Dobročinnosť z ochoty, nie z prinútenia

            Dobročinnosť z ochoty,  nie z prinútenia           

2 K 9, 6 – 9: “Toto však hovorím: Kto skúpo rozsieva, skúpo bude aj žať; kto však hojne rozsieva, hojne bude aj žať. (7) Každý nech dá, ako si umienil v srdci, nie z neochoty alebo z prinútenia; lebo ochotného darcu miluje Boh. (8) A Boh má moc vo všetkom rozhojniť pri vás svoju milosť, aby ste vo všetkom mali vždy dostatok všetkého (pre seba) , aj nadbytok pre každý dobrý skutok, (9) ako je napísané: Rozsypal, dal chudobným, jeho spravodlivosť trvá naveky”. Amen

   Milí bratia a sestry v Pánovi!

    Možno sa mnohí z vás, už či v duchu a vo svojich myšlienkach, alebo aj nahlas v rozhovore s priateľmi či spolucirkevníkmi zaoberali myšlienkou, ako by ste naložili s veľkou výhrou, ak by ste získali napríklad prvú cenu v športke, či v lote, alebo v nejakej lotérii. Určite by mnohí do takého snívania, ako by naložili s kopou získaných peňazí zakomponovali aj predstavu o tom, že by aspoň nejakú časť obetovali nielen najbližším, ale aj blížnym v núdzi, alebo spoločenstvu, ktoré sa snaží konať nejakú charitatívnu, alebo sociálnu prácu. Možno by nechýbalo aj vyjadrenie vďačnosti voči Pánu Bohu a mnohí by medzi obdarovaných zahrnuli aj svoju cirkev, alebo cirkevný zbor.

       Často sa dnes stretáme s prosbami o podporu, alebo o milodar v prostredí nielen cirkvi, ale aj v občianskej sfére. Mnohé “únie” rôzne telesne postihnutých, alebo hendikepovaných ľudí sa s dôverou obracajú na rodiny a jednotlivcov s prosbami o pomoc. Populárnou svetskou akciou je pomoc pre onkologických pacientov s názvom Deň narcisov. Výzvy na dobročinosť, pomoc v núdzi či prosby o milodary sú umocnené vtedy, ak sa udeje nejaká katastrofa, alebo živelná pohroma.Vtedy cítime našu povinnosť pomôcť postihnutým či už ako kresťania, alebo spoluobčania. Obyčajne však žiadne výhry a veľké peniaze nezískavame a musíme si vystačiť s tým, čo máme. 

     V našej cirkvi máme oddávna založenú Generálnu podporoveň, ktorá sa snaží získať finančné prostriedky z ofier a milodarov zo zborov a prerozdeliť ich tým, čo ich súrne a najviac potrebujú. Preto máme v cirkvi ofery nielen na domáce zborové ciele a výdavky, ale aj ciele mimozborové. Podporu si zasluhuje aj naše cirkevné školstvo, diakonia a neraz i niektorí jednotlivci. Napríklad čakajúci na drahú liečbu, alebo operáciu. Výziev je veľa, prostriedkov neraz málo. Do nášho kresťanského vedomia a svedomia chce prehovoriť na túto tému sám Boh svojím slovom. Dnešné oslovenie by sme mohli vyjadriť nasledovne:

           Dobročinnosť je plodom kresťanskej viery a lásky:

                      1. ktorá potreby našich blížnych vidí,

             2. ktorú Božia milosť vzbudí

             3. ktorá vďačnosť voči Bohu pôsobí 

Bratia a sestry v Pánu!

    Kresťanská dobročinnosť je založená nielen na rozumovej a racionálnej úvahe, že pômocť je treba rýchlo a adresne, lebo napokon ani my nevieme, či nás nepostihne nejaké nešťastie, alebo núdza.     

       Kresťanská dobročinnosť je založená najmä na viere, ktorá je ovocím Ducha Svätého. Dobročinnosť je jedným z jej plodov a prejavov, priamo až dôkazov. Je to akýsi „lakmusový papierik“ viery a skutočná skúška viery, ako to pripomínali aj apoštolovia. Napríklad apoštol Pavol, ktorý sám organizoval zbierku (kolektu) po cirkevných zboroch, s prosbou, aby maloázijskí kresťania pomohli v čase hladu najmä chudobným kresťanom v prvom cirkevnom zbore v Jeruzaleme. K tomu povedal a vydal mnoho konkrétnych úprav, ale aj všeobecných výziev, ktoré platia stále. Niektoré z nich zaznievajú aj z nášho dnešného svätého textu: „Toto však vravím, kto skúpo rozsieva, skúpo bude aj žať, kto však hojne rozsieva, hojne bude aj žať“.

   Dôležité usmernenie o kresťanskej dobročinnosti je: „Každý nech dá, ako si umienil v srdci, nie z neochoty, alebo prinútenia, lebo ochotného darcu miluje Boh“. Práve tieto slová viedli v minulosti naše cirkevné zbory k tomu, že pri veľkých a finančne náročných akciách nešli zbory cestou predpisovania len povinného cirkevného príspevku, ale najmä cestou ochoty a dobročinnosti našich rodín. Každý zodpovedný kresťan – evanjelik nepochybne vidí aktuálnu a akútnu potrebu zboru a môže adekvátne odpovedať, reagovať a pomocť.

     Tak to bolo už v prvotnom jeruzalemskom zbore, kde všetci kresťania mali spoločný majetok. Mnohí, keď predávali polia, či domy, peniaze prinášali k nohám apoštolov. Skutočnosťou je, že k dobročinnosti vyzývala a vychovávala už SZ. Ale svedčia o nej tom aj evanjeliá, alebo listy apoštolov. Kresťanská láska sa teda prejavuje aj v dobročinnosti, ktorá potreby svojich blížnych vidí.

II:  Bratia a setsry v Pánovi!

    Pri dobročinosti vidíme otvorené srdce a ruky človeka, ale za nimi poznávame a vidíme otvorenú ruku Božiu a lásku, ktorý sýti denne všetko stvorenstvo. Aj Pán Ježiš bohato nasýtil hladné zástupy,  ktoré Ho počúvali. ( Mk 8, 1- 10)

     Často sa vraciame k príkladom z dejín našej cikvi, poukazujúc na veľkých dobrodincov a patrónov cirkvi, ale aj na mnohých chudobných, ale ochotných dobrodincoch z pospolitého ľudu, nasledujúcich milodar chudobnej vdovy, ktorý si všimol Ježiš v chráme. Mnoho nádherných odkazov a príkladov nachádzame pri stavbe našich chrámov, či už tolerančných, ale aj v dnešnej novej dobe. Väčšina hodnôt: kostolov, fár a škôl, ktoré naša cirkev mala a má, pochádza najmä z milodarov veriacich.   

    Všimnime si celocirkevnú akciu: Cirkev sebe, ktorá sa konala počas Slovenského štátu. Nové cirkevné zákony poškodili vtedy najmä naše cirkevné školstvo, ktoré dostalo dotáciu od katolíckeho štátu, ale len pre tie cirkevné školy, kde boli 4/5 žiakov jedného vyznania. Takých v našej cirkvi bolo veľmi málo. Ostatné deti by preto boli museli chodiť do štátnych škôl, evanjelickí učitelia by boli museli byť prepustení a vyučovať tiež v štátnych školách, kde sa vyučovalo najmä r.kat. náboženstvo. Aby sa tomu zabránilo, naša cirkev potrebovala získať z vlastných zdrojov asi 1, 2 milióna vtedajších slovenských korún. Cirkev sa rozhodla pre vysvetľovaciu kampaň a výber mimoriadneho príspevku po všetkých zboroch. Mnohí boli skeptickí – peňazí nebolo nazvyš. Napriek tomu naša cirkev najmä na záchranu evanj.školstva a iných potrieb získala temer 2 milióny Sk, ako o tom svedčí brožúrka s presným priebehom tejto akcie: Cirkev sebe. Zo zbytku naša cirkev mohla zakúpiť napr. veľký majetok v Beckovskej Vieske pri Novom Meste n.V., ktorý prinášal – žiaľ do znárodnenia – významný prínos do rozpočtu generálnej cirkvi i niektorých zborov. Škoda, že dnes s dedičstvom otcov ľahostajne, ba i nezodpovedne v cirkvi nakladáme…

    Spomínam si na rozprávanie starších ľudí o tom, že na Brezovej žil pred časom človek, ktorý si veľmi užíval sveta a potom, keď premrhal rodičovský majetok, žobral u spoluobčanov takto: „Pomôžte mne, zle vyrátanému“…

      Tento príbeh mi pripomína dnešnú situáciu našej cirkvi, ktorá je pomerne vážna a dosť zložitá. V stredu (22.7.2020), na Turej Lúke sa predsedníctva cirkevných zborov MyS dozvedeli viac o súčasnej situácii z úst predsedu ZED J.Bunčáka. Tu informoval prítomných o návrhoch, ktoré sa pripravujú už na tohtoročnú synodu, ako riešiť akútny nedostatok financií v cirkevnom rozpočte. Napriek čiastočne navýšenej dotácie zo strany štátu, keďže cirkev je súčasne viazaná štátnym zákon vyplácať svojím zamestnacom-kňazom aspoň minimálnu mzdu a táto sa má v budúcom roku opäťpodstatne zvýšiť, finašnýh zdrojov nie je dosť. I keď presná výška minimálnej mzdy ešte nie je schválená, sú návrhy, aby to bolo okolo 620 – 640 Eur. To naša ECAV nedokáže zvládnuť, ak si rozpočet nedoplní z vlastných zdrojov. Generálne presbyterstvo predkladá na rokovanie 4 modely, podľa ktorých sa predpokladá navýšenie odvodu do generálnej cirkvi na 7, 8, i 12 Eur na dušu, podľa doterajšej evidencie. 

      Štát však od budúceho roku bude poskytovať výšku príspevku podľa budúcoročného sčítania ľudu. Ak zaznamenáme pokles duší, bude to znamenať aj pokles terajšieho príjmu. Predseda ZED navrhuje solidárnejší model, s nižším navýšním. Na synodu pôjde však len jeden, či dva návrhy, o ktorých sa bude hlasovať. Požiadavka je teda zrejmá. 

     Za chybu možno považovať to, že o tomto procese a zmenách nie sú CZ dostatočne informované a doteraz o takejto zmene v rozpočtoch nehlasovali ani presbyterská, ani konventy zborov. To je úloha, ktorá stojí aj pred vami a vaším cirkevným zborom. Bude teda na vás, milí bratia a sestry, túto zložitú a aktuálnu situáciu riešiť. Živá cirkev vždy vidí potreby iných. Preto sa každý cirkevný zbor podieľa na dobročinnosti, dobrovoľnými oferami a, žiaľ, zdá sa, že sa bude sa musieť zapojiť aj povinnými odvodmi. Keďže dobročinnosť je plodom kresťanskej viery a lásky, máme  prvoradú úlohu: Prosiť o milosť, ktorá takúto vieru a lásku vzbudí.

     III.  Bratia a sestry v Pánovi!

    Ak sa pýtame, ako v našej cirkvi pokračovať ďalej, naznačujem tu cestu a odpoveď. Kresťanská láska potreby blížnych vidí. Túto lásku a dobročinnosť vždy vzbudzuje v srdciach ľudí len viera v Božiu milosť a dobrotu. Dôvera, že Pán Boh nám vždy nanovo požehná potrebné dary telesné i duchovné. Boh, bohatý na zmilovanie, sa ustavične stará o všetko stvorenstvo a požehnáva našu zem vždy novými úrodami. V tomto požehnaní “chleba každodenného “ vidíme hlavný a prvoradý pôvod našej dobročinnosti, vzájomného zdielania a solidarity bohatších cirkevných zborov so slabšími a malými zbormi. 

     Božia dobrota a stále otvorená štedrá Božia pravica je však aj dôvodom našej vďaky a oslavy, ktorá má byť v cirkvi i v srdci každého jednotlivého kresťana stála a trvalá. Nech i vás dar viery povzbudí a posilní k láske i ku kresťanskej dobročinnosti a trvalej vďačnosti k Pánovi.Lebo iste platí apoštolské slovo:“Boh má moc vo všetkom rozhojniť pri vás svoju milosť, aby ste vo všetkom mali vždy dostatok všetkého (pre seba), aj nadbytok pre každý dobrý skutok”. Kiež dôvera v Božiu milosť aj naďalej vašu vďačnosť voči Bohu pôsobí. Amen

      Kázeň v Skalici – v 7.nedeľu po Sv.Trojici 2020 -Ľubomír Batka st.

Komentáre k “Dobročinnosť z ochoty, nie z prinútenia

  1. Amen,
    v období pôstu sa mnoho káže o vjazde Pána Ježiša do Jeruzalema na základe evanjelia Matúša 21, 1—9, kde sa hovorí aj o oslici a osliatku, ktoré si dal Pán Ježiš Kristus priviesť skrze svojich dvoch učeníkov z Betfagé pri Olivovom vrchu, aby na nich sediac, vtiahol do svätého mesta; učeníkom dal rozkaz, aby sa nikým nedali zdržovať, ale povedali jednoducho: „Pán ich potrebuje!“ a hneď ich prepustia. Tak sa aj stalo. Ani tu netreba prehliadnuť, ale zvlášť dôrazne prízvukovať slová „Pán ich potrebuje“ ; je potrebné, aby si ich každý zapamätal, o nich uvažoval a pripustil si ich k srdcu. Keď dostaneme svoju plácu, pamätajme na slová: „Pán ich potrebuje“. Ak sa bude v najbližšom období robiť zbierka, hoďme do pokladničky (na farský úrad, na účet….), nie z neochoty a prinútenia. Nie je to pre mnohých ľahké a radostné, ale netreba ľutovať a často hádzať do „Božej pokladnice“. Neschudobnieme preto, lebo Pán Boh nás sprevádza svojim požehnaním. „Pán ich potrebuje“ tak nám znie znovu a znovu v ušiach.
    My však pamätajme na napomenutie: ešte neschudobnel ten, kto dával ochotne na potreby a ciele kráľovstva Božieho, skôr naopak, zakúsil, že čím viac toho dával a rozdával pre chudobných, pre siroty a vôbec pre potrebných pomoci, tým viac toho mal aj on sám. Túto pravdu mnohí nechápu. Sú to počty, kalkulácie, ktorým rozumieme len my, ktorí sme sa od nášho Pána Ježiša Krista naučili dobre činiť každému.

    Pokoj Vám!!

Komentovať