Kde nájdeme stratený raj
1 M 12, 1 – 4 a:
“Hospodin riekol Abrámovi: Vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva i z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. (2) Urobím ťa veľkým národom, požehnám ťa a tvoje meno zvelebím, tak staneš sa požehnaním. (3) Žehnať budem tých, čo teba žehnajú, prekľajem toho, čo tebe zlorečí, a v tebe budú požehnané všetky čelade zeme. Vtedy Abrám odišiel, ako mu prikázal Hospodin; šiel s ním aj Lót.” Amen
Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Počiatok dejín nášho národa a iných Slovanov začína tzv.sťahovaním národov. Našu pravlasť vidia historici kdesi na východe v okolí rieky Dnepra. Tento počiatok je však v hlbokej hmle, taže nič určitého o tom nevieme povedať. Iní historici sa preto domnievajú , že žiadne sťahovanie národov nebolo, ale naši predkovia tu žili “od pradávna”. – Je zaujímavé, že aj iné národy sem, na naše územie prišli z východu: Huni, Avari, alebo kmene starých Maďarov. Zaujímavo o tom píše Anonymova kronika: Gesta Hungarorum. Všetky spomínané národy prišli sem z východu, hľadajúc novú vlasť, krajinu, v ktorej by im bolo lepšie, ako v ich pôvodnej vlasti.
Bibilická správa hovorí o tom, že na počiatku “Vysadil Hospodin Boh na východe záhradu v ÉDENE a postavil tam človeka, ktorého utvoril”. Súčasne Písmo oznamuje, že človek raj na zemi stratil, keď sa postavil proti Bohu a zhrešil. V celom ľudstve však ostalo určité vedomie, že stratený raj je na východe. Je však otázkou, či slová “na východe” – znamenajú údaj zemepisný, alebo hovoria viac práve o počiatku a východisku života človeka a tak aj národov.
V SZ nachádzame aj takúto zaujímavú vetu: ”Keď sa na východe ľudia pohli, našli rovinu v krajine šineárskej a osadili sa tam”. Zdá sa, že dúfali, že práve na východe nájdu raj na zemi, a dokonca, že práve vtedy a tam budú bližšie k Bohu a k nebesám. Stavba babylonskej veže ukazuje túto túžbu a predstavu o nebi – ale ukázalo sa, že práve tam na východe sa ľudia živému Bohu vzdialili najviac. Na východe sa často uctievalo ako božstvo Slnko, mesiac, alebo hviezdy a toto náboženstvo a celá kultúra a zameranie ľudí viedli k najväčšiemu úpadku. Z východu prišli do Betlehema aj mudrci, hľadajúci novonarodeného židovského kráľa. Prišli zjavne v nádeji nájsť lepšiu vládu, akú mali a poznali.
Keď ľudstvo postupne spoznalo, že na východe žiaden raj nie je a že k nemu nepomáha ani babylonská veda, ani staroegyptská technika, ktorá dokázala stavať obrovské stavby, pyramídy a paláce, nastal neskôr opačný pohyb. Mnohí jednotlivci i rodiny idú smerom na západ, v nádeji, že stratený raj, pokoj a blaho nájdu tam. Lenže aj v tomto ohľade platí, že raj na zemi nie je ani na západe, rovnako, ako nie je ani na severe, alebo juhu. Nemyslíme tým iba na zemepisné určenie miesta, ale ešte viac na spôsob života, alebo kultúru rôznych národov. To, čo platilo od pradávna, platí dodnes.
Dnes jedni ľudia vidia raj na zemi v sladkom “ničnerobení” / dolce vitae/ v teplých južných krajinách, alebo na ostrovoch v teplých moriach, iní v škandinávskej húževnatosti. Jedni na ďalekom východe v japonskej, kórejskej, alebo čínskej pracovitosti, iní v západnom svete, v úspechoch vedecko- technického rozvoja. Zhrnuté a počiarknuté – ľudia hľadajú raj na zemi. Jedni ako niečo hotové a pripravené v podobe vysadenej, kultúrnej záhrady, kde sa len oberá ovocie bez námahy, iní vo vlastnom nasadení všetkých telesných a rozumových a duchovných síl.
Do tohoto hľadania, sťahovania, tápania ľudí, hovorí sám Pán Boh, darca života a všetkých dobrých darov. Raj je tam, kde som ja, tam, kde ty človek – máš spoločenstvo so svojím Stvoriteľom! Boh nie je nepriateľ, ani neprajník človeka, ale láskavý Otec, ktorého slovo je potrebné v dôvere poslúchnuť. Tak, ako to urobil kedysi biblický Abrám /Abrahám/.
Ten vyšiel z východu pôvodne až z mesta Ur v Chaldejsku a potom z Chárán, kde sa osadil a žil jeho otec TERACH. Jeho predkovia poznali Božiu moc a lásku, poznali a uctievali Hospodina, Stvoriteľa neba i zeme. Ale pod vplyvom pohanského okolia zľahostajneli a postupne zabudli na Boha a prestali počúvať Božie slovo. Prispôsobili sa a v podstate splynuli s okolitým svetom, bez ohľadu na pokrvné spojenie so svojími predkami. Abrahám sa stal mužom, ktorý Boží hlas nielen začul – ale aj poslúchol. A preto opustil všetko. Aj krajinu, rodisko, aj vlastnú rodinu, zrejme žijúcu už pohanským, či polopohanskym spôsobom života.
Abrahám sa tak stal otcom viery. Nielen pre tých, ktorí vyšli z jeho krvi, ale pre všetkých, ktorý podobne ako Abrahám počúvajú a počujú Božie slovo. Božie slovo je raz príkazom, alebo pokynom, aby sa človek pohol v tom, v čom je zabývaný, zakorenený, zahľadený do seba, ale aj do rôznych falošných nádejí.
Aj dnes, milí bratia a sestry, nám hovorí Pán Boh to isté: “Vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva i z domu svojho otca” – a to vždy vtedy a tam, keď aj my síce sme príslušníkmi cirkvi, sme pokrstení, sme ľudom Božím podľa Novej zmluvy, ale napriek tomu už možno žijeme, zmýšľame a konáme rovnako, ako dnešní pohania okolo nás. Ak uctievame tie božstvá ktoré aj oni uctievajú, ak hľadáme raj v tom, v čom ho aj oni hľadajú, ak veríme viac človeku, vrátane seba, ako samému Bohu, vtedy sme v zajatí aj vo vlastnom dome. Takéto myslenie a konanie k blaženosti, ani tej vonkajšej, sociálnej, ale ani k pokoju duše nevedie! Preto platí aj nám pokyn Boží: “ Vyjdi”- z toho, čo ťa obklopuje, čo je dnes možno vierou väčšiny, dokonca aj väčšiny našich otcov a pokrvného príbuzenstva – a choď tak a tam, kde ťa vedie Boh.
Nájsť raj a nájsť plný a pravý a večný život možno iba tam, kde sa vrátime do spoločenstva s Pánom Bohom. S Tým, ktorý toto všetko má u seba a nám dáva. Viera znamená, že niečo opustíme, aby sme získali a našli viac. Viera zanamená vykročiť na cestu pod Božím vedením. Viera znamená v konečnom dôsledku počuť a počúvať Toho, ktorého Otec poslal a ktorý hovorí: “Ja som cesta i pravda i život, nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa”.
Abrahám sa stal prototypom človeka, ktorý dokázal opustiť to, čo sa zdá možno najväčšia istota. Opustil svoje vlastníctvo, krajinu, a dedovizeň. Ale tým aj pohanskú vieru a toleranciu k pohanstvu. Totiž falošnú vieru. Vieru vo veci stvorené! Zároveň paradoxne, práve tým zdanlivým umenšením sa v počte členov vlastej rodiny získal viac. Začalo sa plniť Božie zasľúbenie: “Urobí ťa veľkým národom”.
Je to naozaj zvláštny paradox: keď jeho rodinu tvorila už iba jeho žena, synovec Lót a niekoľľo ľudí, ktoých vytrhol z ich otroctva a získal pre novú cestu života, stal sa zakladateľom nového rodu. Národa, ktorý sa volá ľud Boží, ktorý je dnes najpočetnejším ľudom v tomto svete. “Urobím ťa veľým národom” – to bolo Božie zasľúbenie, ktoré pristúpilo k príkazu: “Vyjdi zo svojej krajiny “.
Z krajiny, kde sa ľudia snažia vlastnými silami vybudovať raj na zemi! Nielen tí, podľa tela a krvi sú totiž abrahámovými deťmi a potomkami! To hovorí hovorí aj Pán Ježiš Kristus, aj apoštolovia. Sú to tí, ktorí sa rodia podľa Ducha, ktorý aj ich znovuzrodil. Abrahám sa stal otcom nového ľudu. Otcopm tých, čo veria v Boha pravého, jediného a verného.
Dnes mnohí klesajú na duchu, ak vidia našu ECAV počtom umenšenú. Ale to je ten najmenší problém. Početne narastieme vtedy, ak Božie slovo počujeme, príjmeme a vezmeme vážne, ak budeme veriť v Božie zasľúbenia! Pánu Bohu na to vždy stačí jeden muž a jedna žena…
Ale nielen toto zasľúbenie sa splnilo, že Abrahám sa stal požehnaný. Že mal úspech vo všetkom. Splnilo sa aj to ďalšie slovo, že sa “stal požehnaním pre iných”. Božie slovo a zasľúbenie je verné a nemenné. Až podnes platí to, čo Pán Boh vyriekol , keď povolal a oslovil Abraháma. “Žehnať budem tých, čo teba žehnajú, prekľajem toho, čo tebe zlorečí a v tebe budú požehnané všetky čelade zeme.” Z Abrahámovho potomstva vzišiel Ten, na ktorého preniesol a vložil Boh všetky svoje zasľúbenia. Preto v Jeho sväté meno aj my dúfajme. Toto meno nosíme od nášho duchovného zrodenia v dare Jeho krstu. S Ním sme spojení ako ratolesti s vínnym kmeňom. Jeho meno je Ježiš Kristus.
On nás učí nehľadať raj na východe, ani na západe, severe či juhu, ale v spoločenstve so sebou a tak aj nebeským Otcom. On nám dáva odvahu opustiť staré cesty naivného pohanského nazerania, falošnú vieru vo veci zemské. Učí nás neskladať nádej vo veci stvorené, alebo v ľudí, vrátane nás samých. Oslobodzuje nás z každej takejto, či podobnej závislosti, aby sme v novote živote chodili. Aby sme žili s Ním a skrze Neho tu časne a potom aj večne v Jeho kráľovstve. Jeho kráľovstvo nie je z tohoto sveta. Nie je v na východe, či západe zeme, ale je všade tam, kde Jeho Svätý Duch prebýva a nás vedie, vyslobodzuje z každej zlej moci, vedie k novote života a dáva život večný všetkým v Neho veriacm. Amen.
5.nedeľa po Svätej Trojici – Sobotište 2012- Ľ.Batka st.
Slovak