Vstúp do chrámu

Vstúp do chrámu

Ž 100:

(1) Zvučne plesaj Hospodinu, celá zem!
S radosťou slúžte Hospodinu, vchádzajte pred neho s plesaním!
Vedzte, že Hospodin je Boh: On učinil nás, Jeho sme, Jeho ľud, ovce jeho pastvy.
Vchádzajte s vďakou do jeho brán a s chválospevom v Jheo nádvoria, ďakujte Mu a dobrorečte jheo menu!
Lebo je dobrý Hospodin, naveky trvá Jeho milosť a Jeho vernosť z rodu na rod. Amen

Slávnostné kresťanské zhromaždenie, bratia a sestry v Kristu Pánu!

Keď má niekto z našich blízkych narodeniny, túžime po tom, aby sme mu mohli zablahoželať pri osobnej návšteve. Nie vždy je možné prísť k blízkemu človeku osobne. Ale ak takú možnosť máme, pripravíme si nejaké milé slovo ocenenia jeho života a slovo priania všetkého dobrého. Pridáme sa k spoločnému slávnostnému spevu: Mnoga ljeta – a prípadne aj odovzdáme nejaký darček, alebo pozornosť.

Veľmi podobne je to aj dnes, keď slávime narodeniny nášho kostola. Stretli sme sa tu viacerí pri 228. výročí Pamiatky posvätenia tohoto Božieho domu. SMS -ky, ani blahoprajné listy síce neprišli, ale my, ktorí sme sa dnes zišli k oslave narodenín tohoto kostola, chceme urobiť podobne: Chceme dať najavo, že si tento chrám Boží vážime, že nám je vzácny a drahý, že mnoho pre nás znamená. Chceme mu zaželať, aby nám aj naďalej slúžil a aby zostával pod Božou ochranu. Aby bol vždy milým a vzácnym príbytkom pre Božie deti, ktoré sa tu duchovne zrodili. Chceme vyjadriť presvedčenie, že – “dodiaľ, je len dobre s nami, kým jeho veža a zvony znejú medzi nami” ! – Z celých pľúc i vďačných sŕdc chceme zaspievať slávnostné: Te Deum… Teba Boha chválime ! Chceme vyjadriť pripravenosť našimi rukami i milodarmi napomáhať jeho zveľadenie.

Tento kostol bol vytúženým dieťaťom viacerých predchádzajúcich generácií evanjelikov nielen zo S o b o t i š ť a, ale aj z najbližšieho okolia: Podbranča, Rovenska, Častkova, Rybiek a okolitých kopaníc. Obnovený CZ na základe Tolerančného patentu cisára Jozefa II. z r. 1782 nemeškal a využil hneď prvú príležitosť k stavbe. Zvláštnosťou bolo, že prvým farárom v obnovenom zbore, po 50 ročnej duchovnej porobe sa stal P a v e l J e ž o v i č, farár z a r t i k u l á r n e h o kostola v Prietrži, kde mali evanjelici zo širokého okolia jediného úradne povoleného kňaza. Skôr, ako sa kostol začal budovať, konali sa prvé Služby Božie na dvore zborového dozorcu- “inšpektora” cirkvi, Jána Peťku a druhé v humne rodiny Jarábkovej v Uhorskej ulici.
Nechcem teraz pripomínať smutné a napínavé udalosti, ktoré danému stavu predchádzali, najmä pri odoberaní pôvodného kostola. Z neho sa nám z najstarších dôb zachoval len malý strieborný kalich, ktorý daroval evanjelickej cirkvi zeman Š t e f a n P a p p z R o v e n s k a. Služby Božie sa konali v tom čase aj v rodinách a domácnostiach, Večera Pánova sa prisluhovala v jarkoch a stodolách…evanjelická cirkev žila “v podzemí”. Na smrť odsúdený farár J á n S t r á n s k y musel zutekať a žil, pracoval a skrýval sa na K o š a r i s k á c h, kde napokon aj zomrel. Ale Pán Boh predsa poprial našej cirkvi dar nábožeskej slobody, hoci najskôr iba v podobe tolerancie, keď evanjelici boli len trpení, ale nie rovnoprávni s RKC.
Pre našich evanjelických predkov už Tolerančný patent bol dôvod k radostnej oslave Hospodina, podobne, ako zaznieva z dnešného Žalmu 100: “Zvučne plesaj Hospodinu celá zem! S radosťou slúžte Hospodinu, vchádzajte pred Neho s plesaním!”

Pre SZ ľud Boží oslava Hospodina a Jeho svätému chrámu na Sione splývala v jednotu. Súvis jedného s druhým sa jasne ukáže vtedy, ak si uvedomíme, že tento žalm spieval ľud SZ ako pieseň pútnikov práve vtedy, keď putoval do chrámu v Jeruzaleme. –
Podobne aj naši predkovia sa cítili neraz pútnikmi, a to vtedy, keď chodili po odobratí chrámu najskôr na Turú Lúku, potom do Senice, a ešte neskôr do spomínanej Prietrže. – Máme však ešte pmätníkov medzi nami, ktorí spomínajú na pestrofarebné skupiny dospelých i mladých cirkevníkov, kráčajúcim na Služby Božie ako pútnici cestami – i poľom z Rovenska, Podbranča, alebo kopaníc v každom počasí…

Bratia a sestry v Kristu Pánu! Dôvera v Hospodina splývala ľudu Izraela s myšlienkami na chrám v Jeruzaleme, o ktorom vyznávali, že:” je jedeň deň v ňom lepší, ako inde tisíc”… Aj v našom žalmovom texte je ozvena tejto dôvery: “ Vchádzajte s vďakou do Jeho brán a s chválospevom v Jeho nádvoria”. Tu, v bohoslužbe stretal sa Boh s človekom. Preto žalmista vyzýva pútnikov: ”Ďakujte Mu a dobrorečte Jeho menu!”

Na tejto výzve sa nič nemení ani dnes, je stála a odpodstatnená. Zvučne plesať Hospodinu, oslavovať Jeho meno, Jemu slúžiť modlitbami a piesňami, alebo hrou na hudobné nástroje – to je úplne samozrejmé a prirodzené pre každého veriaceho. Platí to človeku SZ, ale aj NZ, teda o kresťanovi.

Milí bratia a sestry! Je to celkom prirodzené, spontánne, radostné a vďačné konanie tam, kde si človek uvedomuje, že má za čo ďakovať Hospodinu. Tam, kde vieme o tom, že Pán Boh skôr slúžil, slúži a chce slúžiť nám, ako my Jemu. Tak to vyznal aj evanjelista Ján: “My milujeme – lebo On prv miloval nás”!
Ľud Izraela vždy pamätal na to, ako vznikol. Ako sa stal zo zotročeného ľudu, ktorí ani ľuďmi neboli – iba nástrojmi bučiacimi- ľudom slobodným a ľudom Bohom požehnaným! Ako sa narodil vtedy, keď bol ”pokrstený v oblaku a v mori”…ako dostal možnosť správne Boha ctiť darom Božieho zákona – Desatora pod Chorebom /Sínajom/. Ako sa slobodne a dobrovoľne rozhodli ich predkovia postaviť sa do jedného šíku s mladým Józuom, ktorý na sneme v Sícheme vyznal: “Vyvoľte si dnes, komu budete slúžiť – ja a môj dom slúžiť budeme Hospodinu!

Toto všetko je predobrazom ešte väčšieho milostivého sklonenia sa živého Pána Boha k nám, k naším predkom, pôvodne pohanom. “Vedzte, že On učinil nás” – to má vedieť každý kresťan. Nejde len o poznanie a vyznanie, že náš telesný život máme od Pána Boha, Prvého i Konečného a jediného živého, ale slovom “učinl nás”- máme myslieť aj na naše duchovné znovuzrodenie v dare Krstu svätého. Tu sme sa stali viac, ako iba deťmi našich telesných rodičov! V tomto kúpeli znovuzrodenia sme sa stali Božími deťmi! Každému z nás sobne Boh povedal a zasľúbil: Neboj sa, môj si ty, ja som ťa povolal tvojím menom”- A preto spoločne si máme a môžeme propomínať aj my: Jeho sme! Sme Boží ľud, ovce Božej pastvy.
Ježiš Kristus sa stal naším dobrým Pastierom, ktorý nás , zlorečených a zatratených vykúpil a privlastnil si. Aby sme neboli otrokmi hriechu, a smrti večnej! – Ak to vieme, potom samozrejme a radi vchádzame znovu a znovu od brán Božieho domu poďakovať Mu a dobrorečiť Jeho menu. – “Lebo dobrý je Hospodin”! Uvedomujeme si, že my aj po Krste hrešíme a to v mnohom a denne. Ale náš Otec nebeský nám “v cirkvi denne hojne hriechy odpúšťa a dáva nám večný život”. Uisťuje nás, že nám je stále milostivý a mocne konajúci pre nás! Je stále ten istý, dobrotivý Boh…Jedna pieseň mladých z nášho Spevníka to vyjadruje takto: A ten Boh, čo za Mojžiša žil, sa nikdy nezmenil!…Ako žalmista poznal a svedčil, tak aj apoštolovia a s nimi celá cirkev a v nej aj my smieme vyznávať: “Lebo je dobrý Hospodin, naveky trvá Jeho milosť”!
Tá Božia milosť je tak veľká, že sa ňou mnohí “poslední stali prvými”, …Je tak úžasná, že mnohí márnostratní synovia a dcéry boli prijatý do Otcovho domu s darom rúcha novej spravodlivosti, s prsteňom pravej slobody a dôstojnosti…napriek mnohým predchádzajúcim hriechom. Božia dobrota a spravodlivosť prevyšuje naše predstavy a naše súdy, lebo On aj “posledným robotníkom”, ktorí pracovali na vinici, dáva toľko, ako prvým a nikomu nekrivdí. Naša odplata je hojná v nebesiach, v dare života večného.
Ak vieme o Božej vernosti, sme tu s chválospevom aj dnes a prídeme opäť. On má znieť a bude znieť neprestajne. Preto radostne smieme spievať vždy: “Chvála Ti, Bože verný, že plníš svoje sľuby…. Bol splnený aj ten sľub z raja, podľa ktorého sme my, hriešni ľudia dostali Spasiteľa v pravý čas! Každá nová generácia má vedieť a naučiť sa, že Pán Boh plní svoje sľuby vždy. Neznamená to, že plní všetky naše želania a priania – ale plní tie sľuby, ktoré nám On dal.
Na toto všetko, vykonané z Božej strany smieme myslieť aj v dnešný pamätný deň. Sloboda svedomia, sloboda vierovyznania, tvrdo a neraz surovo odopieraná naším predkom sa nám dostala v plnej miere. Pominuli aj časy nacionálneho útlaku, ktorý prišiel po útlaku náboženskom…Pominul sa aj najsurovší útlak sociálny, a tak smieme veriť, že sa pominú skoro aj tie pozostatky a predstavy . ktoré strašia v hlavách mnohých, v podobe novej, teraz už vlastnej slovenskej “šľachty”, ktorá “za korunu” získala majetok všetkých a tak aj politickú moc. Padla do prachu aj totalitná vláda a moc národného socializmu, nacizmu a fašizmu, rovnako aj ideológia násilného triedneho boja, spojeného s bojom proti tzv.nevedeckému svetovému názoru, ktorý je vraj brzdou pokroku a príchodu “pozemského raja”!
Vždy však išlo aj o to, či si človek to Božie konanie a požehnanie, Božiu dobrotu uvedomuje? Či sme pripravení prijať nielen dary, ale aj Darcu! Či sme pripravení v pravej slobode, so srdcom úprimným a vďačným vysloviť Mu aj dnes svoje: Te Deum laudámus…
Chrám Boží je miestom, ktoré Božiu milosť a dobrotu pripomína každému pútnikovi tejto zeme už svojou existenciou. Veža, ako vztýčený prst hovorí: buď človek “hore hľadiaci” /ho antrópos/ a pridaj svoj hlas a srdce k hlasu a srdcu zvonov, ktoré volajú: “Zvučne plesaj Hspodinu celá zem! S radosťou slúžte Hospodinu, vchádzajte pred Neho s plesaním”! Amen.

Pamiatka posvätenia chrámu- Sobotište – 23.N. po Sv.Tr. 2012 – Ľ.Batka st.

Leave a Reply