Nepohodlný človek

Nepohodlný človek

Znova prichádza čas, keď si pripomíname pamiatku upálenia Majstra Jana Husa. Pripomíname si, že ho upálili a jeho popol rozmetali. Je to vážna vec, ktorá prichádza k nám, moderným ľuďom s tým, čo bolo pred vyše 600 rokmi dôležité a zásadné. Dnešný človek rozmýšľa a hovorí si ako a čo si má s ním počať. Pre mnohých vskutku ťažká, akási nadčasová a hlavne — chúlostivá otázka.

Absolútne isté je len jedno: Hus bol kacírom, arcikacírom. Teda človek s odvážnymi myšlienkami, odporujúce všeobecne uznávanými bludnými protibiblickými názormi. Okrem toho je tiež pravdou že, bol človekom učeným a vzorného života —, aspoň od tej doby, čo sa mu v hlave začali rodiť kacírske myšlienky. Zostavoval český pravopis a položil základ spisovného českého jazyka. Neupálili ho však preto, že robil ortografiu, ale že bol kacírom. A teraz je slávny. Veľa, najmä českých rečníkov, keď chce označiť svoj národ hrdým menom, povie o ňom, že je „Husov národ“. A národ to rád počuje.

Známe je, že sa niekoľko rokov zbieralo na Husov pomník na severnej strane Staromestského námestia v Prahe. Ale nedávno sa v médiách hovorilo a písalo o znovupostavení Mariánskeho stĺpu. Pôvodný bol postavený v roku 1650 cisárom Ferdinandom III. z vďaky k Panne Márii, že vrátila kacírske Čechy rímskej cirkvi; postavili ho približne na tom mieste, kde po bielohorskej katastrofe katolícki víťazi 21. júna 1621 za štyri hodiny 27 najvýznamnejších mužov (medzi nimi aj Slováka J. Jesenia) — okrem jedného samých evanjelikov — zoťali alebo obesili.

Nuž, toto by ešte ušlo. O tom, koľko krvi na tom mieste kedysi vytieklo je napísané už iba v knihách a kamene sa znesú. Keď sa k Husovmu pomníku pridružil v roku 2020 ešte Mariánsky stĺp budú práve namiesto jedného kameňa dva kamene na námestí; z toho by ešte nebolo nešťastie.

Otázka je, ako uviesť Husov pomník do spoločnosti Mariánskeho stĺpu, čiže ako znôtiť, dať dohromady husitstvo s rímskym katolicizmom, aby všetko dobre dopadlo. A tu rozum a srdce priameho človeka, či už nekatolíka ci rímskeho katolíka, nájde istotne len jednu odpoveď: to vôbec nie je možné; čo je mariánske, nemôže byť husitské a naopak. Pokiaľ na námestí bude zhromaždené veľké množstvo národa na Husovej pamiatke a jeho smrti, za ten čas, aspoň za ten čas, musí byť v mysli toho národa aj to, čo značí v tej pamiatke Mariánska cirkev, ak nemá byť celá slávnosť nechutná paráda na mámenie ducha. Tak to vyžaduje aj tá v našej dobe tak pričasto prízvukovaná vedecká pravdivosť.

V tomto prípade sa to však akosi inak odporúča a rezonuje: Hus patrí celému národu, a nielen svojim náboženským druhom, lebo nebol len reformátorom, ale aj učencom-národovcom. Pripomenieme si teda iba učenca-národovca, a náboženského reformátora a mučeníka ponecháme bokom. A tak sa teda tešme: najprv sa veľkolepo verejne oslávi pamiatka pri pomníku s náležitou opatrnosťou a diskrétnosťou, no a potom už môžu nasledovať, ak budú chcieť, rôzne parciálne oslavy tak, ako sa komu páči. Tak zostaneme dobrí a pekní navonok a predsa husiti v duši. — Iným zase sú „pamiatky“ najdôležitejšími. Ale vari u Husa najprv príde duch, potom dlho-dlho nič a až na samom konci snáď nejaká „pamiatka“ a relikvia.

Je vidieť do akého nemožného položenia prináša pamiatka Husovho ducha českému človeku. A preto by bolo nanajvýš žiadúce, keby sa aspoň v roku 2020 čo najviac príslušníkov národa prepracovalo k rozhodnosti a zásadne si poradilo raz a navždy. Duševný a duchovný život je predsa len celkom iná vec ako prosperovanie a pokrok v národnom hospodárstve. Nie žeby jedno druhé vytváralo: veď je to známa vec, že ako Hugenoti, Valdenskí, Českí bratia atď. nebolo lepších robotníkov aj v materiálnych veciach; ale namyslenosť na hmotné úspechy a viera iba v materiálny život a jeho filozofické alebo pseudofilozofické splývanie dusí v pravde duševný život. Nuž a u Čechov istotne má mnoho úspechov. Duševný život sa však veľmi často javí iba v tom, čo Dostojevský nazval „západničením“ — nerozvážnym a nesvojským napodobňovaním západu. Ale predsalen majú Husa, to je silno cítiť a cez najbližšie roky sa istotne do povedomia dostane ešte zvlášť intenzívne českému človeku. — Čo teda potom s ním?

Pre mnohých zostane aj naďalej iba akousi národnou okrasou. Pre cudzincov — máme načo ukázať. — Iným, zástancom a pestovateľom zásady: „v dvadsiatom prvom storočí sa nič nerobí zadarmo“, alebo podobných ukrutne duchaplných axiómov, snáď práve prekážkou „pokroku“ a hospodárskeho rozkvetu, alebo aspoň len zbytočným balastom. — Iným zase veľmi vďačným predmetom ku krásnym rečiam a prednáškam — témou nevyčerpateľnou. — Tým, ktorým sa nepozdáva kresťanstvo a lahodí im len „antika“, pre takého zostane aj naďalej iba úsmev, aký má asi skúsený profesionál na amatéra, keď mu tento chcel niečo naivného vyviesť, ale sa mu to nepodarí. A tak ďalej.

Tu sa však tiež ukáže, či a čo zmôžu ešte oné zbytky protestantizmu, ktorý je predsa v českom národe ešte zachovaný. Zdá sa, že pre českých evanjelikov každej cirkvi, uznanej aj neuznanej, nastáva prísna a poctivá skúška. Istotne by v nej lepšie a úspešnejšie obstáli, keby sa chceli dorozumieť na nejakom, aspoň v zásade spoločnom postupe, keby aj každý podľa svojho spôsobu konal v detaile. Hoci, spoločná zásada je tu už a priori. Stoja na biblickom základe a Hus sa odvolával tiež iba na Písma. Najprimeranejší a podľa všetkého najúspešnejší spôsob oslavy by teda bolo rozširovať Bibliu, Husove spisy a pravdivú a netendenčnú literatúru o Husovi. Netendenčnú preto, lebo nebude politickej strany a iných zoskupení, ktoré by z Husa neurobila človeka svojho prifarbenia a hlavne tiež svojich náboženských názorov, alebo toho, čím si tieto názory nahradila. Lebo je isté, že títo ľudia aj tak rozšíria dosť tendenčného.

Pokoj Vám!!

Komentáre k “Nepohodlný človek

  1. lubo batka st

    Že M. J.Hus „robí dnes problém“ samotným Čechom je zrejmé, pretože mnohí nie sú „jeho ducha“ a iní sú ovplyvnení masívnou propagandou počnúc od stredoveku až dosiaľ.
    Pravdou však zostane, že Hus bol a zostane martýr.
    Ako chybné tvrdenie, z hľadiska evanjeliovej viery čítam výrok:
    “ Absolútne isté je len jedno: Hus bol kacírom, arcikacírom“. – Kacíri boli jeho sudcovia na čele s rím.cisárom Žigmundom.

Komentovať