Podnet k pokániu

                                       Podnet k pokániu

Mt 24, 1 – 2:

 

“Potom vyšiel Ježiš z chrámu a odchádzal. I pristúpili k Nemu Jeho učeníci, aby Mu ukázali budovy chrámu. (2) Riekol im: Či vidíte všetko toto? Veru, veru vám hovorím, že nezostane tu kameň na kameni, ktorý by nebol zborený.” Amen

     

      Milí bratia a sestry v Pánovi!

      

      Keď svätíme dnešnú 10. nedeľu po Svätej Trojici ako nedeľu kajúcu, neznamená to nejaký výnimočný pokyn konať v našom živote pokánie. Akoby výzva k poznaniu a vyznaniu našich hriechov a výzva v odvahe viery prosiť Pána o odpustenie a Jeho milosť bola vyárendovaná na jedeň deň, či jednu nedeľu v priebehu cirkevného roku. 

Evanjelický kresťan vie a má pamätať na svoj Krst, na to, že bol prijatý Pánom Bohom na milosť. Máme sa vždy znovu rozpomínať na to, že duchovné znovuzrodenie skrze Ducha Svätého ktoré v Ježišovom Krste začalo, má mať svoje pokračovanie. Lebo krstenie vodou znamená, že “starý Adam v nás – (t.j. hriešny človek) –  má byť každodennou ľútosťou a pokáním so všetkými hriechami a zlými žiadosťami topený a mŕtvený a že zase každý deň má v nás vychádzať a povstávať nový človek, ktorý by v spravodivosti a čistote život žil pred  Bohom naveky”.  

   

Kajúca nedeľa nie je teda nejakou výnimkou v rade ostatných dní nášho života v otázke pokánia. Jej výnimočnosť je skôr v tom, že dáva výraz tomu, že pokánie je naším spoločným programom a cestou. Že patrí k životu všetkého novozmluvného ľudu Božieho. 

Je pripomenutím, že ak by sme na činenie pokánia zabudli, alebo si mysleli, že ho nepotrebujeme, môže nás stretnúť údel ľudu SZ, ktorý si práve toto myslel. Zakladal si na Božom vyvolení, na svojom chráme a bohoslužbe, ktorú chápal ako vlastnú službu Bohu. Chýbalo tak v nej to hlavné: to čo Pán Boh sám dáva a ponúka človeku.

    Desiata nedeľa po Svätej Trojici nám znova a znova, z roka na rok pripomína zničenie mesta Jeruzalema a jeho chrámu. Tým aj bohoslužby, v ktorej Boh nemal záľubu. Táto bohoslužba nebola už nikdy obnovená. História zničenia Jeruzalema je veľmi pohnutou udalosťou. Je pomerne dobre známa, lebo ju verne opísal očitý svedok, priamy účastník a jednen z vodcov židovského povstania Jozef Flavius. Nám však nejde iba o opis dramatických udalostí minulosti, ktoré boli Pánom Ježišom predpovedané. Boli oznámené vopred ako dôvod toho, že mesto a jeho obyvatelia “nepoznali času svojho navštívenia.”

      Nádeje Izraela sa odrážajú aj v slovách Pánových učeníkov, ktorí s hrdosťou ukazovali na múry Jeruzalema a stavbu chrámu. Vtedy Pán Ježiš povedal: “Či vidíte toto všetko? Veru vám hovorím, že nezostane tu kameň na kameni, ktorý by nebol zborený.” Ježišove slová sa naplnili v r. 7O. Ak nám teda nejde iba o spomienku na potlačenie židovského povstania a krvavú drámu národa s tým spojenú, pýtame sa na hlavný zmysel dnešnej nedele. V čom spočíva? 

      Je ním povzbudenie vo viere, ktorá sa jednoznačne spolieha na zásluhy Ježiša Krista pre naše spasenie. Na Jeho obeť prinesenú za nás a za naše hriechy na kríži, keď sa “chrámová opona roztrhla na dvoje” a ukázala sa pravdivosť slov Jána Krstiteľa, že On je Baránok Boží, smímajúci hriech sveta.

        

      Ak máme teda spasiteľne prijímať Jeho obeť, Jeho sväté telo a krv obetovanú za nás, má tomu predchádzať poznanie a vyznanie našich hriechov. Poznanie potreby prijať v plnosti Jeho dielo.

Každodenné pokánie znamená aj takéto spoločné a verejné vyznanie hriechov a pristúpenie k Pánovmu stolu. 

      Každý z nás osobne a osobitne, ale aj spoločne, ako cirkev a telo Kristovo potrebujeme očistenie, nové odpustenie a povzbudenie vo viere. Naša viera je teda celkom kokrétna v tom, že orientujeme svoj život na Pána Ježiša Krista a na ponuku Božej milosti v Ňom. Nebeský Otec “pre Neho je láskavý k nám a odpúšťa nám hriechy”. Ak však niekto hovorí, že nemá hriechov, klame sám seba a navyše obviňuje z klamstva Boha, ktorý hovorí, že hriešni sme. Smieme však byť a zostať omilostenými hrešnikmi. Deťmi, ktoré nebeský Otec nechce trestať časnými trestami, ani večnou smrťou.

   

      Kajúca nedeľa je pre nás výzvou k prijatiu nového uistenia, že sme  Božie deti a dedičia Jeho zasľúbení. Kde je odpustenie hriechov, tam je aj život a spasenie. Nie zborenie toho, čo tu bolo a je vytvorené Kristovými zásluhami. A to je najmä spoločenstvo s  nebeským Otcom. Akokoľvek sa javí cesta pokánia vážna, ťažká a možno pochmúrna, je cestou k novote života a k spaseniu. Je uistením, ktoré ap.Pavol vyznal  takto: “Nikto a nič – nijaké zlo a mocnosti zla – nás nebudú môcť odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježiši, našom Pánovi”. Vyznajme preto teraz svoje hriechy a príjmime novú milosť Božiu v tele a krvi Kristovej. Amen.

 

       Kázeň v 10.N. po Sv.Tr. s prijímaním VP – Rovensko a Sobotište 2012    – Ľ.Batka st.

 

 

         

Leave a Reply