Čas chryzantém

                                                                   Čas chryzantém

Mt 11, 28-29:

 Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení: ja vám dá odpočinutie! Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci a nájdete si odpočinutie duší.” Amen.

     

     Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!

     

     Opäť prišiel čas chryzantém. Čas spomienok na všetkých milých a drahých, ktorí nás predišli na večnosť. Čas sviečok, ale aj čas myslenia na Toho, ktorý povedal: “Ja som svetlo sveta, kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života”.

Prišiel čas clivý – tak vyjadril súčasný básnik (A.Hajduk) svoje pocity smútku, vo vedomí ťarchy pominuteľnosti časného života:

    “Zapadne človek, ako by nežil

    na zemi našej,

    povanie vánok, povanie svieži

    a niet ho viacej.

              Zapadne človek, – akoby kameň

              do vody padol…

              zvíria sa vlny, zvíri sa prameň

              do hĺbky nadol.

    Zapadne človek, akoby svetla

    jas pohltil tieň,

    vôkol tma, čo nás tak náhle stretla,

    studená jak srieň.”

            

      Čo môžeme urobiť v takýto čas my?- Na jednoduchú otázku môže byť viacero odpovedí. Ľudia okolo nás rôznym spôsobom prežívajú deň /dni/ Pamiatky na zosnulých. Navonok to môže vyzerať, že všetky myšlienky a cesty sú rovnaké, alebo aspoň veľmi podobné. Smrť sa ľuďom javí ako najdokonalejšia spravodlivosť na zemi. Zdá sa, že v jej tôni sme všetci rovnakí: rovnako bezmocní, rovnako smútiaci, rovnako bezradní. 

      Skutočnosťou je, že práve tu – na cintorínoch, máme k sebe bližšie, ako inokedy. Napokon aj tieto ekumenické SLB sú toho dôkazom a obrazom. – Veď, milí priatelia, bratia  a sestry – vieme, že nie sme ako kresťania ani zďaleka vo všetkom rovnako zmýšľajúci a spojení v úplnej jednote. Ale jedno je isté. Nás evanjelikov a rím.katolíkov sviatok Pamiatky zosnulých naozaj približuje. Napríklad aj cez starokresťanské Nicejské vierovyznanie, ktoré  sme tu spoločne vyznávali. Nespája nás formálne, ale v dôležtiých pravdách poznania jedného Boha ako nášho Otca, Syna- Ježiša Krista ako pravého Boha a Ducha Svätého ako Pána a darcu života, vo vyznaní jedného Krstu i jednej nádeje na život večný! Tu sme pokornejší, ako na akomkoľvek inom mieste.

     

     Tu sme si totiž blízky tým spôbom, že ideme bližšie k Ježišovi Kristovi. Približujeme sa k Nemu, Pánovi života i smrti a súčasne Dobrému Pastierovi, ktorý nás volá k sebe tak, ako volá pastier ovečky rozídené po kopcoch a grúňoch tohoto sveta.

     My smieme a chceme počuť na tomto mieste mŕtvych tiel, posvätených Slovom Božím, modlitbami, ale aj telami, ktoré boli v časnom živote chrámom Ducha Svätého, nekonečne vzácne posolstvo evanjelia Ježiša Krista:Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja vám dám odpočinutie”.

       

Vždy ide o to, či nás zhromažďuje Kristovo slovo, Jeho zvesť a Jeho hlas, alebo niečo iné. Znakom našej spoločnej spomienky a vďaky Pánu Bohu a potom aj vďaky zosnulým je vedomie, že tu ide o pozvanie ku Kristu! Nie iba o zastavenie sa nad prachom tých, čo nás predišli, ale o spoločenstvo s Tým, ktorý je Živý ! 

   Takto hovorili, verili a túto pravdu životom dokazovali kresťania od počiatku. Už vtedy, keď znášali prenasledovanie od synov Izraela, svojich pokrvných podľa tela – ale nie podľa Ducha. Už vtedy, keď sa skrývali v rímskach katakombách, pri hroboch mučeníkov a na rôznych miestach, ktoré označovali znakom kríža, ale aj znakom ryby. Grécke slovo ICHTYS /ryba/ je skratkou vyznania – Ježiš Kristus, Boží Syn, Spasiteľ. On sám teda hovorí:” Poďte ku mne všetci”! 

     

   “ Všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení”. Azda niekto povie, že on sa v živote nenamáha, že práca mu je koníčkom a všetko sa mu darí. Nenesie nejakú zvláštnu ťarchu a odpočinutie nepotrebuje. Ak sa azda aj niekto nenamáha a nemá žiadnu osobnú ťarchu, isté je, že ťarcha (y), v živote prídu. Takou je aj chvíľa odchodu z časnosti. Chvíľa smrti, ale i rozlúčky s niekým blízkym a drahým, koho máme radšej ako seba. Neraz ťarchou býva už to, čo smrti predchádza – dlhé utrpenie a nesene kríža, námaha pri opatere nevládnych rodičov a pod. Ale aj tá najťažšia chvíľa, keď každý spoznáva: “Na ten svet som prišiel nahý a nahý sa navrátim. “ (A.Sládkovič) Zostáva vážnosť otázky: kam to pôjdem?  A tiež ťarcha smútku u tých, ktorí tu na čas zostávajú, pravda, vždy vo vedomí: “Za nimi pôjdeme”.

    

     Najväčšou ťarchou je otázka opustenosti samotným Pánom Bohom. Vo chvíli umierania a smrti si musí každý položiť otázku vyslovenú Pánom Ježišom na kríži: “Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil”?…Budeme odchádzať ako opustení, alebo vo vedomí , že “spolu s Pánom budeme”?

    Pán Ježiš vie čo hovorí! Volá všetkých nás, ktorí sme preťažení.  Sami zo seba neschopní zachovať si dar života! Poďte ku mne – hovorí Ten, ktorý prekonal ťarchu opustenosti, ťarchu smrti, strachu, bolesti i hlbiny ríše zosnulých. “Vezmite na seba moje jarmo”, pokračuje Pán Ježiš. Jarmo smrti nesieme všetci bez výnimky.  Preto sa učme od Neho. Tak spoznáme, že “smrť už nepanuje na ním” a ani nebude panovať naveky.

           Od Neho sa smieme učiť vždy a všade – v dome radosti i v dome smútku! Pán Ježiš dokázal, že je tichým Božím Baránkom a sluhom, o ktorom zneli predpovede SZ prorokov. Je ten, o ktorom písal Mojžiš, najväčší pastier SZ Izraela. O ktorom Ján Krstiteľ  vyznal: ”Videl som Ducha, ako holubicu spočinúť na ňom”. On je  “Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta”.

      

    On sníma hriech a smrť i z nás, aby nám dal nájsť: odpočinutie večné. Mnohí sa trápia svojimi vinami, hriechami a neschopnosťou vykonať zadosťučinenie za svoje hriechy. On nám ponúka pomoc, vyslobodenie spod jarma hriechu, diabla a smrti. Správne to pochopili už apoštolovia, ktorí sa podpisovali vo svojich listoch: ako sluhovia, ( otroci ) Ježiša Krista. Sluhovia a predsa slobodní od každej zlej moci a mocnosti. Aj my môžeme vymeniť našich  najhorších pánov, ktorými sú: hriech, pokušiteľ a smrť , výmenou za Pána jediného, Pána milostivého a láskavého. Táto výmena sa udiala už v Krste svätom a trvá v mŕtvení starého Adama stále, až do skonania v časnosti.

  

     Kiež náš život ako kresťanov patrí teda Tomu, ktorý je Darcom milosti. Je to “milosť nad milosť” – vyznal ap.Ján. V konečnom dôsledku znamená pre hriešnika dar večného života. Odmenu “nad ktorú niet”. Ak ku hrobom, či už tým čerstvým, alebo dávnejším, ideme ako tí, ktorí patria Ježišovi Kristovi, sme ľudia blahoslavenej nádeje. Vieme, že všetci v Neho veriaci prídeme do odpočinutia večného. Do nebeskej vlasti, kde v jednote s Otcom a Duchom Svätým vládne On. On – ” Boh z Boha a Svetlo zo Svetla”.  

  

      Po tomto odpočinku pátrali a túžili už veriaci SZ. My však vieme, kto nám otvoril bránu raja. Kto je “ Cestou” do pravej, večnej vlasti a skutočného odpočinku. Ten, ktorý nás už dnes vedie na zelené pastvy svojho Slova a k vodám odpočinutia svojich sviatostí.

    

    On jediný má a môže dať každému odpočinutie pravé a večné. 

Nie iba spočinutie v ríši mŕtvych, alebo v odlúčení od prameňa a Pôvodcu života. Lebo platí: Blahoslavení, ktorí počúvajú slovo Božie a ho zachovávajú! Blahoslavení, ktorí v Pánu umierajú! Blahoslavení čistého srdca, lebo oni Boha uvidia! Blahoslavení, ktorí tvoria pokoj, lebo oni synmi Božími budú sa menovať! –

     S dôverou, láskou a pokorou, pristupujme vždy k Nemu, Dobrému Pastierovi, aby sme aj my už dnes patrili do spoločenstva Jeho vykúpených a raz našli pravé a večné odpočinutie v nebi. Amen.

                                                   / Modlitby a Otčenáš spoločne…/

                                Ekumenické SLB na Pamiatku zosnulých 2011 – Sobotište-cintorín – Ľ.Batka st.

         

Leave a Reply