Často sa Petrovo zapretie Pána uvádza ako príklad veľkého zlyhania, či pádu. Niekedy sa jedným dychom hovorí: Judáš zradil Pána Ježiša, Peter Ho zaprel a všetci ostatní Ho opustili. Keď nad tým uvažujem, tak mi prichádza na um niekoľko vecí.
1. Petrovo samotné zapretie sa v žiadnom prípade nedá porovnávať alebo stavať vedľa seba (akoby na jednej úrovni) s Judášovou zradou. Judáš sa sám bez nátlaku, bez toho, že by bol v nejakej hraničnej situácii (že by bol pod tlakom) rozhodol, že svojho Majstra zradí. O jeho skutočných pohnútkach sa môžeme samozrejme len domnievať alebo sa pokúšať dedukovať ich s indícií, ktoré v evanjeliách máme. Nesmieme pritom samozrejme zabúdať na dôležitú informáciu, ktorú máme zapísanú, že "Vtedy vošiel satan do Judáša … a on odišiel ku veľkňazom…" Peter sa na rozdiel od Judáša nerozhodol, že svojho Majstra zaprie, nepripravoval sa na to, naopak, on sa cítil na to, že sa bude biť až do krvi za svojho Majstra. Takže pohnútky (pred samotným skutkom zlyhania) boli u týchto dvoch učeníkov diametrálne odlišné a to je dôležité si uvedomovať, pretože Pán skúma obzvlášť naše pohnútky a naše zmýšlanie. On sa dokonca nedá pomýliť ani našimi viditeľnými skutkami – prejavmi, ak im nepredchádzali správne pohnútky (Mat. 6.1-5).
2. Petrovou veľkou chybou a zlyhaním či dokonca hriechom nebolo to, že vtedy na dvore najvyššieho kňaza Pána Ježiša zaprel ale to, že predtým, keď jemu (a ostatným učeníkom) Pán oznámil, že v tú noc Ho všetci opustia – pohoršia sa na Ňom, že vtedy slovám Pána Ježiša neuveril a dovolil si svojmu Majstrovi a Pánovi protirečiť. Tým, čo vtedy vyhlasoval vlastne akoby hovoril: ,Pane, Ty ma vôbec nepoznáš, nevieš, čo je vo mne, aká odvaha a sila, tentoraz sa mýliš, uvidíš, ja Ti to dokážem, že si tentoraz nemal pravdu! – Toto, skutočne toto bolo Petrovo veľké zlyhanie! Peter namiesto toho, aby prijal s vierou a pokorou Pánove slová – aj keď boli pre neho a aj ostatných veľmi nelichotivé, im neveril – neuveril a to bol ten skutočný veľký Petrov hriech (a rovnako zhrešili aj ostatní učeníci, pretože ani oni svojmu Majstrovi vtedy neverili). Peter tu odmietol slová Pánove ako nedôveryhodné (ako veľmi sa vzdialil od toho postoja, ktorý zaujal vtedy, keď povedal krásne vyznanie: "Pane, ku komu pôjdeme, slová večného života máš, a my sme uverili a poznali…"). Nevera je najväčší hriech, neveriť, neuveriť Pánovi Ježišovi, neuveriť Jeho Slovám (Ján 16.8-9). Vtedy sa Peter sám zaradil medzi tých, ktorým Pán Ježiš musel povedať, že nie sú z Jeho oviec, pretože Mu neuverili (Ján 10.25-26). Som teda presvedčený, že toto Petrovo neuverenie slovám Pána Ježiša (za ktorým bola aj jeho pýcha, namýšľanie si, že je lepší ako ostatní a nedostatok pokory) bolo tým skutočným zlyhaním a hriechom, ktorého sa Peter dopustil.
3. To, že Peter v tej situácii, v ktorej bol, Pána Ježiša zaprel, je – myslím si – úplne logické a prirodzené. Nelogické a neprirodzené by bolo, keby Ho v tej situácii nezaprel – to by som si nevedel vysvetliť. To, čo a ako sa stalo si vysvetliť viem. Učeníci boli vtedy totiž ešte v takom "štádiu vývoja" (na takom stupni v Božej škole), že bolo pre nich nevyhnutne potrebné, aby prešli takouto skúsenosťou zlyhania. Počuli predsa od svojho Majstra slová: "Bezo mňa nič nemôžete urobiť." Učeníci – pred zoslaním Ducha Svätého – boli fyzicky závislí na prítomnosti Pána Ježiša. Keď boli s Ním, keď On bol pri nich, tak boli silní, smelí, veriaci. Počas predchádzajúceho vyučovania síce zažili aj zvláštnu skúsenosť – keď ich Pán vyslal aj samostatne po dvojiciach aby chodili po mestách a dedinách kázať pokánie a zvestovať blízkosť Kráľovstva Božieho, no pre túto misiu dostali vtedy špeciálne zmocnenie od svojho Pána "dal im moc …", takže mohli aj démonov vyháňať. Na tejto "skúšobnej misijnej ceste" (bola to akási "prax" – praktické cvičenie, ktoré im Učiteľ pripravil, aby vedeli, aká služba ich v budúcnosti čaká) ich nečakalo ešte prenasledovanie a hrozba smrti, na to ešte nedozreli, naopak, Pán im vtedy doprial radosť a nadšenie z toho, že sa im démoni poddávali. Bola to vtedy pre nich radostná a povzbudzujúca skúsenosť. Teraz však potrebovali (aby dozreli) zažiť aj inú skúsenosť – už nie takú radostnú.
Pán Ježiš vtedy uviedol aj proroctvo, ktoré sa malo (a muselo) naplniť: "Budem biť pastiera a rozpŕchnu sa ovce (stáda)". Vieme si predstaviť na pasienku aj nejakú inú situáciu, inú reakciu oviec, ak by bol naozaj ich pastier niekym bitý? Či sú snáď ovce schopné brániť svojho pastiera? Očakáva to snáď niekto od nich? Či by im pastier zazlieval, že sa vtedy rozutekali? Určite nie. To by bola ich úplne prirodzená – jediná možná – reakcia. A presne v takejto situácii sa ocitli učeníci po tom, čo ich Majster a Pán bol zatknutý, poviazaný, súdený, bitý, zneuctený, … Oni vtedy zostali bez Neho, bez Jeho prítomnosti, bez Jeho moci a sily – akoby mohli urobiť niečo iné ako utiecť, skrývať sa a zapierať? Veď práve takto sa na vlastnej koži presvedčili o pravdivosti slov Pánových: "Bezo mňa nič nemôžete urobiť." Oni vtedy ešte nemali – skrze Ducha Svätého – Pána Ježiša vo svojich srdciach (tak ako tomu bolo po Letniciach) a nemali už ani Pána Ježiša pri sebe – tak ako tomu bolo počas ich chodenia s Pánom po tie tri roky. Situácia, do ktorej sa vtedy dostali bola skutočne výnimočná a navyše desivá – my si to ani nevieme predstaviť. Môžeme sa samozrejme aj my dostať v živote do (podobne) veľmi ťažkej situácie, keď okolnosti môžu byť také strašné, ako keby bol Boh slabý, neschopný brániť sa, prehrával, "zomieral" (skúsme sa vžiť do situácie tých, ktorý boli odvlečení do koncentrákov, do táborov smrti a videli na vlastné oči tú hrôzu…). My však už, na rozdiel od učeníkov Pána Ježiša – v tých ich ťažkých chvíľach – môžeme mať Pána Ježiša "pri sebe", môžeme Ho mať v sebe, v našom srdci, v našom vnútri a to je veľký rozdiel. Krásnym príkladom je nám v tom mučeník Štefan. Aj on sa dostal do veľmi ťažkej a v podstate strašnej situácie. Zoči-voči zúrivej nenávisti a krutosti, keď padali na neho smrtiace kamene však v jeho vnútri, v jeho srdci vládol pokoj, pretože bol plný Ducha Svätého. Mal v sebe Ducha Pána Ježiša, pretože rovnako ako jeho Pán, aj on bol schopný modliť sa za svojich vrahov, to by bez Pána Ježiša v srdci a bez Ducha svätého nikdy nedokázal.
Po prijatí Ducha Svätého aj učeníci boli už celkom inými ľuďmi. Už to neboli tí ustrašení a vydesení, utekajúci, schovávajúci sa a zapierajúci, ale tí, ktorí už smelo aj pred najvyššou radou a veľkňazmi (nielen pred služobnými dievkami) vyznávali svojho Pána a priznávali sa neohrozene k Nemu.
V čase, keď však Majster a Pán prechádzal hroznou cestou utrpenia a smrti, vtedy od svojich učeníkov neočakával žiadne hrdinstvá, pretože jednoducho toho nemohli byť schopní. Potvrdené to máme aj tým, že
Pán Ježiš po svojom vzkriesení učeníkom vôbec nevyčítal, že Ho vtedy opustili, ani Petrovi to, že Ho vtedy zaprel. Čo im vyčítal, bola opäť nevera, že neuverili svedectvu žien, ktoré mali tú výsadu byť prvými svedkami vzkriesenia Pána Ježiša Krista. Pán Ježiš aj nás dokonale pozná a vie, čo môže od nás očakávať. Problém môže byť v tom, že my sami seba nepoznáme a niekedy aj naše slová môžu byť príliš vzdialené od našej skutočnej reality. Ak sme sa ešte na vlastnej koži nepresvedčili o tom, že bez Neho (bez Pána Ježiša) nič nedokážeme a máme niekedy silné reči, tak si koledujeme o podobnú skúsenosť akou musel prejsť učeník Peter. Pamätajme však zároveň na milosť Pánovu, vďaka ktorej sa – tak ako Peter – aj my vždy môžeme k Nemu vrátiť. A nezabudnime zaplakať nad svojim falošným hrdinstvom a neverou Pánovým slovám, ktoré sú vždy pravdivé, aj vtedy keď nám nelichotia. Slová "všetci sa na mne pohoršíte" totiž neplatili len učeníkom. Platili aj o nás. Alebo snáď nie?
Slovak