Neopúšťajme svoje zhromaždenia

 Bože, v Tvojom svätom chráme

Tvoje slovo počuť máme

Tvoje slovo svetlo krásne, 

svieti nám jak slnko jasné.

Priprav naše srdce, ducha, 

Tvoje slovo nech poslúcha. Amen.(ES 208,1)

 

Žd 10, 21- 25: ”Keďže máme aj veľkého kňaza nad domom Božím: (22) pristupujme s úprimným srdcom, v plnosti viery ako takí, ktorí majú srdce očistené od zlého svedomia a telo obmyté čistou vodou.

(23) Pridŕžajme sa neochvejne vyznania nádeje, lebo verný je ten, ktorý dal to zasľúbenie.(24) A pozorujme sa vospolok, aby sme sa povzbudzovali k láske a dobrým skutkom. (25) Neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku, ale napomínajme sa, a to tým viac, čím viac vidíte, že sa približuje ten deň”. Amen

.

 

            Slávnostné kresťanské zhromaždenie! 

            Bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!

 

     Keď svätíme dnes 42. výročie posvätenia tohoto Božieho stánku v Rovensku, môže prísť na myseľ  otázka, najmä tým mladším medzi nami: Ako to, že len 42 rokov existuje v Rovensku evanjelický kostol, resp.evanjelická modlitebňa? Veď 42 rokov v živote evanjelickej cirkvi nie je tak veľa. Ako to bolo pretým, kým bol postavený tento kostol?

     Sú tu ešte pamätníci, ktorí by povedali: áno, bol čas, keď sme chodili 4 km cez pole, cestou – necestou do sobotištského matkocirkevného chrámu. Ale aj to je pravda, že sa v Rovensku schádali na Službách Božích evanjelici v školskej miestnosti. Potom to býval dom kurátora, do r.1965  dom vdovy Alžbety Šarabokovej, alebo dokonca aj tu pod lipami, pri veži, ktorá bola postavená v r.1932.

            

      A ako to bolo predtým? V dobách ešte dávnejších? História svedčí o tom, že evanjelici si v Sobotišti vybudovali svoj chrám v r.1636 -7, za pomoci a pod patronátom grófa Ľudovíta Nyáriho, ktorého erb je dodnes nad hlavným vchodom kostola, ktorý teraz patrí rkc. cirkvi. Ten istý erb je aj nad vchodom do senického kostola, čo svedčí o tom, že aj tento kostol stavali a užívali v tých časoch evanjelici, pretože spomínaný patrón bol známy ako horlivý evanjelik. Na w.stránke rkc. cirkvi v Sobotišti je síce uvedené, že kostol dal postaviť gróf Ľ. Nyári údajne  “z vďaky za to, že sa v Sobotišti zachovala katolícka viera”. Toto nesprávne tvrdenie o vierovyznaní Ľ. Nyáriho sa “ponúka” aj na tabuli náučného chodníka v Sobotišti, a je prevzaté aj do rôznych článkov. 

       

Preto sa nám prichodí hneď v úvode pristaviť dnes pri jednom smutnom výročí, ktoré si môžeme, ba musíme pripomenúť v našom cirkevnom zbore, totiž pri 320. výročí vydania prvého kráľovského intimátu/ rozkazu/ vo Viedni v r.1691, keď habsburgský monarcha Leopold I. na žiadosť r.kat. biskupov chcel odňať naším predkom ich chrám.Títo sa odmietli podrobiť tomuto rozkazu, ale o 2 roky, 12.6.1693 nasledoval druhý podobný intimát a príkaz. Odpoveď bola rovnaká: svoj kostol si nedáme! O rok nato nasledoval tretí intimát (1694) a nitriansky biskup Jaklin hozil už aj trestami pred odporcov kráľovskej moci s tým, že hlavní odporcovia “ budú predvedení, súdení a áreštovaní”. Evanjelici odpovedali, že sú hotoví aj so zbraňou chrániť svoj kostol, faru, školu a cirkevný majetok, lebo aj o tieto veci išlo nepriateľom. Tieto slová o odpore poslúžili neskôr na tvrdé obvinenie zo zjavnej vzbury a tak prišiel aj intimát štvrtý, spolu so zatýkacími rozkami zo dňa 8. augusta 1697. Už 12. septembra bol kostol vojenskou brachilánou mocou odobraný pod velením grófa Krištofa Erdédyho. Domáce zemianstvo najväčšiu vinu za odpor zvalilo na patrónku kostola Žofiu Nyáriovú rod. Tokolyovú. Grófka sa snažila obhájiť svoje práva priamo vo Viedni. Okamžite bola zatknutá a dva roky väznená, pričom stratila všetok svoj majetok. Nakoniec si holý život zachránila podpisom prestupu do rkc.cirkvi, ale majetok jej aj tak nevrátili. Rychtár mestečka Sobotište bol odsúdený na trest smrti, podobne aj farár Ján Stránsky, ktorý sa zachránik útekom do hôr. Skrýval sa na kopaniciach, kázaval tajne po stolodách a zomrel na Košariskách. Z tej doby bol zachránený z cirkevného majetku iba malý strieborný kalich, ktorý evanjelici skryli a ktorý máme dodnes. Prisluhuje sa z neho Večera Pánova konfirmandom. Po Senici prišli o kostol aj naši predkovia, potom aj Turá Lúka a neskôr i Myjava o  kostol Krmanov. Až v r. 1733 sa podarilo vybaviť súhlas na stavbu artikulárneho kostola v Prietrži. To bol ďalší bohoslužobný stánok aj pre tunajších evajelikov, až do stavby nového, terajšieho kostola. To bolo možné zmenou pomerov, totiž vydaním Tolerančného patentu cisára Jozefa II. v r. l781– čo evanjelici privítli s obrovskou úľavou a vďakou.

     

     Sme tu teda ako potomkovia tých, ktorí priniesli veľké obete znašajúc útlak, olupovanie, hrozbu žalárovania i mučeníckej smrti. Preto stavba kostolíka, i keď skromného a neokázalého, bola vyjadrením a naplnením dlhých a dávnych túžob mnohých generácií našich predkov!  Horlivosť a zápal, ktorý ich viedol bol naozaj pozoruhodný, príkladý a oslovuje nás dodnes.

    

    Tento kostolík bol postavený za púhe 3 mesiace, koré uplynuli od posvätenia záklandého kameňa do dňa posviacky dôst.br. biskupom ZD R.Koštialom – 21.9.1969. Po rozhodnutí o začiatku stavby a príslušných povoleniach, v čase kedy sa už rozbehla v štáte tzv. “normalizácia”, sa za pár dní v dome vtedajšieho kurátora Jozefa Daniša vyzbierala základná suma: 73 OOO.-Kčs. Následne sa vykonalo aj veľa svojpomocnej, brigádnickej práce. To všetko tu vykonalo len 54 rodín t.j. 258 duší počítajúca dcérocirkev, pod vedením stavbného výboru. Celkový náklad dosiahol výšku cca 180 000 Kčs. Odvtedy sa vykonali ďalšie práce a investície. Napr. zadováženia oltárneho obrazu od akad.maliarky Evy Grešákovej, plnynofikácia, zadováženia el.organa, až po stavbu sakristie pred 2 rokmi.

    

     Naskytá sa otázka: Prečo toľké úsilie, boje a toľké obete

Je tu kostol preto, aby krášlil dedinu, alebo aby obec mala nejakú dominantu? Pripomeňme si slovo dr. M.Luthera, ktoré povedal pri posviacke kostola v Turgau: Tu sa nič iné nebude diať, ako to, že tu bude hovoriť k vám sám Boh vo svojom slove a vy k nemu vo svojich modlitbách a prosbách…Tieto slová platia o každom kresťanskom kostole. Vyjadrujú najhlbší zmysel každej takejto stavby, či je to katedrála, bazilika – alebo jednoduchá a skromná stavba dedinského kostolíka. 

 

     Božie slovo je slovo Toho, ktorý je Stvoriteľom naším i Stvoriteľom celého sveta a vesmíru. Jeho slovo dáva život všetkému živému i každému z nás. “Na počiatku bolo Slovo a to slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo.” To je prvá a základná pravda, ktorú by si mal každý z nás uvedomiť a každý evanjelik verne vyznávať. Tou druhou pravdou je to, že Slovo, ktorým a skrze ktoré Boh tvoril a povedal svoje stvoriteľské: “Buď!”sa stalo v plnosti času Telom. 

 Odvtedy Slovo Božie je najmä to jedinečné, vzácne a krásne slovo evanjelia Pána Ježiša Krista. On je skutočným kňazom v každom kresťanskom chráme a On nám slúži slovom, ktoré je plné milosti a pravdy. Pozvanie do kostola znamená pozvanie na Služby Božie, ktoré sú najprv službou Toho, ktorý si nás zamiloval a chce nám dať: “milosť nad milosť”. Chce nám dať dar života večného, ktorý človek po páde do hriechu stratil.

  

Pisateľ  listu Židom nás dnes vyzýva a povzbudzuje k vstupu do spoločenstva s Ježišom Kristom týmito slovami: “Pristupujme – k tomuto Veľkňazovi NZ – s úprimným srdcom, v plnosti viery!  Kde a u koho je plnosť viery v Ježiša Krista? Apoštol svedčí, že to je u tých, ktorí “majú srdce očistené od zlého svedomia a telo obmyté čistou vodou”. To je poukaz na “viditeľné slovo”, podávané vo sviatosti Krstu svätého, v ktorom naše očistenie začalo, i vo sviatosti Večere Pánovej, a má pokračovať stále každým slovom, ktoré sa nám zvestuje ako evanjelium. 

              

     Evanjelium je radostnou zvesťou pre človeka. Evanjelium je “mocou Božou na spasenie” (R 1,16) – a preto slúži k záchrane a k životu večnému. Hovoriť o Ježišovi Kristovi ako o Pánovi nad všetkým, znamená, že je Pánom aj nad mocou hriechu, ktorý človeka sputnáva, zotročuje a v konečnom dôsledku vedie k smrti.  Evanjelium je slovom o nádeji v Ježišovi Kristovi. O Pánovi, ktorý prekonal smrť a chce priviesť každého k nádeji večného života! To je to najcennejšie, čo má Ježiš pre nás a čo nám ponúka, vo svojej službe vždy nanovo. Preto počujme výzvu a uistenie: “Pridŕžajme sa neochvejne vyznania nádeje, lebo verný je ten, ktorý dal to zasľúbenie”!

 

     Ďalším významom a požehnaním chrámu a chrámovej služby je, že buduje a obnovuje aj spoločentsvo lásky medzi nami. My ako spoločentsvo odpovedáme na Božiu a Ježišovu ponuku. Preto apoštolské slovo smeruje k tomu, aby sme sa navzájom povzbudzovali k správnej odpovedi na dar Božej milosti a lásky. Je to spoločná služba, ktorá nás spája. “Pozorujme sa vospolok”, hovorí apoštol preto, aby toto bdenie nad životom našich blížnych  viedlo k dobru všetkým, totiž k láske a dobrým skutkom!

Na Službách Božích sa spolu nielen stretáme, podávame si ruky, ale sa aj spolu jedni za druhých modlíme, spoločne prosíme i spoločne ďakujeme. Ako ap.Pavol hovorieval: “radujeme sa s radujúcimi a plačeme s plačúcimi”.

 

       Milí bratia a sestry, možno nám znie nepríjemne v ušiach apoštolské napomenutie: “Neopúšťajme spoločné zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku.”

Možno tento zlozvyk, v novších dobách dosť rozšírený, prekvapuje u prvej generácie kresťanov. Toto slovo pochopíme, ak si uvedomíme, že prvotná cirkev sa stretávala tajne! Najmä po domoch, v Ríme napr. v katakombách a pod. Často išlo o  ohrozenie života. Navyše, do začiatku 4.storočia v pohanskej rímskej ríši sa nedeľa nesvätila. Otroctvo nedovoľovalo kresťanom prísť verejne a slobodne na Služby Božie, veď veľa kresťanov patrilo k otrokom. Ak niektorí neprichádzali, tak často pre veľký strach a reálne obavy o život, zdravie, majetok. Mnohí sa preto uťahovali, nechceli riskovať. Preto to slovo apoštola bolo nielen napomenutím, ale aj povzbudením pre kresťanov.

        

A tak je to aj dnes, keď síce máme náboženskú slobodu, ale máme tu aj: nedeľný predaj v supermarketoch, máme tu množstvo lákadiel, ale neraz aj pracovné povinnosti a rôzne služby počas nedieľ a sviatkov. Prvou a poslednou motiváciu pre nás má byť vedomie, že sme Pánovi!  Že Jeho deň sa približuje k nám a my k Jeho dňu, tj. k poslednému súdu, ale aj k večnému životu v nebesiach!  Preto pre neraz ničotné radovánky nestraťme radosť a pokoj vo večnosti.

 

   Spoločenstvo, ktoré Pán Ježiš tvorí, je spoločenstvom radosti a

 pokoja už dnes a tu, a potom vo večnom živote. Naši predkovia to vedeli a preto sú nám príkladom stálosti vo viere a odolnosti aj v takých situáciach, ktoré sme spomínali v úvode. Kiež nás aj dnešná spomienka a pamiatka posvätenia chrámu povzbudí a upevní vo viere, láske i nádeji večného života! Amen. 

                                       Rovensko -16.N.po Sv.Tr.- Pamiatka posvätenia chrámu 2011 – Ľ.Batka st.    

 

   


Komentovať