Viera a skutky

Viera a skutky
Mt 25, 31 – 46:
“Keď Syn človeka príde v svojej sláve a všetci anjeli s Ním, posadí sa vtedy na trón svojej slávy. (32) I zhromaždia sa pred Neho všetky národy; a oddelí ich, ako pastier oddeľuje ovce od kozlov, a (33) postaví si ovce sprava, kozlov však zľava. (34) Vtedy povie Kráľ tým na na pravici: Poďte požehnaní môjho Otca, príjmite ako dedičtvo kráľovstvo, ktoré vám je pripravené od stvorenia sveta. (35) Lebo hladný som bol, a dali ste mi jesť, bol som smädný, a dali ste mi piť; prišiel som ako cudzinec, a prijali ste ma, (36) bol som nahý, a zaodeli ste ma; bol som nemocný a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne. (37) Odpovedia Mu spravodliví: Pane, kedy sme Ťa videli hladného, a nasýtili sme Ťa, alebo smädného a napojili sme ťa? (38) a kedy sme Ťa videli ako cudzinca a prijali sme Ťa? Alebo nahého, a zaodeli sme Ťa? (39) A kedy sme Ťa videli nemocného, alebo vo väzení, a prišli sme k Tebe? (40) Odpovie im kráľ: Veru hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. (41) Potom povie aj tým na ľavici? Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, pripraveného diablovi a jeho anjelom. – Lebo hladný som bol, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; (43) prišiel som ako cudzinec, a neprijali ste ma; bol som nahý, a nezaodeli ste ma; bol som nemocný a vo väzení, a nenavštívili ste ma. (44) Vtedy odvetia aj títo? Pane, kedy….??
(45) Vtedy odpovie im: Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, mne ste neurobii! (46) I pôjdu títo do do večného trápenia, ale spravodliví do večného života.” Amen.

Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!

Pravá a živá kresťanská viera nikdy nemôže byť bez pravých a dobrých skutkov. Nie sú skutkami zasluhujúcimi spasenie, ale sú svedectvom dôvery a vďaky Bohu a nášmu Spasiteľovi. Neprávom sa vyčíta veriacemu v evanjelium, že je proti dobrým skutkom. Máme a musíme byť len proti ich záslužnosti ! V ich chápaní v tom zmysle, že si nimi zasluhujeme spasenie a večný život. Pán Ježiš vo svojom posolstve o poslednom súde pripomína, že kráľovstvo Božie je nám z Božej milosti pripravené od stvorenia sveta. On sám je Ten, ktorý nám nanovo otvoril svojimi zásluhami cestu a dvere k tomuto dobrému cieľu a večnému odpočinutiu.

K dobrým skutkom patria také skutky, ktoré sú službou a pomocou našim blížnym. Ukazuje sa pravdivým slovo Ježišovo: ”Chudobných vždy máte so sebou”. Keď chceme blížnym dobre činiť, môžeme vidieť, objaviť a všimnúť si, kto skutočne aktuálne našu pomoc potrebuje.
V dejinách cirkvi sa kresťanský životný štýl a spiritualita prejavovali rôznym spôsobom. Nemožno povedať, že to boli vždy spôsoby dobré, ktoré skutočne napĺňali Božiu vôľu. Prvotná cirkev je však skutočne inšpiráciou a povzbudením aj pre dnešok. Vidíme v nej veľmi skoro rozvoj služby núdznym, chudobným a na pomoc odkázaným, ako o tom svedčí voľba prvých siedmych diakonov v jeruzalemskom cirkevnom zbore. Významná je aj veľká Pavlova zbierka v cirkevných zboroch v Malej Ázii a v Grécku v prospech chudobných v Jeruzaleme. Tí, ktorí mali viac majetku, ako sami potrebovali a spotrebovali, neváhali sa vzdať jeho časti v prospech iných.
Isteže sa aj vtedy vyskytli pomýlené chraktery, ako to Skutky apoštolov spomínajú v prípade manželov Ananiáša a Zafiry. Išlo im o ich slávu a popularitu viac ako o nezištnú pomoc a súd Boží bol pre nich rýchly a prísny.

Spomíname aj nezdravé javy, ktoré boli viac inšpirované ideami pohanskej filozofie, alebo východnými orientálnymi náboženstvami. Najskôr v cirkvách na Východe a potom aj na Západe vznikal ideál azketizmu, odriekania a chudoby, ako prejav vyššej duchovnosti
/spirituality/ – viac, ako skutočná a aktívna pomoc blížnym. Obdiv a úctu si získavali pustovníci, opúšťajúci bežný život. Spomeňme za všetkých istého Šimonu Stylitu, ktorý žil ako pustovník na stĺpe, aby ukázal príklad asketického, odriekavého spôsobu života. Z pustovníctva sa neskôr vyvinul život kláštorný, so všetkým leskom, ale aj biedami, ako sa prejavili na prelome staroveku a novoveku.

Svet bol vždy plný nespravodivosti, bezprávia, veľkých rozdielov sociálnych a aj rôznych bied. Kresťania na to reagovali napr. tak, ako František z Asisi, alebo Peter Wald a iní. Vzdali sa majetku, vlastnej rodiny a pohodlia a venovali svoj život biednym zeme. Často mali aj veľa nasledovníkov, ale napr. aj spoločenstvo Františkových nasledovníkov /františkáni/ sa už za jeho života odklonilo od ním vytýčených ideálov a poriadkov. To bol údel mnohých kláštorov, ktoré postupne zbohatli. Jednak tým, že sa naozaj venovali poctivej práci, ale aj tým,že dostali privilégiá a “sponzorské dary”. Napokon sa však nedokázali vymaniť zo svojej uzavretosti a často boli odtrhnutí od väčšinovej cirkvi i reálnych problémov sveta.

Tento model života sa odvodzoval od príbehu a rozhovu Pána Ježiša s bohatým mládencom, ktorý si myslel, že plnením Božích prikázaní a nejakou dobročinnosťou si môže zaslúžiť aj večný život. On Ježišovi povedal: “Toto všetko”- totiž prikázania Desatora – “som plnil od svojej mladosti, čo mi ešte chýba”? Ježiš mu povedal: “Ak chceš byť dokonalý, predaj všetko čo máš, rozdaj chudobným a potom príď a nasleduj ma”! – Toto bohatý mládenec nedokázal a odišiel od Ježiša smutný. – Učeníci ostali zarazení a možno šokovaný. Aj oni všeličo opustili – ale, zdá sa, že to neznamenalo, že by sa úplne vzdali všetkého vlastníctva, alebo že kvôli misijnej činnost opustili aj svoje rodiny. Opustili ich skôr v tom zmyse, že ich na určitý čas zanechali bez ochrany a pomoci. Keď Peter povedal: “Ajhľa, my sme všekto opustili, čo teda budeme mať za to”?- pýta sa súčasne aj na určitú kompenzáciu. Pán Ježiš ju skutočne aj prisľúbil. Ale úplné vzdanie sa všetkého a rozdanie všetkého, ako to Ježiš spomenul bohatému mládencovi ich šokovalo. Preto sa pýtajú: “Kto teda môže byť spasený”? Akoby naznačili, to je naozaj veľmi ťažké, ba nemožné… Pán Ježiš povedal: “U človeka je to nemožné, ale nie u Boha”!

Jednotlivci i skupinky ľudí v dejinách cirkvi akoby sa rozhodli dokázať opak: Opustíme úplne všetko: majetok i možnosť založiť si rodinu a večný život si zaslúžime! Tak sa začal ceniť celibát, ako akási vyššia duchovnosť a spravodlivosť. Začal znamenať viac, ako venovanie sa rodine, ako stav manželský, ako dobre vychované deti v rodine, alebo iná služba a práca pre spoločnsť! Ten prvý model bol a možno aj dodnes je považovaný za prejav “vyššej spravodlivosti”, ktorá si myslí, že takto si nebo možno zaslúžiť…Reformácia začala akékoľvek myšlienky záslužníctva odstraňovať. Niektorí to ale pochopili a dodnes chápu tak, že evanjelici sú proti dobrým skutkom, a teda aj proti dobročinnosti, obetavosti, slúžbe a pomoci iným. To je samozrejme veľmi krátkozraké stanovisko.
Mohli by sme však povedať, že inšpiráciou pre cirkvi reformačné sa stali iné príklady prevzatý z evanjelia. Príklad Zacheusa, ktorý prijíma Ježiša do svojho domu a činí konkrétne pokánie. Pritom nič nehovorí o tom, že by opustil svoju prácu a zamestnanie, alebo že by v ňom už nepokračoval. Podobne máme mať pred sebou aj príklad milosrdného Samaritána, o ktorého konaní Ježiš zákonníkovi povedal: “Choď a rob podobne”!

V týchto príkladoch niet náznak nejakej falošnej, povrchnej a okázalej farizejskej svätosti, ani kontemplatívno – asketickej zbožnosti! Naopak! Treba nám jasne vidieť, že ak chceme a máme pomáhať iným, tým, ktorí našu pomoc potrebujú, sotva sa môžme oddeľovať od sveta a utekať do kláštora.
Samaritán je človek na ceste týmto svetom, kde sú aj zbojníci! Ale nielen to – on má k dispozícii olej a víno, čo mu slúžili nielen ako potraviny, ale aj ako lieky! Lieky vždy stáli a stoja aj dnes dosť peňazí, ktoré treba zarobiť. Samaritán môže pomôcť aj preto, že má svojho osla, na ktorého zraneného a ozbíjanéjo človeka vyloží a odvezie do hostinca! Tam za neho a za jeho pobyt zaplatil! Vyňal dva denáre a dal hostinskému, aby sa o neho staral! Vedel, že to zadarmo nemôže robiť. Navyše hovorí, ak bude treba viac dať, doplatí až sa vráti.
Bol zrejme človekom, ktorý si tie prostriedky na získanie osla, i denáre za ošetrovanie nejako zarobil. On ich najskôr musel mať a získať aktívnym životom. Potom prichádza to ďalšie- že sa z lásky a nezištne vzdáva časti svojich peňazí a prostriedkov v prospech blížneho a plní tak zákon Boží a Kristov.

Mnohí z farizejov Ježišovej doby tiež mali prostriedky, ale našli si výhovorky, aby sa ich vzdať nemusali. Najmä však neverili, že stoja pred Sudcovm živých a mŕtvych. Iní ľudia, k nim patrili učitelia zákona zo strany saducejov, vôbec neverili v posledný Boží súd a život budúceho veku. Pretože nemali pravú v i e r u, nemali ani pravé s k u t k y.

Bratia a sestry!
Aj dnes s úpadkom a odumieraním viery, vidíme aj úpadok skutkov, ktoré požaduje Boží zákon i Ježiš Kristus. On nám hovorí že to, čo urobíme vtedy, keď ide o pomoc hladným, nahým a trpaicim- robíme akoby Jemu samému. Ak niekto v núdznych nevidí Krista, ak nečaká Jeho príchod a súd, nevidí ani blížneho.

Keď sa predsa len stretneme niekedy s dobročinnosťou vo svete, často sa to deje viac z reklamných dôvodov, ako z dôvodu nezištnej pomoci. Žiaľ, komerčné médiá nesledujú záujem množstva trpiacich, ale len takých, z príbehu ktorých možno vyťažiť divácky záujem a v konečnom dôsledku na relácii zarobiť. “Trúbia pred sebou”, keď idú so svojou almužnou, ale mnohou inou činnosťou konajú prispievajú skôr k deštrukcii morálky, keďže hlavným kritériom všetkého je iba miera sledovanost a tak aj zisku.

Veľká skupina kresťanov však tiež nedokáže obetovať ani tie biblické povestné “dva haliere chudobnej vdovy”. Pritom si však musíme uvedomiť, že ona bola Ježišom ocenená nie pre dva haliere, ale preto, že dala do chrámovej pokladnice “všetko čo mala”, totiž celý svoj majetok. Pripomína tak inú vdovu, totiž vdovu zo Sarepty, ktorá prichýlila a nasýtila z poslednej múky a oleja Božieho muža Eliáša. Odovzdala sa do Božích rúk a tak získala mimoriadne Božie požehnanie pre svojho syna i pre seba. Za jej skutkom tiež stojí prvotná viera a plné spoľahnutie sa Božie milosrdenstvo.

Bratia a sestry!
Dlho by sme mohli hovoriť o situácii ekonomicko- sociálnej v ktorej sa nachádzame. O hodnotách, ktoré máme, i tých, ktoré nemáme. O sociálnej nespravodlivosti i o všetkom tom, čo ju ešte viac prehlbuje. Vždy nanovo však narazíme na jedno: na ľudský hriech!
Hriech tých, ktorí mnoho, ale nepoctivo získali, hriech tých, ktorí nepoctivosť nepotrestali, ale z nej ťažia, alebo sa na nej priživujú. Hriech tých, ktorí nepracujú preto, že nechcú pracovať a obchádzajú apoštolské slovo: “Kto nechce pracovať, nech ani neje”!
Hriech tých, ktorí pracujú a zarábajú, ale peniaze sa im stali božstvom- mamonou. Hriech tých, ktorí iba vypočítavo a klamlivo naťahuj ruky a kričia iba jedno: dajte mi viac! Hriech tých, ktorí pracujú, ale ľahkomyseľne prichádzajú o výsledky svojej práce hazardom, alebo alkoholizmom atď. a stávajú sa napokon bremenom pre rodinu i spoločnosť.
Ako evanjelický kresťania sa musíme tiež vždy nanovo zamýšľať nad naším vzťahom k hmotným Božím darom a nad spôsobom, ako s týmto Božími darmi nakladáme. Či vieme a dokážeme z nich aspoň niečo obetovať iným napr. cez Generálnu podporoveň, Diakoniu, celocirkevné ofery a podobne. Či pri tom konáme tak, ako žiada Pánovo slovo: “Nech nevie pravá ruka, čo koná ľavá” a touto neokázalou službou, obeťou času, alebo hmotných prostriekov pre dobro blížnych dávame možnosť iným chváliť Pána. Viera v Ježiša, že On je Ten, ktorý opäť príde z neba, aby súdil živých i mŕtvych a tak aj nás všetkých, je skrytou hybnou silou nášho konania. Tam, kde táto viera a primerané skutky pomoci a služby absentujú, chýbajú, znamená to už dnes odsúdenie a napokon večný oheň, kde “ich červ neumiera”.(Iz)
Na druhej strane platí, že pravá viera je vždy činná v pomáhajúcej a slúžiacej láske a taká bude Kristom Pánom odmenená darom večného života s Ním, v kruhu ostatných veriacich. Amen

24.Nedeľa po Sv.Trojici 2012- Rovensko, Sobotište- Ľ.Batka st.