Aké sú milé Tvoje príbytky…

                                                       Aké sú milé Tvoje príbytky…

Žalm 84

       

    Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!

    

     Dnes slávi náš CZ Sobotište významný sviatok a pamätný deň,  Pamiatku posvätenia chrámu Božieho. Sviatok, ktorý je poukazom a pripomenutím si Božieho konania v udelení darov milosti v minulých časoch našim predkom. Pripomíname si túto pamiatku, aby sme nezabudli, že Boh je Bohom živým – a živých. Ten, ktorý je  vždy s nami – bol i s našimi otcami. Aj v minulosti konkrétnymi činmi konal pre svoj ľud. Naši predkovia na základe tejto skúsenosti hovorievali: ”Keď je núdza najväčšia, pomoc Božia najbližšia”.

      V duchu sa teda vraciame do minulosti. Do situácie, keď navonok náš cirekvný zbor neexistoval. Keď sa neprejavoval verejne, lebo pod nátlakom a neprajnosťou ľudí zanikol. Prišiel o svoj chrám, školu, faru a majetok. Prišiel o svojich služobníkov, ktorým bolo znemožnené verejne učiť, zvestovať Slovo Božie a prisluhovať sviatosti. Cirkevníci zostali ako porozháňané stádo oviec bez pastiera. Trpeli tým, že museli prijímať povinnosti, ktoré nechceli, ale aj službu, ktorú nechceli. Išlo o protireformačný tlak, ktorý svetská a duchovná moc a vrchnosť nazývala – a mnohí nazývajú decentne dodnes- rekatolizáciou. Z evanjelických katolíkov chceli za každú cenu urobiť rímskych katolíkov. Neskôr sa ukázalo, že sa tento násilný tlak skončil neúspechom. Hoci, musíme pripustiť, že sa evanjelická cirkev dodnes z tohoto útlaku celkom nespamätala. Utrpela straty v každej oblasti. V rovine ľudskej, materiálnej, ale aj duchovnej. Je pravou, že jednotlivci odolali, ale v situácii, keď stratili chrám a skrývajúc sa, trpiac neustálym nátlakom, zabudli na  mnohé, čo napr.charakterizovalo naše Služby Božei a čo k nim patrí. Zabudlo sa aj na to, čo patrí k základom vierovyznania. Utrpel aj nábožný spev, “pýcha” a bašta evanjelickej cirkvi. Spievať spolu a verejne sa nedalo. Nebolo spoločného “domu modlitby”, ani služby odborného sprievodu s organom a školeným kantorom. Dodnes zápasíme o umiestnenie sviatosti Večere Pánovej a Krstu svätého do rámca SLB. Návrat na stratené a rozrumené hradby je pomalý a ťažký. Ale najsmutnejšie je, že keď sa oslabilala pravá viera, ochladla láska mnohých rodín i jednotlivcov. Cudzie modely síce neprijali, ostal však iba vzdor, niekedy nevraživosť, ale nie radosnté vyznavačstvo. Treba otvorene povedať, že to je málo. Nestačí “byť protestantom”, treba sa stať veriacim v evanjelium Pána Ježiša Krista. Evanjelikom v plnom zmysle slova.

      

     Milí bratia a sestry v Pánovi!

     Po dlhom období zápasov a úpadku, poprial Pán Boh nové časy a možnosti. Vráťme sa k nim aspoň v krátkosti. Pred 230. rokmi bol vydaný Tolerančný patent cisára Jozefa II., na základe ktorého sa mohla nanovo zriadiť zdecimovaná a zničená  Evanjelická cirkev a v jej rámci aj náš cirkevný zbor. Patent bol v Nitrianskej stolici rôznymi obštrukciami šokovaných neprajníkov oficiálne publikovaný až v júni r.1783. Ale hneď, ako sa o ňom tunajší evanjelici dozvedeli, okamžite sa aktivizovali. Ako prvý krok bol urobený popis duší. Podmienkou stavby kostola podľa Tolerančného patentu bolo, aby sa našlo najmenej 1OO evanjelických rodín(alebo 500 duší). Výsledok sčítania mnohých prekvapil. V Sobotišti,v mestečku, sa prihlásilo: 176 rodín, tj. 1O64 duší. V Javorci a Chvojnici: 57 rodín, tj. 390 duší, na Nových Lazoch 40 rodín tj. 221 duší,  na Podbranči 134 evanj. rodín, tj.1123 duší, v Rovensku 7O rodín, tj. 252 duší a v Častkove: 113 rodín, tj. 6O2 duší. Spolu: 590 rodín, tj. 3652 duší!

     

     19. marca 1783 bola vyslaná deputácia na stoličný úrad so žiadosťou o súhlas povolať svojho kňaza. 16.7. 1783 bolo žiadosti vyhovené. Prvým kňazom po vydaní Tol.patentu bol Pavol Ježovič z Prietrže. Pod jeho vedením, za súčinnosti baróna Pavla Jesenáka, prvého inšpektora Pavla Peťku a horlivého kurátora Leštjana sa zbor chystal na stavbu nového kostola. Nezavážili ani prekážky. Stavebný pozemok bol schválený grófkou Teréziou Nyáry a bol určený na záhradách Juraja Benku  a Jána Sládečka. So stavbou kostola sa začalo 27.októbra 1783 a v 24. nedeľu po Sv.Trojici nasledujúceho roku /1784/, bol kostol posvätený. Odvtedy uplynulo 227 rokov.

      

     Milí bratia a sestry!

    Vráťme sa nakrátko aj do staršej doby, keď sa rodila evanj. cirkev v Sobotišti. Prvým známym evanj.kňazom tu bol v r.1560 istý JURAJ /Georg/ .  Rkc. vizitátor o ňom napísal, že “je už starší, ale má mladú ženu! Tvrdil o sebe, že je katolík, ale listy pána arcidiakona nečítal, ani na ne neodpovedal”. Je pravdepodobné, že tu v reformačnom duchu pôsobil už dlhší čas. K reformácii sa priklonil aj vtedajší zemepán, gróf František Nyári I. Z habánskej kroniky je záznam o príchode a usadení sa prvých habánov, t.j. anabaptistov v Sobotišti v .r.1546. Bolo to v čase, keď už boli vydané tvrdé protireformačné zákony v Uhorsku a len reformácii naklonený F.Nyáry mohol ich pozvať na svoje statky. 

     V r.1636/7 stavali evanjelici v Sobotišti nový kostol, keď zo starého zostala iba veža. Kňazom bol vedy evanjelický farár Ondrej Lucae Ryboši a evanjelickým fundátorom a obrancom gróf Ľudovít Nyári s manželkou Annou r. Vizkelety. Pred 320 rokmi vyšli však postupne 4 cisárske rozkazy, tzv. intimáty a tunajší evanjelici  boli nútení kostol, faru, školu i majetok opustiť, keď grof Krištof Erdo”dy s veľkou skupinou vojska vynútil ich vydanie. Potom sa začal sa súd so všetkými, ktorí odporovali. Cisár Leopold I. spolu s nitrianskym biskupom Jaklinom použili všetky násilné prostriedky. Vtedajšiu grófku Žofiou Nyári /r.To”k./ odsúdili na trest smrti a stratu majetku. Po dvoch rokoch žalárovania podpísala prestup. Rychtár mestečka a ev.farár Ján Stránsky boli odsúdení na trest smrti. Viacerí evanjelici na rôzne ťažké tresty. Ján Stránsky ušiel a skýval sa po horách a stodolách, kde vybavoval SLB. Napokon zomrel v mojej  rodnej obci na Košariskách. Do násilne odobratého kostola bol  uvedneý rkc.farár Juraj Strakových 12.9.1697.

      Na krátky čas, počas povstania Fr.Rákociho II. – evanjelici kostol opäť užívali, ale po porážke jeho povstania ho definitívne stratili. Na SLB chodili do okolitých zborov a neskôr, od r.1733 do prietržského artikulárneho chrámu. Túžba po chráme a slobodne vyznávanej viere zostávala aj počas dlhých 5O rokov a preto evanjelici Tolerančný patent privítali s nadšením.

     

  Tak sa prejavila viera, nádej a láska v živote našich predkov v duchu slov 84 Žalmu: ” Aké sú milé Tvoje príbytky, ó, Hospodine vojov! Duša mi túžia, priam prahne po sieňach Hospodinových, srdce a telo mi plesá v ústrety Bohu živému”!

    

    Dnes sa však pýtajme nielen na vieru otcov, ale na našu vieru! Na našu lásku a naše túžby. Či a nakoľko nám srdcia túžia a prahnú po sieňach Hospodinových?!  Či naše telo a srdce plesá, z dnešného daru slobody a možnosti –  ísť do spoločenstva s Pánom Bohom v Jeho chráme?

     

Je toto miesto aj náš chrám? Je toto  posvätené a oddelené miesto pre službu Pána Boha nám a našu službu Pánu Bohu miestom milým a vzácnym? Je náš chrám – s nemalým úsilým a obeťami vybudovaný, neskôr opravovaný, postupne zariaďovaný-lebo nebol hneď tak zariadený , ako je dnes –   pre nás miestom stretania sa s Pánom v Jeho slove a v Jeho sviatostiach?! 

 

Akokoľvek bola táto stavba vykúpená potom a vystavená slanými slzami v zápase s neprajníkmi, jeho hodnota nie je ani v pohnutej histórii, ani v architektúre, ani v modenom zariadení, ale len vo vedomí, že ide o dom Boží! Miestom, kde k nám hovorí Ten, ktorý býva v nebesiach, a ktorého nebo a zem nemôžu obsiahnúť. Tu je s nami Ten, s ktorým sa radi veselia zástupy anjelov a v ktorého náručí odpočívajú mnohí naši predkovia, ktorí nás predišli na večnosť!

 

Nie architektúra, nie starobylosť múrov, nie modernosť zariadenia, alebo pohodlné lavice a vykurovanie robia toto miesto milým a vzácnym! Zmysel a hodnota tohoto miesta a dnešného sviatku je iba v bohoslužbe. V tom, že Pán nám tu slúži slovom zákona a evanjelia. Zákonom nás chráni pred zlobou a hriechom a učí nás neškodiť blížnym. A plnosťou zákon je láska, ktorá blížnemu zle nerobí! Tam, kde zlyhávame a pre hriech sa dokážeme ako slabí a klesajúci, nám vždy nanovo hriechy odpúšťa a pripravuje nás k životu s Ním vo večnosti!

    

Toto je ponuka “kostola” pre nás, pre naše deti a našich potomkov. Tak, ako v jeruzalemskom chráme si našli svoje miesta na hniezdenie aj vtáčatá, kde si lastovička po návrate zo severu uložila svoju mlaď, tak má byť miestom aj pre naše mladé nádeje a výhonky cirkvi. Rodičia by deti nemali: posielať do kostola, ale privádzať! To je totiž podstatný rozdiel. Je rozdiel, či povieme: Choď! – a necháme dieťa samé, alebo povieme: Poď!- syn, dcéra moja – ideme poďakovať Pánu Bohu za dar lásky, za dar chleba, za našu rodinu, spolu s inými!  Tu sa streneme s bratmi a sestrami vo viere, aby sme videli, že Pán Boh má dosť požehnania aj pre iných.

     

     V chráme môže každý, aj ten, kto si dnes myslí, že je dosť silný, odolný a nezdolateľný – nájsť novú silu. A keď mu začnú s rokmi sily ubúdať, keď sa zdravie premení na “paru”(Jakub), ktorá uniká – je tu Ten, ktorý nás podopiera a potešuje. S pohľadom hore a dopredu upretým, “s pribúdajúcou silou” smieme kráčať k otvoreným bránam neba.

    Nie je to dosť na to, aby sme si vážili chrám Boží? Aby sme nezapreli a neobišli toto miesto, ktoré nám pripomína dar spasenia v Pánovi Ježišovi Kristovi? Kristus Pán, Pomazaný Hospodinov,   sám nazval svoje sväté telo chrámom, keď povedal: ” Zborte tento chrám a za tri dni ho vystavím!” On zasľúbil, že zreštauruje, obnoví a premení na slávny príbytok našej duše aj naše smrteľné telá. Preto tu vždy vyznávame radostne: “Verím v tela z mŕtvych vzkriesenie a v život večný”!

    

    Pre toto všetko a pre spoločenstvo s bratmi, sestrami  je – čo len “deň, alebo hodina v chráme lepšou, ako inde tisíc”. Tým nechceme povedať, že by Pán Boh nedával svoje požehnanie svojim deťom aj doma, aj v práci, i na každom mieste. Súčasne však platí aj to, že určite sú aj také miesta, pred ktorými nás a naše deti Pán Boh aj varuje a vystríha! Ak by sme iba na také miesta chodili, stratíme Božiu milosť, požehnnie a odpustenie.  

      Naopak, ak chrám – a Slovo Božie, ktorú tu zneje, dáme na prvé miesto v našom živote, nájdeme správny vzťah k manželskému partnerovi, k rodine, aj k susedom, priateľom a k blížnym. “Hospodin neodoprie blaha tým, čo chodia bez úhony. On – milosť  a slávu udeľuje”.

 

     Preto, milí bratia a sestry, je tento dnešný deň vzácny! Je dňom radosti, hrdosti i dňom svetla a nádeje.” Blahoslavení tí, čo majú na mysli cesty do chrámu”. “Blahoslavení, ktorí prebývajú v Tvojom dome, ktorí Boha stále chvália”! Blahoslavený človek, ktorý dúfa v Boha”. Kto miluje Božie cesty a príbytky, koho duša túži, priam prahne po sieňach Hospodinových! Amen.

 

                           Sobotište – 21.N.po Sv.Tr.- 13.XI.2011- Pamiatka posvätenia chrámu – Ľ.Batka st.

        

Leave a Reply