Milosť vám a pokoj od Boha skrze Ježiša Krista nášho Spasiteľa v moci Ducha svätého. Amen.
Znova začal nový školský rok. Chceme sa prihovoriť k našej milej mládeži, pozdvihovať ju a priviesť naspäť, blúdiacu po kľukatých cestách a chodníčkoch zlého sveta, k jej neznámemu alebo odmietanému Spasiteľovi, Kristovi. Rozvinujeme nový prápor starej viery na poli nášho cirkevného života. K ťažkej úlohe prikladáme svoj kosák. Nová práca, preto ťažká práca, lebo na tomto poli u nás nemožno hovoriť; „iní pracovali, a vy ste vstúpili do ich práce.“ (J 4, 38.) Práca s našou mládežou bola vedúcimi cirkevnými pracovníkmi donedávna neraz podceňovaná, ponechávaná sama na seba a vystavovaná škodným a rôznym hriešnym vplyvom.
Pokiaľ ešte naše cirkevné školy vychovávali cirkevníkov, oddaných Bohu, veriacich a nábožných ľudí, nebola citeľná nákaza, nevideli sme škodu z tejto úhorom ležiacej cirkevnej roličky. Terajšie, aj keď podľa názvu cirkevné školy nevodia mládež ku Kristu, k jedinému Prameňu života, spasenia, múdrosti a dobroty, nemôžu vykonávať so zdarom a tak, ako by sa to dalo očakávať, preto už aj cítime a vidíme, že nás tlačí veľký dlh voči nášmu mladému svetu, ktorý splácať s Božou pomocou a pri zaujatosti našej verejnosti so skromnými silami, nevycibreným perom, neskúsenosťou mladého veku, neohybným jazykom sme vzali pred seba.
S veľkou bázňou chytajme do ruky ponúknutý meč ducha – Písmo, aby sme ním narábali napravo aj naľavo proti skazonosným živlom, nástrahám temnosti, zmyselnosti, márnivosti a iných necnostiam obracajúcu našu mládež. A keď aj mladí — „Nech nikto tebou nepohŕda pre tvoju mladosť“ (1. Tim. 4, 12.) — keď aj neskúsení spoliehame sa na pomoc Toho, ktorý aj nám sľubuje; „Mládenci ustávajú a slabnú, junáci sa potkýnajú a klesajú. Ale tí, čo očakávajú Hospodina, dostávajú novú silu, vznášajú sa na krídlach ako orly, bežia, a neslabnú, chodia, a neustávajú.“ (Iz. 40, 31.)
A teraz ty, milá mládež, prijmi ochotne našu podávanú pravicu. My nehľadáme svoju česť, slávu, ani sa neženieme za márnym hmotným ziskom, veď na poli ducha sa nebojuje pre vädnúce vence a pre poklady, ktoré moľ a hrdza ničí; ale z čistej lásky k tebe, z porozumenia tvojich vlastných bied, so súcitom tvojich snáh, túžob a nádejí prihovárame sa ti a povolávame ťa do kráľovstva Božieho. Kráľovstvo Božie je aj pre teba pripravené, máš tam svoje významné miesto aj ty, očakáva ťa aj tam istá práca, ktorá ti má prinášať sladké, duši žiadostivé ovocie života. Voláme ťa za drahým Spasiteľom, aby si v Ňom našla svoj poklad, a — „ kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“ (Mat 6, 21)
Bohom stvorený svet je krásny a rôznymi pestrými Božími ozdobami okrášlený; lákavé sú ružové puky dýchajúce pôvabom a žiadaným rozmarom; opojný, sladký je kalich rozkoší, ktorý nám svet nalieva tak, že oplýva; krásna je mladosť, bujarosť života, áno — „Raduj sa, mládenec, vo svojej mladosti, a nech sa teší tvoje srdce za tvojich mladých dní. Choď po cestách, na ktoré ťa tiahne srdce a kam si žiadajú tvoje oči; no vedz, že Boh ťa za to všetko privedie na súd. Odstráň mrzutosť zo svojho srdca, odvráť zlo od svojho tela, lebo mladosť i vek čiernych vlasov je márnosť.“ (Kaz 11,9-10) Mladosť rýchlo pominie, zápal oka skoro zhasne, oheň srdca rýchlo vyhorí, sladkosť rozkoše bez nadania zhorkne; a keď ti všetko, všetko uletí, v čom si sa radoval, a keď ťa všetko, všetko zanechá, čo ti srdce napĺňalo: kde sa potom obrátiš? Potom… potom už bude neskoro! Potom ťa už klesajúceho neoblaží tá vrúca žiadosť našich bojovníkov: „Zmiluj sa. Bože, zmiluj sa, keď zostanem sám s Tebou!“ Odvráť sa teda, odvráť sa z klzkej a šikmej do priepasti večného zahynutia vedúcej cesty pokiaľ je čas a opri sa na Toho, ktorý je večne stály, večne a neustále dáva rozkoše a radosti; opri sa na Boha a na Toho, ktorého poslal na vykúpenie sveta. A tohoto Boha, Otca všetkého dobrého chceme ti zvestovať a oboznamovať ťa s Ním v tomto krátkom príhovore. Vzopri sa svetu a jeho márnym lákadlám; vzopri sa vlastným telesným žiadostiam; vzopri sa diablu — a utečie! Si človek, máš nesmrteľnú dušu, ste povolaní k vyššiemu duchovnému životu: nezabúdaj na to nikdy! Náš spoločný cieľ je teda Kristus a to ten ukrižovaný, ako žil, pomáhal, učil, liečil, trpel, umrel z mŕtvych vstal a oslávil sa. Tento Kristus je nám: „Božou mocou a Božou múdrosťou.“ (porov. 1. Kor. 1, 24), lebo: „nieto spasenia v nikom inom, lebo nebolo dané pre ľudí iné meno pod nebom, v ktorom by sme mali dôjsť spasenia.“ (Sk 4, 12.)
Aby sme však dosiahli tento svoj spoločný, vyznačený cieľ, použijeme k tomu jediný prostriedok, jediný správny smer a cestu: našu milú evanjelickú cirkev augsburského vyznania, jej učenie, v ktorom aj my bývame vychovávaní, jej pamiatky, ktoré si aj my vysoko vážime, jej boje, ktoré aj nás čakajú; jej túžby, ktoré aj naše srdcia napĺňajú; jej vieru, ktorá je aj našim víťazstvom, slovom všetko, čo je spojené so životom našej drahej cirkvi. My chceme z teba, drahá mládež, vychovať dobrých, statočných a povedomých evanjelikov-luteránov, lebo sme usúdili, že touto cestou sa najskôr a najľahšie sa dostaneme k nášmu cieľu, ku Kristu. Mnohým síce už aj to naše meno zavadzia a prekáža, nám je a zostane oným drahým dedičstvom po otcoch skropené toľkou mučeníckou krvou a spojené toľkými hrdinskými bojmi našich slávnych predkov. My, naša milá mládež, chceme tebe slúžiť, teba pozdvihovať, teba poučovať a napomínať, teba privádzať k prameňom živých vôd a k Hospodinovej múdrosti.
Náš vek vyžaduje od každého človeka veľmi mnoho. Kto sa chce uplatniť, kto chce v spoločnosti niečo znamenať a svoje povolanie verne naplniť, musí napínať nielen žily a ruky k práci, ale musí aj duchom kráčať vždy napred; musí sa učiť, cvičiť duševne. Aj naším slovenským Omladinám, tebe milá mládež, privoláva sladkozvučný básnik:
„Učte sa, mládež! nové časy stali,
Slávni dosiaľ len boli tí, — čo bijú;
My sme robili, iní si písali —
Zlodeji, lhári — našu históriu:
Učte sa, cvičte! — bo vymrú poeti
Beda nám v hrobe, otcom — nemých detí!“ (Sládkovič)
Vôkol nás všetko napreduje — a len my by sme mali zaostávať? Všetko na nás ukazuje, volá s našim spevcom:
„Čí to tam v rumoch stojí dom?
Čia že to rakev leží v ňom?
Čie sa to deti po dedine pletú
Na posmech celému svetu?
To tvoj, národ môj, pustý dom,
To rakev matky tvojej v ňom,
To deti tvoje —- tvoje potešenie
Na smetisko vyhodené!“ (Ján Botto.)
Prijmite teda, naša milá mládež, podávajúcu pravicu! Poďte s nami ochotne za vyznačeným cieľom, za Kristom Ježišom cestou našej milej evanjelickej cirkvi. Tak s Božou pomocou napred! Boh ale požehnaj nášmu vchádzaniu a vychádzaniu a dokonávaj svoju moc v našich nemociach a mdlobách naveky.
Pokoj Vám!!
Slovak