Dovoľte dietkam prichádzať ku mne a nebráňte im!…

                                        Dovoľte dietkam prichádzať ku mne a nebráňte im!…

 

Mk 10, 13- 16:

 

     “Prinášali k Nemu dietky, aby sa ich dotýkal; ale učeníci im dohovárali. (14) Keď to Ježiš videl, namrzel sa a povedal im: Dovoľte dietkam prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takých je kráľovstvo Božie. (15) Veru, vám hovorím: Kto nepríjme kráľovstvo Božie ako dieťa, nikdy nevojde doň. (16) A bral ich do náručia, kládol ruky na ne a požehnával ich.”  Amen

 

             Nábožné kresťanské zhromaždenie,  bratia  a sestry v  Pánovi Ježišovi Kristovi!

 

     Hodová nedeľa v Podbranči, ktorú tu svätíme vždy v 13.nedeľu po Svätej Trojici, pripadla v tomto roku na začiatok septembra (2.9), keď začína nový školský rok, ktorý bude zajtra pre naše deti a vnúčatá slávnostne zahájený. “Hody” –Pamiatku posvätenia prvej cirkevnej školy, ktorú si tu dnes pripomíname, je pomerne mladá udalosť v živote tunajšej dcérocirkvi. Možno povedať, že je prekvapujúce, že ešte pred 129.rokmi tu žiadna škola nebola!? Nebolo tu ani školy obecnej, ani cirkevnej. Školské deti boli odkázané chodiť do Sobotišťa, ak aké-také vzdelanie chceli získať. Pripomenúť si význam postavenia a posviacky prvej tunajšej evanjelicko – cirkevnej školy je preto pre nás dôležité, ak uvážime význam vzdelania pre život. 

         Je tu však aj druhá cirkevná stavba, ktorá je vlastne ešte mladšia. Je to tunajšia zvonica, postavená a posvätená v r.1905. Boli na nej umiestnené dva prvé zvony, zakúpené od brezovskej cirkvi. Žiaľ, oba padli za obeť prvej svetovej vojne . Až v r.1928 si fília zadovážila dva nové zvony, posviacka ktorých sa konala v už spomenutú 13.nedeľu po Svätej Trojici, čo je základom pre hodovú nedeľu na Podbranči.

        Vidíme teda, že prvou cirkevnou stavbou, ktorá tu začala slúžiť vyučovaniu žiakov a súčasne ich duchovnému, kresťanskému vzdelávaniu je niekdajšia cirkevná škola. Pri jej posviacke zneli zhromaždenému ľudu Božiemu slová, ktoré sme aj my dnes vypočuli. Kázeň, svedetcvo viery povedal vtedajší vrbovčiansky farár Pavel Sloboda a posviacku vykonal brezovský senior Ján Leška. Možno povedať, že posolstvá, vyslovené týmito známymi osobnosťami boli nielen aktuálne, ale priam nadčasové. Celkom pokojne by mohli zaznieť aj dnes. Boli to vpravde Božie svedectvá  a živé Božie slová, ktoré nezostárli.

 

      Akokoľvek boli a sú tieto budvy a stavby, vrátane zvonice na Podzámku a novej cirkevnej školy, ktorá už tiež neslúži svojmu pôvodnému účelu, dôležité , alebo pamätné, omnoho dôležitejšie je pre nás samotné Slovo Božie.

      Budovy a stavby, hoci pripomínajú dynamiku života v minulosti, môžu stratiť svoj význam a opodstatnenie. To, čo je však dôležité a stále oživujúce a slúžiace je Božie Slovo a Evanjelium Kristovo. Ono nestárne a nestráca na význame. Aj pre naše súčasné generácie znie rovnako a nemenne. Učí, buduje, povzbudzuje a potešuje. Pán Ježiš hovorí s rovnakou naliehavosťou aj dnes nám, ktorým záleží na prítomnosti a budúcnosti vlastných detí: ” Dovoľte dietkam prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takých je kráľovstvo Božie”.

 

     Evanjelická cirkev vždy poznala, a pozná aj dnes, význam vzdelania pre človeka, najmä pre mladú generáciu. Reformácia hneď od začiatku začala budovať ľudové školstvo na všetkých úrovniach. Nezabudnime, že Dr. M.Luther napísal významnú a dôležitú knižočku pre kresťanské rodiny s názvom: Malý Katechizmus a pre učiteľov náboženstva a farárov Veľký Katechizmus. Lutherov najbližší spolupracovník Filip Melanchton,  človek mimoriadne vzdelaný a vzdelanie podporujúci dostal v Nemecku hrdý titul: “Preaceptor Germanie” – Učiteľ Nemecka.

Budovanie škôl a školstva s príchodom reformácie na Slovensko znamenalo pozdvihnutie evanjelikov na vysokú morálnu, duchovnú a náboženskú úroveň. Prvou tlačou vydanou knihou v dejinách nášho národa sa stal spomínaný Malý katechizmus, ktorý vydal Leonard Stoeckel v Bardejove.

 

       Reformátori, ale aj naši starí otcovia a matky vo viere, slová Pánove brali vážne a zodpvedne. Pochopili nielen význam všeobecného vzdelanie pre detí, ale aj to, aby poznali Vodcu a Pôvodcu spásy sveta a človeka. Toho, ktorý povedal: “Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze Mňa”.

 

   Svätiť nedeľu a to nielen hodovú, znamná vždy nanovo počuť a potom prijať s pomocu Ducha Svätého Slovo Syna Božieho. Iba tak a vtedy môže človek prísť k Bohu. Byť s Ním v spoločenstve, ktoré nikto a nič, nijaká zlá moc, či mocnosť nezniči. Ani moc smrti, alebo brány pekla…/ R 8/

   

      “Dovoľte dietkam prichádzať ku mne”, hovorí teda dnes Kristus aj nám. Možno si niekto pomyslí:  Veď dnes máme slobodu a každý má dovolené robiť, čo uzná za vhodné. Pominuli sa časy, keď náboženstvo a jeho vyučovanie v školách, privádzanie detí ku Kristu bolo komplikované a v mnohých prípadoch znemožňované. Dnešné školy a školstvo, ani štát nie je predsa proti Kristovi! Je to pravda. 

     Milí bratia a sestry, – ale treba povedať aj to ďalši: nie sú proti – ale ani za Krista! Ani štát, ani školy priamo nebránia ísť ku Kristu-  ale k Nemu ani nevedú. O Jeho spoločenstvo priamo nestoja. Možno sa iba blahosklonne usmievajú…Otázka teda znie: Ako a čo treba urobiť, aby sme deťom, totiž tým, ktorí potrebujú našu ochranu a pomoc, “dovolili” prísť do spoločenstva s Kristom?

   

    Je isté, že začiatkom spoločenstva s Pánom Ježišom Kristom, začiatok Božieho detinstva je v Krste svätom. Ale len pokrstiť dieťa nestačí. Podobne nestačí povedať dieťaťu, alebo komukoľvek, kto Krista ešte nepozná: Ak chceš, tak choď do chrámu, choď k Nemu!  

Dovoliť, aby ktokoľvek blízky, či známy mohol prísť k Ježišovi ako k Pánovi, Dobrému Pastierovi alebo Učiteľovi – znamená, aby sme mu nebránili našou vlastnou neverou, alebo ľahostajnosťou poznať  evanjeliium. Dovoliť– znamená synovi, dcére alebo vnúčaťu  povedať: Poď! –  a nie choď! Brániť vo viere môžeme aj naším popieraním, či odopieraním nasledovania Krista. Nebratím Jeho kríža na seba, nemodlením sa – alebo dokonca – hľadaním iných bohov, či božstiev okrem Neho.

 

        Milí bratia a  sestry! 

      Moderní skeptici, podobne ako tí starí, alebo starobylí, si však kladú otázku inak, ako my, ktorí Krista a jeho Slovo a dielo spásy pznáme. Oni sa pýtajú: Prečo  by mal niekto – či už ja, alebo moje dieťa – vôbec ísť ku Kristu? Prečo by Ho mal poznať? Prečo by Ho  mal nasledovať, alebo vyznávať? To je základný, kardinálny problém človeka, ktorý pochybuje, alebo sa sám vzdal viery. 

Prečo? 

    

     Iste nestačí vedieť o Ježišovi iba to, že On je pre nás i pre naše deti najlepší Učiteľ, lebo prišiel od Toho, ktorý stvoril svet, ktorý mu dal poriadok a všetkému živému život. Nejde ani len o to, že Ježiš je najlepší učiteľ morálky a morálnych zákonov. Je zrejmé, že žiadne iné učenie, nemôže obstáť v porovnaní s morálkou Pána Ježiša, hlásanou Jeho ústamia a dokázanou skutkami lásky.

 

Prečo je dôležité pre Božie deti – tie malé, väčšie a akiste aj staršie a najstaršie  prichádzať k Ježišovi?

 

On sám o tom hovorí takto: ”Takých je kráľovstvo Božie”!

Iba ten, kto spozná a získa priateľstvo Ježiša Krista má účasť aj na Jeho zásluhách, na Jeho kráľovstve. Na inom mieste povedal: “Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze Mňa. Kto neprijíma kráľovstvo Božie ako dieťa – totiž s podobnou detskou dôverou – nikdy nevojde doň.

        

Pán Ježiš oceňuje vieru a dôveru detí, ktorou sa plne spoliehajú na ruky a slovo rodičovo – a tak má konať aj každý kresťan! Prijímať  s plnou dôverou osobu a celé dielo dielo Ježiša Krista.

 

Milí bratia a sestry v Kristu Pánu!

Ježiš nie je len Učiteľ,  hoci už 12. ročný to dokázal!

Nie je iba učitel mravnosti, hoci žil cnostne a plnil Boží zákon dokonale. Lebo iste nestačí povedať: Ži tak, ako On a budeš žiť večne! To my, hriešnici, jedoducho nedokážeme. Náš Žalobca pred bohom, Diabol, ktorí tvrdí:  Veď vy, kresťania nie ste lepší ako iní, ale aj naše hriechy nás obviňujú denne a ustavične.

To my nepopierame, ani nespochybňujeme. Naopak! Vyznávame znova a opäť, že sme hriešni ľudia. 

    Ale my, ako nás Luther učí, nebudujeme na ľudských názoroch,  ani na vlasných pocitoch, keď ide o poznanie hriešneho základu srdca v nás! My budujeme na Božej vernosti, na Božom Slove, na milosti a zasľúbení Pána Ježiša Krista, že On je Spasiteľ, ktorý nám denne odpúšťa všetky naše hriechy, ak ich vyznávame a ak sa vierou na Neho upímame. Tak žijeme z viery, z milosti Božej a zásluh samotného Pána Krista !

     Toto poznanie a tento život viery vedie k spáse, do kráľovstva Božieho. Viera je plné spoľahnutie sa na Krista! Nebráňme nikomu, našu hriešnosťou, ani našou samospravodlivosťou poznať Ježiša Krista ako Spasiteľa  a Pána! Naopak. Dovoľme všetkým – deťom i dospelým ísť ku Kristovi a byť s Ním!

      Ježiša poznávajme ako Kráľa kráľov, ale aj ďakujme a dobrorečme Mu za Jeho milosť, za Slovo evanjelia, a aj za miesta, ktoré nám ho umožňujú počuť! Ďakujme za hlas zvonov, ktoré volajú ku Kristu. ďajme dnes za miesta, kde sa evanjelium čiste učlio, zvestovalo a zvestuje dodnes. Amen.

 

 

                                    Pamiatka posvätenia cirkevnej školy v Podbranči v 13. nedeľu po Sv.Tr. 2012 – Ľ.Batka st.

          

Leave a Reply