Spievajme Hosana Synovi!

                                                 Spievajme Hosana Synovi!

Mt 21, 14-16: 

    ”Tu pristúpili k Nemu v chráme slepí, chromí a uzdravoval ich. (15) A keď veľkňazi a zákoníci videli divy, ktoré činil, i deti, ktoré volali v chráme: Hosana Synovi Dávidovmu!, namrzeli sa (16) a povedali: Či čuješ, čo títo hovoria? Ježiš im odpovedal: Áno! Či ste nikdy nečítali: Z úst nemluvniatok a kojencov pripravil si si chválu?” (17) Nato ich opustil, odišiel z mesta do Betánie a tam prenocoval”. Amen.

    

      Bohumilí kresťania!

 

       Svätíme nedeľu s radostným a jednoduchým názvom: Spievajte! (Cantate) Táto výzva vychádza zo starého  predspevu cirkvi, ktorý je vzatý zo Ž 98: ”Spievajte Hospodinu novú pieseň, lebo vykonal divné veci: pravica Jeho pomohla Mu i Jeho sväté rameno. Hospodin svoju spásu oznámil, vyjavil svoju spravodlivosť očiam národov”. (v. 1-2)  Základom a dôvodom radostného spevu a chválospevu cirkvi je Božie dielo v PJK, v Jeho slávnom zmŕtvychvstaní. Toto dielo a ponuka spravodlivosti pre každého hriešnika je dôvodom radostného plesania a trvalej oslavy nášho Pána. Táto oslava pokračuje a nikdy neskončí. Týka sa neba i zeme, týka sa tých, čo spia v ríši mŕtvych i tých, čo dosiahli oslávenia a sú pred trónom Baránkovým. Týka sa dokonca celého stvorenstva, ktoré pre hriech človeka žalostí a bolestí a očakáva vykúpenie. (R 8) Výstižne toto očakávanie a nádej slávy vystihuje aj pieseň z nášho Spevníka /ES 148,1/: 

     “Veseľ sa celý svet, Krista Pána v hrobe niet!

     Vy zem i nebesá, z vykúpenia tešte sa

     v tento preradostný čas! Veď všemocný Pán Boh náš

     vzkriesil už svojho Syna: Plesaj Božia rodina :/: 

 

      To, že cirkev PJK má byť jasajúcou, spievajúcou cirkvou nám pripomína aj dnešný text Písma. Dôvodom radostného plesania a volania na slávu je Božie konanie v Kristu Pánu. Tam, kde je človek  blízko pri JK, tam je vždy dôvod na radosť. Tak, ako sa to stalo aj v Jeruzalemskom chráme, keď do neho vstúpil Ježiš.

     

       Nepopierame tú pravdu, že všetko sa začalo vyčistením chrámu. Vyhnaním kupcov a peňazomencov a jasným gestom a pokynom, že Ježišovi musí ustúpiť všetko. Dokonca aj starý, pre Židov posvätný a zdanlivo nemenný spôsob bohoslužby. Podstatou bolo prinášnie obetí v chráme. Nedokázali si predstaviť, že by sa táto prax mohla zmeniť. Že by bohoslužba mohla a mala byť iná. Urputne trvali na svojich predpisoch a tradícii. Zdôvodňovali ju nemennou Božou vôľou. A predsa, po skončení židovskej vojny, po porážke a zničení Jeruzalema a chrámu, ktorý dodnes nebol a zrejme ani nebude nikdy obnovený, na synode v Jabne židovský učitelia prišli k názoru, že nie miesto  a obete, ale slovo Božie je prvoradé a vrátili sa k synagogálnej bohoslužbe, ktorá trvá dodnes. Keď takto hovoril a konal Ježiš, zavrhli Ho.

    

     V dejinách cirkvi to pripomína napr. stáročné lpenie na latinskej reči v bohoslužbe. Ktosi prišiel s názorom, ktorý sa zaužíval, že iba v troch jazykoch sa smú konať kresťanské bohoslužby. A to vraj v tých, v ktorých Pilát napísal nápis viny na Ježišov kríž: hebrejsky, latinsky a grécky. Keď Konštantín a Metod prišli na Veľkú Moravu so slovanským písmom a bohoslužbou v reči ľudu, tvrdo za to trpeli a pykali. Na krátky čas bola síce povolená, ale potom opäť zrušená a zakázaná. Obnovená bola až v Husovej reformácii a potom v reformácii Lutherovej. Zo strany ostatných cirkví bola táto prax tvrdo napádaná, odsudzovaná a ponižovaná, až do čias 2 .Vatikánskeho koncilu v šestesiatich rokoch minulého storočia. Podobne sa dnes obhajuje celibát, ako nemenné a neomylné učenie, hoci prináša nie oslavu PJK, ale Jeho cirkev skôr kompromituje.

 

    Hovoríme však o tom dnes aj preto, že je to dobrá ilustrácia toho, o čom svedčí evanjelista Matúš. Hovorí totiž o tom, že “V chráme pristúpili k Nemu (t.j.k Ježišovi) slepí a chromí a uzdravoval ich”.

     

      Často si myslíme, že slepí sú iba tí, čo majú choré oči a nejakú očnú chorobu, ktorá má svoju lekársku diagnózu. Lenže už proroci SZ vedeli a často hovorili aj o inej slepote! Totiž o slepote ľudskeho ducha! Keď človek očami síce vidí, nepotrebuje teda okuliare, ani lekársky zákrok a predsa je slepý! 

     To sa stalo nielen Židovským učiteľom a väčšine národa, keď Ježiš vstúpil do Jeruzalema. Keď vošiel do chrámu a postavil sa s bičom z povrázkov proti nepravej, starej a prežitej bohoslužbe. Jeho ľud nevidel čas svojho navštívenia a pohrdol Kristom ako Mesiášom a Pánom! Nejde pravda len o to, že hodnotu a osobu Ježiša Krista hlboko podcenili vtedajší Žiadia. Ide aj o to, čo nás dnes musí trápiť oveľa viac!

     Čo nás musí zaujímať je to, že aj mnohí dnešní kresťania a to aj evanjelickí kresťania, nevidia význam diela PJK pre seba, pre svet a rovnako Ho odmietajú, ponižujú a na svoju škodu vždy nanovo križujú!  Tam, kde je a prichádza Ježiš, tam začína všetko nové! Tam je nové Božie konanie, nová ponuka spásy svetu a človeku, nový život a teda aj nová radosť a nová oslava. Áno, aj nová bohoslužba a preto aj nová pieseň!

 

     Či nehovorí žalmista prorockým hlasom: “Spievajte Hospodinu novú pieseň! Lebo Hospodin vykonal divné veci. Pravica jeho dokázala silu i Jeho sväté rameno! Hospodin svoju spásu a spravodlivosť vyjavil očiam národov !” – A my smieme a môžeme vidieť, že túto záchranu k životu večnému urobil a dokázal v PJK! 

V Jeho diele vykúpenia a zmŕtvychvstania. Pripravil ponuku milosti, ospravedlnenia pre všetky národy. Pre ľud Izraela i pre ostatné národy. Aj pre nás, bývalých pohanov. 

  

Bratia a sestry! 

Kiež by sme to videli a poznali jasne všetci aj dnes, aby naša radosť bola naozaj pravá. A pritom stála a trvalá. Jasavá a hlasná. Aby to bola radosť nielen úst, ale celého spôsobu nášho života. 

Aby sme chodili v tomto novom svetle neprestajne. V dňoch dobrých i tých oblačných a búrkových. Keď príde nemoc, ba i keď príde časná smrť a bolestné lúčenie. Vtedy rovnako smú naše oči vidieť nové veci. Vtedy smieme vo viere v Krista Pána dovidieť až za horizont smrti, k nebesám a slovami piesne z nášho spevníka vyznať: ….  Kde temna noc už nebýva,

                   jasný deň tam sa rozlieva,

                   tá hviezda večne žiarivá, 

                   Ježiš sám :/:  (ES 663,1) 

       

Toto svetlo prináša Boží Syn, aby sme neboli nevidiaci, ale vidiaci! Aby sme videli Božiu slávu v Jeho divných skutkoch. To sa dialo aj v Jeruzalemskom chráme u tých, ktorí v JK ako Pána uverili. Preto aj chromí pristúpili k Nemu a on ich uzdravoval. Ľudia neschopní nielen chôdze, ale najmä pohybu smerom k pravej zbožnosti boli uzdravení. Uspôsobení k novote života, ktorý je založený nie na našej obeti Bohu, ale na obeti Ježiša Krista pre nás! Na Božej milosti v Jeho Synovi. Na Jeho diele, keď prijal  kalich utrpenia a kráčal ku Golgote priniesť obeť dokonalú, pravú a navždy platnú pred Pánom Bohom za všetkých hriešnikov. Tak nás k oslobodil z moci zákona k novote života. Ten nový život sa rodí a rastie z vďaky, ktorá vie o veľkosti daru, ktorý sme v Ježišovi prijali.

      

    Pristúpiť k Ježišovi aj dnes znamená v slobode a ochote Božích detí konať skutky lásky a vernej služby, ale aj volať a trvalo spievať:  Hosana synovi Dávidovmu! Jeruzalemský chrám s jeho vtedajšou bohoslužbou nebol cirkvou Božou. Predsa sa však v ňom zrodil  zárodok cirkvi PJK. V tomto spoločenstve, v spoločenstve uzdravených telesne i duchovne znovuzrodených, ktorí zrazu vidia a sú schopní aj nového života a pohybu za Kristom v pravom nasledovaní, začína nová a pravá bohoslužba a oslava: Hosana Synovi Dávidovmu!  Toto nechápali, nevideli a nechceli vidieť  mnohí!  “Namrzeli sa  a povedali Mu: Či čuješ, čo títo hovoria?” Vnímali oslavu Ježiša ako rúhanie, alebo aspoň ako omyl a blúdenie. Inak to však hodnotí sám Pán Ježiš. Totiž, ako naplnenie prorockých zasľúbení, ktoré obsahujú Božie slovo: “Či ste nikdy nečítali: z  úst nemluvniatok a kojencov pripravil si si chválu?”

       Tí, ktorí prijali Ježiša vierou a stali sa vidiacimi a schopnými života a pohybu, ktorý On tvorí a ku ktorému vedie. Stali sa vtedy a tam narodenými Božími deťmi. Nemluňaťami, ako o tom hovorí aj ap.Peter. (1 Pt 2, 2) Už nie príslušnosť k národu, ale ku Kristu robí človeka Božím dieťaťom. 

       Ľudia znovuzrodení milosťou a láskou Božou skrze Krista tam v chráme i dnes v cirkvi sú ako nemluvňatá. Ešte zďaleka nevieme všetko a naša viera a nový život potrebuje stále nový duchovný pokrm, aby sme ním rástli na spasenie. Podobne hovorí aj dnešná prečítaná ešpištola ap.Jakuba, ktorú sme počuli spred oltára: “Len dobrý údel a dokonalý dar pochádza zhora od Otca svetiel.  Zo svoje vôle splodil nás slovom pravdy, aby sme boli akousi prvotinou Jeho stvorení”.

     

      Bratia  a sestry!

      K duchovnému znovuzrodeniu, ktoré začína novým videním Ježiša a pokračuje  chodením vo svetle evanjelia sme pozvaní aj my. Tak sa plní aj to dnes čítané slovo proroka Izaiáša:

”Áno, Boh je moja spása, dúfam a nebojím sa, lebo Hospodin je moja sila a moja pieseň. On sa mi stal spasením. S radosťou budete čerpať vodu z prameňov spásy”.

     

     K radostnej oslave je právom skrze cirkev PJK pozvaný každý. Všetky národy a celý svet. Aby me správne videli hodnotu diela Božieho v PJK, aby sme neboli nevládni, chromí a spozdilí v Jeho nasledovaní. Zostaňme Božími deťmi, synmi a dcérami, ktoré obmyté drahou krvou Spasiteľa Pána Ježiša volajú a spievajú v dňoch mladosti, v starobe, v živote i pri smrti radostné Hosana! Nech je oslávený a požehnaný náš Pán! Nech tento chválospev trvá na nebi i na zemi na veky vekov! Amen.

 

                                     Kázeň – 4.nedeľa po V. Noci – Cantate – Rovensko a Sobotište 2011-  Ľ. Batka st.

 

Leave a Reply