Si v kráľovstve, alebo vonku?

Si v kráľovstve, alebo vonku?

„Nie si ďaleko od kráľovstva Božieho,“ Mk 12, 34.

Akým krásnym sa zdá byť ten výrok svätých úst nášho Pána, a predsa aká nebezpečná je v ňom možnosť nikdy sa nedostať do toho kráľovstva. Keď niekto nie je ďaleko od cieľa, to ešte neznamená, že ten cieľ dosiahne.
Mnohí z nás očakávajú či na prázdniny, alebo dovolenku návštevu. Mnohí už-už vidia cieľ svojho putovania, blížia sa aby sa stretli s priateľmi, rodinou či spoločenstvom. Vidia známu ulicu aj dom. A predsa sa môže stať, aj sa stáva, tragédia. Športovci vidia cieľ, ale ešte sa doňho nemusia dostať. Už sú blízko.  A predsa sa tam nedostanú. Blízko neznamená vnútri. Blízko cieľa neznamená, že je ten cieľ dosiahnutý! Nie si ďaleko znamená: ešte nie si v cieli.

Ako je to s vami? Máte všetci istotu, že ste už v tom kráľovstve Božom? A či snáď ste len blízko? Povedal by aj o vás všetkých Kráľ Ježiš Kristus: „Nie si ďaleko od kráľovstva Božieho?“ Ľudia zvyknú na túto otázku odpovedať: „Kto to môže vedieť?“ Skúsme si predstaviť: blúdili by ste v noci neznámou cestou, zrazu cítite ako pod vašimi nohami ustupuje pôda, skloníte sa k zemi, šmátrate — a vo veľkej hrôze zistíte, že vaše ruky siahajú do prázdna. Kričíte v úzkostiach smrti. — Studený, lepkavý pot vám vystupuje na čelo. Zrazu vás ožiari svetlo! Ono najprv osvietilo priepasť aj okolité brehy, ono osvietilo záhubu, do ktorej sa musíte zrútiť, no ale aj ruku, ktorá vás uchopila a preniesla na ochranný breh. Budete môcť na ten okamih zabudnúť? Nebudete to istotne vedieť, kedy, kde a kým ste boli prenesení zo zahynutia na breh spásy? My, ktorým to večné svetlo Slova Božieho na tú priepasť do ktorej sme sa rútili posvietilo a ktorých prebodnutá pravica Ježiša Krista z krajiny smrti a tmy do kráľovstva svetla a večného života preniesla, my to nikdy nezabudneme ako sme nad tou priepasťou kričali: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“ My istotne poznáme, že sme spasení, zachránení.

Všetci pobožní a samospravodliví ľudia sú blízko kráľovstva Božieho, ale ešte nie sú v ňom. Všetky usilujúce sa duše verne plniť Boží zákon, ktoré vo vlastnom očisťovaní hľadajú pomoc, sú tiež blízko! Oni sa ale usilujú vlastnou silou dosiahnuť to, čo im za veľkú mzdu krvi a smrti Baránkovej bolo kúpené, a preto na vzdor všetkým svojim snahám oni nie sú ešte v kráľovstve Božom, tak ako v ňom nebol ani ten zbožný Izraelita.

Na farských úradoch možno kdesi na masívnom stole ležia dve veľké knihy. Jedna šedá s nápisom: „Matrika narodených“ a druhá čierna: „Matrika zomrelých“. Verte, nikdy sa v tej čiernej neocitlo meno človeka, ktorý ešte žil, presne tak ako sa nemohlo v tej šedej ocitnúť meno dieťaťa, ktoré sa ešte nenarodilo. No ktokoľvek už bol v tej šedej knihe zaznačený, od toho dňa patril do našej krajiny, do tohto sveta. On bol doňho narodený. — Rovnako tak je to aj v Kristovom kráľovstve. Do neho sa tiež musí človek narodiť, skrze vody evanjelia a Ducha Svätého.

„Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť kráľovstvo Božie.“ Presne tak, ako tu nenarodený človek nikdy neuvidí našu vlasť a nestane sa jej občanom. V nebesiach jestvujú tiež matriky. Do jednej sú značení tí, ktorí s Kristom umreli svetu, telu aj diablu, o ktorých platí: „Spolu s Kristom som ukrižovaný“. V tej druhej sú mená tých, ktorí skrze Ducha Svätého sa narodili pre Boha a ich mená sú napísané v knihe života Baránkovho. O tých, z Ducha Svätého nenarodených, platí to strašné: „A ak niekto nebol zapísaný v knihe života, zvrhli ho do ohnivého jazera“. O tých znovuzrodených zase platí: „Kto zvíťazí… nevymažem jeho meno z knihy života, ale vyznám jeho meno pred svojím Otcom a pred Jeho anjelmi“. Stoji to za to, „dojednať“ si istotu, či sú tam naše mená skutočne zaznamenané. Ale stoji to zvlášť za to, víťaziť, aby ono nebolo z tej knihy života vymazané.

Krásne znie sloha jednej piesne:
Svatbu Král na nebi chystá,
pozvání dějí se již.
V nebi jsou určena místa,
volaji jména se, — slyš!

V nemocnici ležal umierajúci človek. Zrazu silným hlasom zvolali jeho už omodrané pery: „Tu som!“, otvoril oči a napäto počúval „Čo si prajete?“, pýtala sa ho ošetrovateľka. „V nebesiach volali mená, aj to moje, tak som sa ohlásil,“ zašepkal blažene a skonal. Hľa, jeho meno bolo v knihe života; je aj to tvoje? Vieš to iste? Ak nemáš istotu, prestaň toto čítať, choď na kolená a pros: „Ježiši Kriste, Baránok Boží, zmiluj sa nado mnou, daj mi ten nový Boží život a napíš aj moje meno do knihy života!“ Ak nemáš istotu, neodkladaj, nečakaj, tvoja celá večnosť závisí od toho.

Neďaleko ešte nie je vnútri. Prekročiť hranicu zo zeme otroctva do zeme slobody, k tomu sa vyžaduje len krok, ak ale nebol urobený, čo pomohlo, že sme po tej hranici chodievali? „Pane, Pane,“ volali, áno, On na našich uliciach učieval! Ak sme Mu nedovolili, aby nám ten nový rod daroval a ak sme Ho vierou neprijali, tak v tom Jeho kráľovstve nebudeme.

Neváhaj prekročiť hranicu krvi,
neváhaj umyť v nej ťažký svoj hriech!
Uvidíš, aká sa otvára priepasť,
aký z nej zaznieva diabolsky smiech. (K. Royová)

Preto nech platí istota: Nie som ďaleko, ale z milosti Božej som v kráľovstve Božom. Pánom mojim je Ježiš Kristus, je mojim Kráľom. Dnes, keď sa ľudské pokolenie spod Jeho vlády vymyká, kraľuje v mojom srdci aj v srdciach svojho veriaceho ľudu a raz, až zavládne ako v nebi, tak na zemi, budem smieť aj ja s Ním v sláve kraľovať.

„Ako spolupracovníci vás napomíname, aby ste nebrali nadarmo milosť Božiu. Veď On hovorí: V čas príhodný som ťa vyslyšal a v deň spasenia som ti pomohol. Ajhľa, teraz je čas veľmi príhodný; ajhľa, teraz je deň spasenia!“ 2K 6,1-2

Pokoj Vám!!

Komentovať