Najväčšie prekvapenie
Mt 17, 1 – 9:
“Po šiestich dňoch pojal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. (2) Tam sa premenil pred nimi a tvár Mu žiarila sťa slnko a rúcho jeho zbelelo sťa svetlo. (3) A hľa, ukázali sa im Mojžiš a Eliáš a zhovárali sa s Ním. (4) Peter prehovoril k Ježišovi: Pane, dobre nám je tu. Ak chceš, urobíme tu tri stánky: Jeden tebe, jeden Mojžišovi, jeden Eliášovi. (5) Keď on ešte hovoril, ajhľa, jasný oblak ich zastrel a z oblaku ozval sa hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo, Jeho poslúchajte. (6) Keď to učeníci počuli, padli na tvár a náramne sa báli. (7) Ježiš pristúpiac k nim, dotkol sa ich a riekol: Vstaňte a nebojte sa! (8) A keď pozdvihli oči, nevideli nikoho, len samého Ježiša. (9) Keď schádzali z vrchu, prikázal im Ježiš: Nikomu nehovorte o tomto videní, dokiaľ Syn človeka nevstane z mŕtvych!“ Amen
Milí bratia a sestry v Kristu Pánu!
Máte radi prekvapenia? – Keďže prekvapenia sú príjemné, ale aj nepríjemné, pripojím k otázke doplnok, že nám na mysli prekvapenia príjemné. Niekedy sa oň pokúsi manželský partner, inokedy rodičia vo vzťahu k deťom, ale aj deti môžu príjemne prekvapiť rodičov.
Majstrom prekvapení je Pán Ježiš Kristus! Trúfam si povedať, že prekvapením bolo temer každé Jeho slovo, alebo veta. Keď ako 12.ročný v jeruzalemskom chráme zotrval v rozhovore s kňazmi, prekvapil ich svojimi otázkami i odpoveďami tak, že títo „žasli“. Nad jeho slovami žasli učeníci i ľud, ale aj predstavitelia národa a SZ ľudu Božieho. Učil ako ten, kto má moc a nie ako židovskí učitelia. Ešte väčším prekvapenia sú jeho skutky. Nimi prinášal všade radosť, dobro a nový život.
No jedno z najväčších prekvapení, ak predbežne nebudeme hovoriť o Jeho vzkriesení, pripravil trom zo svojich učeníkov: Petrovi, Jakubovi a Jánovi. Iste ani v najmenšom nemohli tušiť, aké prekvapenie im pripraví Pán Ježiš, keď povedal: “Veru hovorím vám, že sú niektorí medzi tými, čo tu stoja, ktorí neokúsia smrti, dokiaľ neuvidia, že Syn človeka prichádza vo svojom kráľovstve.“ ( Mt 16, 28)
Napriek tomu, že učeníkov pripravil na mimoriadny zážitok, nemohli ani tušiť, že zažijú a zakúsia niečo podobné, čo kedysi Mojžiš na hore Sínaj, prípadne prorok Eliáš na hore Karmel. V skutočnosti tu bolo ešte oveľa viac náznakov, ktoré predchádzai tomu jedinečnému zážitku na vrchu, ktorým sa tradične myslí vrch Hermon. Evanjelista Matúš akoby naznačoval, že vlastne išlo o celý týždeň nabitý mimoriadnymi udalosťami. V úvode 16.kap. evanjelista spomína, ako k Ježišovi prišli farizeji a sadukaji a žiadali Ho, „aby im ukázal znamenie z neba“. (Mt 16,1) Ježiš im však nevyhovel a učeníkov upozornil s celou vážnosťou, aby sa “varovali učenia farizejov a sadukajov“.( Mt 16,12)
Prípravou bola aj otázka Pánova učeníkom pri Cezarey Filipovej: “Za koho pokladajú ľudia Syna človeka“? ( Mt 16,13) Jedna z odpovedí znela: „Za Eliáša, alebo za jedného z prorokov“. (v.14) Možno už vtedy sa Pán Ježiš rozhodol pre názornú ukážku, aby k podobným omylom u učeníkov nikdy viac nedochádzalo. Že boli učeníci hlboko v zajatí rôznych mylných židovských predstáv o Mesiášovi, svedčí hneď nasledujúca udalosť, keď Peter, teraz už bez pomoci Ducha Svätého na správu, že Ježiš Kristus musí
veľa trpieť, zomrieť i vstať z mŕtvych odpovedá: „ Nech Ti je Boh milostivý, Pane, to sa ti nesmie stať“. (v. 22) Za to si Peter zalúžil ostrú výčitku: “Choď za mňa satan, na pohoršenie si mi, pretože nemyslíš na veci Božie, ale na ľudské“.( v.23) O nikom, okrem Judáša nehovoria evanjelisti, že by podľahol satanovi…
Keď si toto všetko uvedomíme, tým viac obdivujeme milosť, ktorej sa Petrovi dostalo, že mohol byť účastníkom „ výstupu“ na horu premenenia. V tichu a samote, vzdialení od celého zlého ľudského pokolenia, doprial trom učeníkom duchovný zážitok, na ktorí všetci ostatní musia počkať minimálne do svojej smrti.“Tam sa premenil pred nimi a tvár Mu žiarila sťa slnko“.( v.5)
V dobách putovanie Izraela po púšti do Kanaánu hovoril niekedy Pán Boh s Mojžišom a je napísané, že Izraelci sa vtedy nemohli ani dívať na Mojžiša, pre jas jeho tváre. Peter a synovia Zebedeovi smeli uvidieť predobraz tváre Pána Ježiša, ktorá prejde umučením, ale aj vzkriesením.
Ba smeli byť svedkami rozhovoru Pána Ježiša s najväčšími mužmi SZ. O oboch sa v Izraeli verilo, že sú v nebi, v Božej prítomnosti, lebo Boh ich prijal na milosť. Mojžišovo telo Izraelci nikdy nenašli a aj o nanebevzatí Eliáša bola zachovaná biblická správa a svedectvo. Na rozdiel od strachu a hôzy, ktorú prežíval ľud SZ v blízkosti Mojžiša a Eliáša, na hore premenenia je to inak. V srdcia a dušiach učeníkov zavládol pokoj a radosť. Veľkosť chvíle a pocity vyjadruje Peter slovami: „Pane ,dobre nám je tu. Ak chceš, urobíme tu tri stánky: Jeden tebe, jeden Mojžišovi, jeden Eliášovi“. (v.4)
Nikto z nás iste nepochybuje, že sa učeníci v tomto spoločenstev a v blízkosti Ježišovej a dvoch výzmanných mužov SZ cítiti dobre. Že sa cítili šťastní a pripravený k stavbe chrámov pre tých, ktorých si najviac vážili. Mojžiša, ktorý priniesol ľudu SZ zákon Boží, Eliáša, ktorý neohrozene bojoval proti pohanstvu v Izraeli a ich Majstra.
Zároveň sa však ukazuje, ako je stále slabá, nepresná a nedokonalá ich viera. Ako sme už skôr počuli, aj tu stále preniká na povrch Petrovo nepochopenie osoby a diela Ježiša Krista. Chápe Ho len ako nového zákonodarcu, alebo možno nového Eliáša, korý neohrozene bojuje proti pohanstvu v Izraeli. Ježiša dáva na úroveň Mojžiša a na úroveň Eliáša. Chrám a uctievanie, podľa neho, a zrejme aj podľa jeho spoločníkov Jakuba a Jána patrí nielen Ježišovi, ale aj Mojžišovi a Eliášovi. A práve tu sa ukazuje zmysel tejto poznávacej cesty hore, k nazretiu za oponu neba. Z oblaku, ktorý zahaľuje Božiu tvár, slávu a moc, zaznel hlas: „Toto je moj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo. Jeho poslúchajte!“
Boží výrok a Božie vyjavenie ukazuje pravý stav vecí, ktoré sú dôležité pre spásu ich, ale aj každého veriaceho. Prvé poznanie je nasledovné: Ježiš nie je nový, alebo druhý Mojžiš. Jeho úloha a služba nie je v tom, že prináša nový zákon. Ježiš je omnoho viac. Je Božím Synom.
Dovtedajšie Ježišove slová v ktorých temer dôsledne hovoril o sebe ako o Synovi človeka, ukazujú Ho v správnm svetle. Titul Syn človeka neznamená, že ide na prvom mieste o syna Márie a Jozefa a tak potomka z Dávidovského rodu! On je Boží Syn. Syn Toho, ktorý už Mojžišovi na Sínaji povedal, že jeho meno je : Som, ktorý som ( budem, ktorý budem)! Totiž Ten, ktorý je jediný pravý Boh, nad všetko vyvýšený. Ten, ktorého neobsiahne žiaden chrám, ale ani nebesá a zem, lebo On je ich Pánom a Stvoriteľom! Ak dakedy ľudia budú chcieť stavať stánok – tak jedine tomuto Božiemu Synovi, Ježišovi Kristovi, ako Pánovi. V tom by sme mali byť celkom dôslední.
Je tu však samým Bohom Otcom povedané ešte viac! Ježiš je pravý Boží Syn – „v ktorom sa Otcovi zaľúbilo“. Je to akoby nedopovedaná veta a nedokončená myšlienka. Čo sa zaľúbilo Bohu, Otcovi v Jeho Synovi? Odpoveď je v tom náznaku na obsah rozhovoru Pána Ježiša s prorokmi SZ. Týka sa toho, čo Peter nechápal, odmietal a za čo si vyslúžil tvrdú kritiku svojho Pána. Týkala sa Kristovho utrpenia a smrti. On má trpieť a prinieť obeť za hriech sveta. Bohu Otcovi sa takto – v Ňom zaľúbilo spasiť svet.
Takto sa mu zaľúbilo dať vykúpenie a spasneie nám, hriešnym ľuďom. Nie cez Mojžiša a ním sprostredkovaný zákon! Zo zákona je len poznanie hriechu, je iba vychovávateľom ku Kristu. Cez plnenie zákona nikto nemôže byť spasený. To svätý Peter a svätí apoštolovia Jakub a Ján nikdy nemôžu učiť, povedať a hlásať- iba ak by boli zbytočne na vrchu Hermon! Ale spasiť svet, dať život a nebeskú radosť, pokoj a slávu nemožno dosiahnúť ani prostredníctvom horlivosti a boja, ako ho viedol Eliáš nielen na Karmeli, ale v celom jeho živote.
Bohu Otcou sa zaľúbilo spasiť svet – ako to v inom videní správne spoznal aj ap.Pavel. „bláznovstvom“- totiž zvesťou Kristovho kríža! „Toto je môj syn, v ktorom sa mi zaľúbilo!“ A aby to aj starší a neraz mojžišovsky postupujúci, ba aj eliášovsky pokračujúci Peter, ale i synovia hromu – (Boanerges), pochopili, Boh doložil: Jeho poslúchajte!
Milí bratia a sestry, tento Boží príkaz trvá. Je to večné slovo živého Boha. Je pravda, že aj Mojžiša poslal Boh. Aj to, že poslal Eliáša. Rovnako ich aj vzal k sebe a dal im účasť na sláve nebeského kráľovstva. Ale poslúchať musia apoštolovia a s nimi celá kresťanská, apoštolská cirkev Jeho – totiž Krista Pána. A s Ním máme prijať aj Jeho poslušnosť a cestu ku krížu! Iba ona vedie do slávy neba, nielen pre učeníkov, ale všetkých nás, bez Krista Pána stratených a zlorečených ľudí. S Kristom však omilostených a víťaziacich!
Učeníci pri týchto slovách: padli na tvár a náramne sa báli…Ich predstavy boli boli v úplnej protive s Božím zámerom a Božou vôľou. Takto však radosť, ktorú cítili predtým rýchlo strácali!
Nádhernou zvesťou evanjelia je Ježišov postoj a slová k učeníkom, ktorý boli práve usvedčení o vlastnej nehodnosti a neschopnosti spoznať a pochopiť Boží plán! Pán Ježiš ich omilosťuje a dotykom svojej ruky dáva odpustenie: „Vstaňte a nebojte sa!“– „Keď pozdvihli oči , nevideli nikoho, len samého Ježiša!“
Bratia a sestry!
Učme sa aj my tej istej ceste spásy. Ceste do neba, do spoločenstva vykúpených, do spoločentsva s Bohom, Otcom. Hľaďme vždy na Ježiša Krista! Hľaďme s dôverou na cestu kríža i na Jeho oslávenie.
Pokyn Pána Ježiša, aby učeníci nehovorili o svojom mimoriadnom a nevšednom zážitku, trval iba do chvíle Jeho vzkriesenia. Vzkriesením sa potvrdila pravdivosť a autentičnosť ich zážitku. Už nielen oni, ale každý v Krista veriaci smie skrze Neho vidieť ďalej, ako dovidia naše oči. Aj my s darom a zrakom viery smieme vidieť až tam, kde je Mojžiš a Eliáš, kde sú apoštolovia a všetci veriaci v Krista Pána! Jeho poslúchajme! Jeho pozorne počúvajme.
Kristus Pán sa aj nás, neraz chybujúcich, inokedy prestrašených ujíma a tíši naše srdcia hovoriac: „Vstaňte, nebojte sa!“ – Aj nás učí trpezlivo a neprestajne tak, ako to potrebovali samotní učeníci. A najväčšie prekvapenie – prekvapenie príjemné – nás ešte len čaká! Vtedy, keď Ho spoznáme tvárou v tvár! Amen.
6. nedeľa po Zjavení 2011 – Sobotište, Rovensko- Ľ.Batka st.
Slovak