5 thoughts on “KS Milosť

  1. Martin
    Svedectvo Gabriely Buocikovej
    Ak si z tradičnej cirkvi a celým srdcom hľadáš Pána, tak toto svedectvo je práve pre Teba. Ak si ho čítaš len zo zvedavosti, čítaj pozorne, možno sa to dotkne Tvojho srdca a uveríš v nášho Pána Ježiša Krista tak, ako som uverila pred n

    Narodila som sa do katolíckej rodiny ako posledná z troch detí. V našej rodine bola vcelku pokojná a láskavá atmosféra. Rodičia sa o nás starali ako najlepšie vedeli. Mali prirodzenú autoritu a chceli z nás vychovať slušných a zodpovedných ľudí. Dávali nám dobrý príklad a veľmi sa pred nami nehádali.

    Mama nás odmalička učila modliť sa a v nedeľu sme museli chodiť do kostola. Ako 5-6 r. dieťaťu sa mi omša zdala dlhá, skoro ničomu som nerozumela. Ale vedela som, že je Boh, máme sa k nemu modliť a máme poslúchať rodičov. Cez prázdniny som vždy bývala u starej mamy a keďže ona mala na mňa viac času, hrávala sa so mnou a všeličo ma naučila, chcela som od nej vedieť, prečo musíme chodiť do kostola a modliť sa. Povedala mi, že diabol zviedol prvých ľudí na hriech a odvtedy sú ľudia zlí. Nemôžu ísť do neba, ak nie sú pokrstení a nechodia do kostola. Tá odpoveď ma uspokojila, pretože mi povedala, že ja už pokrstená som, a že keď budem staršia, pôjdem na prvé sväté prijímanie a prijmem do srdca živého Ježiša.

    V druhej triede som potom išla na prijímanie. Asi pol roka predtým sme chodili aj s ostatnými deťmi na náuky. Ja som už skoro všetko vedela (niektoré deti ničomu nerozumeli), a tak som čakala, čo sa stane, keď prijmem Ježiša do srdca. Deň pred prijímaním som bola prvýkrát na spovedi a nemala som z toho dobrý pocit, bála som sa, že som zabudla povedať nejaký hriech a Boh mi nemôže odpustiť a prísť do môjho srdca. Na druhý deň po prijatí oblátky som zostala trochu sklamaná, pretože sa vôbec nič mimoriadne neudialo a do môjho srdca prišiel skôr zmätok ako radosť. Ale celá oslava bola veľmi pekná a dostala som veľa darov.

    Keď som mala jedenásť rokov moja spolužiačka ma zavolala na nácvik detského spevokolu do nášho kostola. Tam sa mi páčili piesne a veľké decká (mládež) – stále bola zábava, chodila som tam asi do 16. rokov. V tom čase sa v našej farnosti začali stretnutia katolíckej charizmatickej obnovy. To poznačilo celkovú atmosféru aj medzi deťmi a mládežou. Dôraz sa kládol na Ducha Svätého a osobnú zbožnosť. Nevedeli sme presne o čo ide, ale chceli sme sa v tom zapojiť a všetci sme sa s nadšením prihlásili na birmovku. Rok pred ňou nás vyučovali z katechizmu, zúčastňovali sme sa pravidelne omší a Skupiniek (stretnutí), kde sme si čítali krátke príbehy zo Svätého písma a modlili sme sa.

    Potom prišla birmovka a bolo po všetkom, viacerí prestali úplne chodiť do kostola a my ostatní sme boli vedení k udržiavaniu zbožnosti pravidelným prijímaním sviatostí, dennou návštevou omší, čítali sme si životopisy svätých a Skupinka sa tiež rozpadla. Verili sme celým srdcom, ale nebola v tom duchovná sila, boli sme zmietaní pokušeniami tínedžerov a statočne sme im odolávali, ale prišli pochybnosti vo viere a s pochybnosťami prišlo formálne kresťanstvo. Ideš v nedeľu do kostola a keď zhrešíš a veľmi ťa ťaží svedomie, ideš a vyspovedáš sa. Tak som žila aj ja. Najhoršie na tom bolo, že to viedlo k náboženskosti a duchovnej pýche. Myslela som si, že som v podstate v poriadku oproti druhým, ktorí neveria vôbec. To je totálne diablovo klamstvo.

    Ešte väčšia voľnosť prišla na VŠ, kde som popri akomsi udržiavaní kresťanskej morálky (myslela som si to) skúšala hocičo – alkohol, cigarety, východné náboženstvá, vegetariánstvo a iné zlé veci.

    Myslela som si, že som v podstate v poriadku oproti druhým, ktorí neveria vôbec

    Raz, keď som išla zo školy na internát, uvidela som veľký plagát, na ktorom bolo napísané: Ježiš je živý a pozývame Ťa na osobné stretnutie s Ním. „To sa teda pôjdem pozrieť,“ povedala som si. Evanjelizácia bola v amfiteátri pri Horskom parku. Prišlo dosť ľudí. Evanjelista (nepamätám sa presne ktorý) povedal evanjelium a dal výzvu, kto chce prijať Ježiša a verí, že zomrel za jeho hriechy, aby vstal a modlil sa s ním modlitbu. Povedala som si, že mi to určite neuškodí a modlila som sa ju tiež. Bol tam evanjelizačný tím a rozdávali Biblie a inú literatúru. Aj mne darovali Bibliu – malú modrú „gedeonku“. Dostala som aj knižočku od Kennetha Hagina Biblický spůsob jak přijmout Ducha Svatého a Proč jazyky. Ešte som tam vypísala kartičku s menom a adresou.

    Prvú som si prečítala knižočku o prijatí Svätého Ducha, to sa mi zdalo priam neuveriteľné, autor uvádzal, že každý, kto vyzná svoju vieru, môže byť pokrstený vo Svätom Duchu. Bol presne popísaný postup krstu vo Svätom Duchu podľa Skutkov apoštolov. Rozhodla som sa skúsiť, či to funguje. Prišla som domov, zavrela som sa do izby a povedala som Pánovi niečo v takom zmysle, že verím a pozývam Ducha Svätého. Na moje priam zdesenie som otvorila ústa a hovorila v jazykoch. Bola som aj šťastná, ale aj zmätená, či to nie je od diabla, pomyslela som si, že mi už zo všetkého asi začína šibať.

    Rozhodla som sa, že si prečítam Bibliu a zo všetkého urobím ,,pokánie“ a pôjdem na spoveď. Tak som aj urobila, ale pokoj neprišiel. Veľa som nad všetkým premýšľala. V Biblii neboli spomenuté sviatosti, ktoré sú v učení katolíckej cirkvi a v praxi úplne základné – napríklad krst malých detí, birmovanie, sviatosť oltárna, sviatosť zmierenia. Namiesto omše boli v Biblii záznamy o zhromaždeniach, kde sa modlili a lámali chlieb a namiesto spovede bolo – vyznávajte si svoje hriechy…, … biskup má byť muž jednej ženy, atď…. Potom som sa párkrát rozprávala s evanjelikmi a so spolužiačkou z cirkvi bratskej. „Už žiadne špekulácie,” povedala som si. Kde som sa narodila, tam patrím a keby Boh chcel, bol by ma dal hoci aj k baptistom.

    Tak som si žila, ale môj život nebol dobrý. Udiali sa mi veci ako zo zlej telenovely. Vtedy som nič nevedela o modlárstve a familiárnych duchoch. Vydala som sa a narodili sa nám deti. Chodila som do kostola, modlila som sa a navštevovala som stretnutia charizmatických katolíkov, ale nemala som istotu spasenia, bála som sa, aby som nebola zatratená, chcela som ísť aspoň do očistca. Chodila som k sviatostiam a svoje deti som zapísala na cirkevnú základnú školu. Okrem detí ma nič netešilo, začala som sa modliť žalmy a volala som na Boha.

    Po nejakom čase som sa stretla s Majkou Domenyovou. Poznali sme sa z charizmatických stretnutí a vedela som, že je v nejakej sekte. Pristavili sme sa a na moju otázku, ako si žije, mi odpovedala, že výborne! To ma prekvapilo a trocha aj nahnevalo a opýtala som sa jej, či ešte chodí do sekty a ona že: „Samozrejme a som na to hrdá!“ To mi už priam vyrazilo dych: „To fakt?“ Opýtala som sa jej, či ma nechce prísť niekedy navštíviť. Dohodli sme si návštevu u nás a Majka prišla v priebehu jedného týždňa. Povedala mi, ako uverila a komu a ja som sa ju snažila presvedčiť, že to nemala robiť, že mala všetky sviatosti, bola členkou jedinej pravej cirkvi – ostatné sú reformované. Odpovedala mi, že nebude v takej cirkvi, ktorá neberie vážne Božie slovo. Presviedčala som ju, že tradícia má takú istú autoritu, lebo je od Ducha Svätého. Argumentovala mi, že keby bola tradícia a učitelský úrad RKC od Ducha Svätého, bol by Boh sám proti sebe (Boh a Jeho Slovo sú jedno), čítala mi z Biblie o modlárstve, o tom ako Boh nenávidí modlárov, trestá ich, aj ich pokolenie. Potom mi hovorila o jedinej dokonalej obeti Pána Ježiša Krista za naše hriechy, a že my už preto nemusíme žiť v hriechoch, strachu a trpieť. Povedala mi, že sa dala pokrstiť. Tomu som vôbec nerozumela, pripadalo mi to totálne sektárske. Potom ma pozvala na evanjelizačný večer, kde som pochopila, čo je to prijať Ježiša do srdca a urobila som to úplne vážne a úprimne. Ale znova prišli pochybnosti a do zboru som sa neodvážila ísť. Chodila som do kostola a premýšľala, čo urobím, keď bude mať ísť moja dcéra na prvé sv. prijímanie. Majku som navštívila ja. Chcela som radu a ona ma povzbudzovala, aby som sa nebála odhlásiť deti z cirkevnej školy a pravidelne ma pozývala na zhromaždenie. Potom urobili u nich v zbore kurz Základy Biblie a Majka mi navrhla, či by som tam nešla, že je to úplne nezáväzné. Povedala som si, že to je dobrý nápad, aspoň Bibliu spoznám a všetko preskúmam. Chodila som na každé vyučovanie a v mojom srdci narastala viera v Božie slovo a smelosť urobiť zásadné kroky v mojom živote. Išla som sa pozrieť na zhromaždenia najprv v nedeľu z kostola asi tak 3 – 4 razy. Potom som si povedala, že nemôžem chodiť tam aj tam a budem veriť Bohu vo všetkom. Dala som sa pokrstiť, odhlásila som deti z cirkevnej školy a po krátkom čase sa začali so mnou diať zmeny. Boh ma veľmi menil, odpustil mi, oslobodil ma a naplnil ma Svätým Duchom. Dnes viem, že viera je z počutia a počutie skrze slovo Božie (Rim 10:17), …všetko čo nie je z viery je hriech… (Rim 14:23), že máme hľadať najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť a všetko ostatné nám bude pridané, že moja spravodlivosť je od Pána a že som od môjho obrátenia úplne nové stvorenie. Verím, že hlavou cirkvi je Ježiš Kristus.

    Boh ma veľmi menil, odpustil mi, oslobodil ma a naplnil ma Svätým Duchom

    Boh miluje každého človeka a posiela svoje deti, aby svedčili o Ňom. „A ten, kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený.“ (Mk 16:16) Jakub vo svojom liste píše: „Buďte činiteľmi slova, nie iba poslucháčmi, ktorí oklamávajú samých seba.“ (Jk 1:22) Pán Ježiš hovorí: „Keď ma niekto miluje, ten bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať a prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok.“ (Jn 14:23) Prosím Ťa, skús nad všetkým porozmýšľať a tak ako ja, preskúmaj Božie slovo srdcom, lebo je v ňom život a požehnanie pre Teba a Tvoju rodinu, tak ako aj pre moju.

  2. Po roku a pol môjho presbyterovania v ECAV konšťatujem jediné, návštevnikom kostolov chýba zapálenosť za veci Božie, ich srdce nehorí pre Pána, namiesto duchovnosti sú mnohí len telesnými “ kresťanmi“. Toto je to, čo ma veľmi zarmucuje. Lebo byť svetským, teda telesným nie je to najlepšie pre človeka chodiaceho do kostola a akéhokoľvek zboru., lebo Božie kráľovstvo uniká ľudom ktorí nemajú celé srdce u Pána. Potom aj chodenie do kostola je márne, lebo človek nemôže dosiahnuť cieľ a tým je večný život, zasľúbený Ježišom.

    Pre návštevníkov tejto stránky a zvlášť evanjelikov tu dávam jedno svedectvo mladého muža, tiež po rokoch prišiel na to , čo mu chýba, on ale na rozdiel od iných napravil svoju cestu, píše tu niečo o znovuzrodení, tak potrebnom pre vstup do Božieho kráľovstva. Čítaj a daj celé svoje srdce Bohu, nielen tretinové, či polovičné, Boh to od nás predsa vyžaduje a píšem ti o tom, aby si o tom vedel.

    Miro Kucek, Moravské Lieskové.
    .—————————————————————————————————————————————————–
    .
    Róbert: Ako ma Ježiš našiel v mojom náboženstve.

    8. augusta 2019 Skutočné príbehy

    Moje náboženstvo nebolo veľmi vzdialené od kresťanstva, no predsa nebolo vôbec blízko. Od malička som vyrastal v cirkevnom – protestantskom prostredí. Bol som presvedčený o pravosti učenia svojej denominácie a bol som na to hrdý. Mal som biblické poznanie o spasení. Veľa som vedel – poznal som biblické príbehy a obhajoval som svoju vieru aj pred inými. Myslel som to vážne, úprimne, nie povrchne.

    Keď som začal chodiť na mládež a videl som pre mňa – nový štýl modlitby – mladý, zapálený – zaujal ma a v podstate som ho imitoval (bez toho, aby som o tom vedel) vo svojom súkromnom živote. Okrem toho som však nebol vôbec ničím iný ako moje okolie. Rovnako som hrešil, robil zle, správal sa hrozne k rodičom atď. Do môjho života však paradoxne prišlo obdobie, keď som riešil koncept dobrého človeka a začal som sa zaňho považovať. Pamätám si, ako mi „dalo facku,“ keď moja spolužiačka na strednej škole spomínala slovné spojenie „dobrý človek“ a ja som sa jej spýtal, čo pod tým myslí, ona na to: „Dobrý človek to je to, čo ty nie si.“ Tak to ma teda slabo poznáš, pomyslel som si. Urazilo ma to.

    Niečo mi chýbalo
    V lete som sa bol pozrieť na evanjelizačný večer v rámci jedného tábora neďaleko od nás. To stretnutie mi naznačilo niečo, čo mi dovtedy unikalo, čo som netušil. Totižto – považoval som sa za kresťana, poznal som veci, veril som v to, nevedel som, že by sa dalo ísť ešte niekde ďalej. Myslel som si, že mám všetko, čo sa dá mať. V tento večer po kázni zaznela výzva – kto chce prijať Ježiša ako svojho osobného Pána a Spasiteľa nech sa (tuším prihlási). Vtedy som si hovoril – áno, určite to urobte, je to dobrá vec. Ja som to už spravil. Zároveň však Duch Svätý do môjho srdca zasial myšlienku, že mi niečo chýba, že niečo nemám. Vzbudil vo mne pochybnosť, ktorá pracovala.

    Prešiel nejaký čas a ja som na jednom internetovom fóre natrafil na diskusiu s ateistami ohľadom existencie Boha. Vyložil som na stôl všetky argumenty, ktoré som bol zo zboru naučený. Druhá strana zase tie ich. Myslím, že som prehral. Bol tu však väčší problém – začal som pochybovať či Boh vôbec existuje. Nemal som s Ním totiž žiadnu osobnú skúsenosť, nepoznal som Ho skutočne. Nemal som na čom stáť. Navyše to bolo počas fázy hľadania vlastnej identity a toho do akej skupiny sa zaradím.

    Niečo/Niekto ma ťahal
    Počas toho ma zavolala spolužiačka na kresťanskú akciu do vedľajšieho mesta. Povedal som si, že ak zoženiem niekoho, kto by išiel so mnou, tak prečo nie. Nezohnal som nikoho a aj moje okolie sa ma snažilo odradiť, ale išiel som, niečo (Niekto?) ma tam ťahalo. Bol to mládežnícky misijný deň. Mal názov „Otvor oči.“ Po celej miestnosti, kde sa konal, boli polepené oči. V rámci jednej súťaže sme si mali tipnúť koľko ich je a môj tip bol správny. Mohol som si ísť vybrať výhru – niektorú z kníh. Pozeral som na ne – toto nie, toto nie… moja pozornosť sa upriamila na knihu s názvom „Hľadanie Boha“ od Richarda Bennetta. Boli v nej kapitoly ako: „Existuje Boh?,“ „Miluje ma Boh…?“ Keďže som vtedy v sebe riešil otázku samotnej Božej existencie, túto knihu som si vybral.

    Povedal som si, že si prečítam každý deň jednu kapitolu z tejto knihy. Bolo ich tuším 12. Rozhodnutie mi vydržalo 3 dni 😊 V piaty deň – bol to piatok, som sa zobudil so silnými bolesťami brucha. Skončil som v nemocnici s podozrením na zápal slepého čreva. Zobral som si so sebou tú knihu – veď tam bude času dosť. Boh vytvoril čas.

    V nemocnici som si prechádzal kapitolu za kapitolou. Mojej srdce bolo veľmi hladné po Bohu a po skutočnom vzťahu s Ním. Čítal som tam množstvo príbehov ako Ho ľudia stretli. Jednotlivé biblické odpovede dávali veľký zmysel. Možno až tu som porozumel skutočnému evanjeliu. Čo znamená, že Ježiš zomrel za moje hriechy, čo znamená Jeho krv. Na konci knihy bola výzva modliť sa modlitbu odovzdania Pánovi. Veľmi som túžil kľaknúť na kolená a modliť sa tú modlitbu. Na izbe som mal však dvoch spoluležiacich a nevedel som si to úplne predstaviť. Na druhý deň som však mal ísť už domov a vedel som, že ak to nespravím tu – doma už na to priestor nebude, tam sa to stratí. Na druhý deň sa stalo to, že obidvaja pacienti, ktorí boli so mnou na izbe išli domov a ja, že tam mám ešte ostať. Boh vytvoril priestor.

    Stretnutie s Ježišom
    Na druhý deň, ihneď ako odišli, som si skontroloval terén či nikde nikto nie je. Padol som na kolená a začal volať na Pána Ježiša. Modlil som sa tú modlitbu a hoci pri nej boli inštrukcie, že ju nemusím opakovať a že to nie je o tom, ja som ju stále vo viere opakoval, prosil som Pána, aby ma očistil svojou krvou, odpustil moje hriechy, vstúpil do môjho srdca a stal sa mojím Pánom. A On prišiel. Mocne sa ma dotkol, zaplavila ma neopísateľná radosť z Božej prítomnosti, ktorú som nikdy predtým nezažil.

    Znelo mi Božie slovo: „žije vo mne Kristus“ (Gal 2,20). Bolo to tak silné stretnutie s Ním. Bol som prekvapený, nemohol som ani poriadne spať z tej radosti, ktorú som mal. Bál som sa či to nie je len pocit, ktorý odíde. Bola to ale Božia prítomnosť, ktorá ostáva! Hoci sa zmeny v mojom živote dostavovali postupne. Už hneď vtedy som vedel, že musím napr. zmeniť svoj vzťah k rodičom.

    Dnes je tomu už vyše 10 rokov a toto rozhodnutie, ktoré som z Jeho milosti mohol spraviť ovplyvnilo všetko – to ako ma Boh viedol, kde sa teraz nachádzam, kam smerujem. A nie je nič lepšie, ako On!

    Dovoľ mi však ešte zdielať sa s jednou vecou. Na jednej strane som zažíval veľkú radosť, tak ako ju popisujem. Na druhej aj zvláštne sklamanie. Bol som v cirkevnom prostredí tak dlho a neuvedomoval som si, že je niečo viac, hoci som do styku s evanjeliom prichádzal. Pomyslel som si – koľko ľudí sedí v tom kostole rovnako ako ja kedysi, bez skutočného poznania Krista, bez toho aby sa narodili do Božieho kráľovstva. Krátko po mojom obrátení som si naozaj myslel, že skutočných kresťanov asi nebude veľa.

    Hriech samospravodlivosti
    Možno si si všimol, že v mojom živote som vďaka Bohu ešte predtým, než som Ho poznal neprechádzal dramatickým vecami ako drogy, alkohol atď. Prechádzal som však vlastným náboženstvom, samospravodlivosťou, to nie je o nič menej nebezpečné aj keď symptómy nie sú až tak vidieť. Práve v tom môže byť ešte väčšie oklamanie – som v cirkvi, nežijem až taký zlý život, som ok.
    Chcem ti povedať, že Ježiš je jedinou cestou k Otcovi. Potrebuješ sa znova narodiť. Neexistuje spasenie cez to, že budeš súčasťou nejakej skupiny, cez to, že budeš mať nejaké vierovyznanie a rešpektovať nejaké zásady viery, dokonca nestačí to brať ani vážne. Tiež nemôžeš byť zachránený cez žiaden obrad. Ešte pred svojím obrátením som si myslel, že moje hriechy budú odpustené, keď sa zúčastním večere Pánovej, no nestalo sa vtedy nič. Potrebuješ sa znova narodiť! A to sa deje vtedy, keď pokľakneš potom, ako si počul Jeho evanjelium o kríži, učiníš pokánie zo svojich hriechov a vložíš celú svoju dôveru do Krista, ktorý zaplatil za tvoje hriechy a prináša ti večný život.
    „Budú mojím vlastníctvom – vraví Hospodin mocností – v deň, ktorý chystám. Ušetrím ich, ako ušetrí človek svojho syna, ktorý mu slúži. Potom zase uvidíte rozdiel medzi spravodlivým a bezbožným, medzi tým, kto Bohu slúži, a tým, kto Mu neslúži“ .

    (MAL 3,17 – 18)

    Príde deň v ktorý bude vidieť rozdiel medzi spravodlivým a bezbožným, medzi tým, kto Bohu naozaj slúži, a tým, kto Mu neslúži. Tu na zemi môžeme totiž veľa veci hrať. Môže to splývať – kto je kresťan, kto nie. Kto je pšenica, kto kúkoľ. Príde ale deň v ktorý to bude jasné. Bude to deň posledného súdu. Tam sa ukáže či si vložil svoju vierou do Božieho syna.

    Róbert Petrilák.

  3. Pre všetkých a zvlášť evanjelikov, odporúčam knihu od Sándora Németha -ZNOVUZRODENIE.
    ————- ————– —- – —– ———— ——————- —- ————————– —— ————- ——————-
    Citujem z tejto knižky :
    “ Zvesť o znovuzrodení považujem za veľmi dôležitú, pretože bez nej sa človek nevie stať kresťanom, čiže Kristovým človekom.“

    „Ku kresťanskej tradícií máme mať taký prístup, aký mal Ježiš Nazaretský, keď upozorňoval farizejov, aby boli opatrní a Božie slovo neoslabovali svojimi vlastnými prikázaniami, tradíciami, ktoré v tom čase reprezentovali “

    „“Preto biblia odporúča, aby boli tradície podriadené Božiemu slovu a chápané na Jeho základe. Mala by to vykonať každá kresťanská generácia, pretože je nesmierne dôležité, aby kresťanský život, resp. osobné spoločenstvo s Mesiášom nebolo založené na nejakej tradícií, ale priamo na osobe Mesiáša, čiže na Božom slove, Verím a som presvedčený o tom, že práve toto robí život kresťana účinným. „“

    “ Z osobnej skúsenosti môžem povedať, že vo chvíli, keď som sa odhodlal odtrhnúť sa od kresťanskej tradície a otvoril som svoje srdce Božiemu slovu, som vo svojom živote okamžite začal zažívať tie dobré veci, ktoré boli získané vykúpením ľudstva. Počas desaťročí, ktoré som odvtedy prežil, som sa presvedčil o tom, že ani zďaleka nie som s takýmto zážitkom sám. V živote každého kresťana , ktorý zakúsil duchovné znovuzrodenie, môžeme pozorovať rozkvet, rast a napredovanie jeho duchovného života. „“

    “ Z tohto dôvodu považujem za nevyhnutné, priam naliehavé, aby každý kresťan, či dokonca každý človek hľadajúci Boha pochopil biblickú zvesť o ZNOVUZRODENÍ . Totiž, bez znovuzrodenia nie je nikto schopný dostať sa do Božej prítomnosti a tým pádom sa ani Božia prítomnosť nevie dostať do ľudského ducha.“

    “ Cieľom našich bohoslužieb je ukázať cestu k živému Bohu, aby veriaci a všetci tí, ktorí sú na ceste hľadania, vždy znovu a znovu zakúšali Jeho prítomnosť. Okrem toho je našim cieľom aj to, aby sa biblická viera stala či už dnes, alebo zajtra živou skutočnosťou aj pre tých, pre ktorých predstavuje kresťanstvo zatiaľ len teóriu ! “

    Podstata znovuzrodenia spočíva v tom, že Božie slovo oslobodí naše srdce od temnoty, od ducha smrti, a človek vo svojom duchu vyjde z temnej izby a znovu sa ocitne v Božej prítomnosti ! To nie je nejaká abstraktná záležitosť, ale skutočný, živý zážitok, na základe ktorého i my dnes nasledujeme Pána a zároveň s nesmiernou radosťou vyhlasujeme, že Boh, Mesiáš, žije a vráti sa späť “
    ———– ———— —————- ———— ————- —– ——— —————– —– —- ————— —– ——-

    Vážení čitatelia, potvrdzujem tieto slová Sándora Németha mojim životom, ktorý nastal po mojom znovuzrodení, je to presne tak ako píše o Božej prítomnosti, o oslobodení srdca z temnoty, o kresťanstve založenom na osobe Mesiáša-Krista. Po duchovnom znovuzrodení nastáva rozkvet a duchovný rast, nič lepšie ma stretnúť nemohlo. Ak to nemáš, naťahuj sa po tom, túž po tom a dostaneš to ! Lebo ja aj dnes po mnohých rokoch od môjho znovuzrodenia radostne vyhlasujem, že Mesiáš je živý a vráti sa po nás, teda späť. Pred znovuzrodením som toto schopný nebol hovoriť.

    Miro Kucek, člen ECAV a letničný kresťan.
    Moravské Lieskové

  4. Miro je to dobre popísané , znovuzrodenie je základ kresťanského života.
    Jedno však je nesmierne dôležité a to každí znovuzrodení kresťan musí mať pravidelné stíšenie so svojím Bohom a musí si nájsť živý zbor, kde ľudia milujú Pána Ježiša.

Leave a Reply