov, cirkevných funkcionárov. Ale neraz práve tí najaktívnejší, čo “zobrali na seba bremeno dňa” – totiž výzvy a aktuálne úlohy – zrazu vyhoria. Z vyznavačov sa stanú ľahostajní a neraz aj úpne chladní ľudia …

Prečo sa to deje v cirkvi, v cirkevných zboroch vždy nanovo? Dôvody, ktoré môžeme označiť za hlavné, sú dva. Ten prvý je, že sa ľudia precenili. Často si ľudia myslia: Keby som sa ja dostal do tej, či onej funkcie, inak by to muselo v cirkvi šľapať! Ja dokážem to, čo iní nie. Mnohí si povedia: ja teraz ukážem všetkým svoje sily a schopnosti…Človek zabúda na to, že príchod nebeského Ženícha a príchod Jeho kráľovsta, zjavenie Jeho moci a slávy nie je v našich rukách! Príchod nebeského Ženícha človek neurýchli. Ľudia neraz hovoria: Aha, Ježiš je tam, na tom, či onom mieste. Tam sa pozerajme! Tam utekajme – hľa, aké sa tam dejú veci. Nie ako u nás! Ako tam vysoko horí plameň lásky… Horí. Nemožno to poprieť. Ale z akých zdrojov, z akých síl? Nie je to neraz často iba : “naša ľudská sila” /Sp 263, 2/, ktorá ako vieme “nás sama nezachráni”?! Rôzne aktivity v cirkvi majú neraz akoby náter pôsobenia Ducha Svätého, ale je za nimi iba a len ľudská sila, neraz dokonca iba snaha vyniknúť a získať chválu od ľudí, ba často aj samochvála človeka.

A je tu aj druhá vec, ktorá sa spomína v podobenstve: Ženích zdanlivo mešká. Neprichádza a ľuďom sa zdá, “že mešká Pán so zasľúbením”…( 2 Pt) Čas do príchodu je dlhý a oni si zle rozrátali sily. Oleja je zrazu málo a oni už nemajú čím svietiť.
Je nepochybné, že Pán Ježiš hovorí tým, ktorí boli v Krste svätom prijatí za Božie deti a v srdciach ktorých skrze Ducha Svätého bol zapálený plameň viery: “Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby vidlei vaše dobré skutky”…
Horiace lampičky družičiek, je viditeľné svetlo a konkrétna služba. Takými sú skutky a činy človeka. Áno, je to prejav lásky a služby pre nebeského Ženícha a pre tých, čo sú Jeho. Skutky sú viditeľné, tak ako je viditeľý plameň. V tme – aj malý plamienok môže byť veľkou pomocou…Lenže viditeľný plameň a skutok človeka, je trvalý iba vtedy, ak má svoj pravý zdroj!! A ten zdroj – je skrytý. Nádoba na olej má obsahovať olej, ktorý očami nevidieť. Ale práve tento neviditeľný olej treba dopĺňať.

Aký je to olej? Kde sa berie? Je to viera, ktorá je neviditeľná, ktorej energiu dáva Duch Svätý. Olej viery treba po Krste svätom, ale aj po každom zapálení a svietení dopĺňať. A viera – ako vieme, z Pavlovho svedectva, – viera je z počúvanie a počúvanie – skrze Božie Slovo. Viera je z počúvanie slov evanjelia, ktoré je slovom neviditeľným, zvestovaným a vyučovaným v cirkvi . Zvestované obyčajnými služobníkmi, v obyčajné nedele a celkom obyčajným spôsobom. Inokedy je darovaná tiež aj v “slove viditeľnom”, totiž podávaným vo sviatosti Pánovej Večere. Toto oboje je nenahraditeľné dopĺňanie, dočerpanie energie viery, aby mohla svietiť láskou. To je služba Boha, nám hriešnym, slabým a prázdnym ľuďom na obyčajných Službách Božích.

Každý z nás dostal od Pána Boha primeranú lampu, aby mohol ňou svietiť. A dostali sme aj dar viery. V Krste svätom začalo toto “duchovné tankovanie” . Ale je zrejmé, že pre dlhú životnú cestu, pre čakanie a zodpovedné očakávanie Ženícha našich duší, Pána Ježiša Krista, potrebujeme novú vždy novú vieru do našich sŕdc a duší. Povedzme to aj súčasným obrazom a príkladom: “Bandasky, či kanistre pred dlhou cestou musíme dotankovať, lebo benzín, či nafta v nádrži auta rýchlo vyhorí…a nevieme, či bude nová príležitosť tak urobiť.

Bratia a sestry v Pánovi !
Dospeli sme k jednému dôležitému medzníku nášho života. K poslednej nedeli tohoto cirkevného roku. Bolo v ňom mnoho príležitostí naplniť naše srdcia vierou. Veľa ponúk, prísť a nanovo naplnť nádoby našich sŕdc energiou a silou viery. Preto, aby naše srdcia nevyhoreli. Aby skutky viery, svietili v činnej láske vôkol nás v tomto svete. V našom osobnom živote, v živote manželskom, v živote našich rodín, službe CZ a ECAV a v službe našim blížnym. Táto služba lásky je súčasne aj službou nášmu Pánovi, nebeskému Ženíchovi. On sám hovorí: ”Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších, mne ste urobili”. Svetlo viery je ten dôvod, aby naši blížni vidiac naše svetlo viery – ” velebili nášho Otca, ktorý je v nebesiach”.
Ježišov príchod sa o jeden rok priblížil a my sme sa opäť priblížili k účasti na Jeho sláve. Uvedomujeme si, že tak, ako oné panny, aj my v pozemskom dlhom čakaní môžeme občas aj zdriemnuť. Ale nesmie sa bezstarostne oddať duchovnému spánku. Nezabúdajme, že je tu aj čas a úloha, prijať a doplniť olej viery v tých dňoch, v ktorých nám Pán Boh dáva počuť svoje Slovo. “Aby v našich lampách, nevyhasol plameň” /Sp 7OO/. Aby sme “nevyhoreli” a nezostali vonku, za dverami nebeskej svadby, radosti a slávy. Amen.

25.N.po Sv.Tr.-Nedeľa večnosti 2012 – Sobotište – Ľ.Batka st.

Leave a Reply