Pavel a Luther

Pavel a Luther

Ako Pán svedčil o svojom predchodcovi Jánovi Krstiteľovi, že „medzi narodenými zo žien nepovstal väčší nad Jána Krstiteľa“ (Mt 11, 11) s nepochybnou istotou môžeme vydať také svedectvo aj my, že nepovstal väčší Boží muž a svedok ako Pavel v prvotnej kresťanskej cirkvi a Dr. Martin Luther v stredovekej cirkvi. Pavel ako apoštol a najväčší svedok Kristovho evanjelia, ako nádoba vyvolená (Sk 9, 15), ako najväčší, ba najvíťaznejší bojovník pod vlajkou viery a víťazstva – krížom, položil k nohám nebeského Majstra a svojho Pána takmer celý vtedajší vzdelaný a panujúci svet: Židov, Grékov, Rimanov a aj malú časť Slovanov (Sk 16, 12). Máme teda považovať aj my, slovenskí evanjelici, Pavla za svojho apoštola o to viac, že odtiaľ kde on kázal evanjelium prišli prví poslovia toho evanjelia Cyril a Metod k našim predkom, aby ich priviedli k viere v Krista.

Mestá, ktoré stáli na vrchole vzdelanosti a pokroku a vynikali umením a múdrosťou, uviedol do služby slobody evanjelia a zažal večne svietiace svetlo spasiteľnej pravdy a múdrosti, aké nedáva žiadna múdrosť a vedomosť sveta. Tomu nasvedčuje aj terajšia doba, že múdrosť a vedomosti sveta bez spasiteľného umenia Kristovej pravdy a múdrosti, ktorou je nám Kristus učinený (1Kor. 2, 1-16.), a tiež vysoko vyvyšovaná kultúra, ale bez takej kultúry akú kázal a rozširoval Pavel a k právu v cirkvi priviedol Luther, privedie len k výjavom aké v terajšej dobe vidíme.

Rozšírenie prvotnej cirkvi a tak založenie cirkevných zborov medzi rozličnými národmi, v rozdielnych krajinách vtedajšieho sveta, bez apoštola Pavla si ani len nemožno predstaviť. A to čo Pavel bol pre rozšírenie cirkvi, to je a bol Luther zreteľom pre jej obnovenie a privedenie k prameňom pravdy a svetla. Lutherovo dielo si nemožno predstaviť bez diela apoštola Pavla. Ale zas Pavlovo dielo bez diela Lutherovej reformácie by sa bolo iste aspoň vo veľkej časti minulo svojho spasiteľného cieľa.

No nemienime o tom písať ďalej. Máme v úmysle vyzdvihnúť len niektoré spoločné črty v zmýšľaní, v cítení, v učení a spôsobe boja, v zamilovaní a zastavaní pravdy evanjelia, ako Božích bojovníkov, nádob milosti a svedkov evanjelia doposiaľ najväčších v cirkvi a ľudstve.

Pavel, najväčší kazateľ Kristovho evanjelia na všetky časy a veky, Luther najväčší znalec, vysvetľovateľ, interpret evanjelia.
Keď Luther pochopil to, čo predtým spoznal apoštol Pavel, už spolu s Pavlom nechcel vidieť nič pri sebe a pri zverenom stáde okrem Ježiša Krista, toho ukrižovaného. Preto sa odhodlal k veľmi vážnemu a riskantnému kroku. Postavil sa moci stredovekej cirkvi a hlboko v ľudských mysliach zakorenenému záslužníctvu. Aj dnes, hoci sme sa už dostatočne dlho učili ospravedlneniu z milosti počujeme na jednej strane o stále živých odpustkoch ako moci spasenia a na druhej strane o záslužníctve duchovnej premeny pred Pánom Bohom. Kristus svojim životom pod zákonom a zástupnou smrťou nás vykúpil z moci hriechu a diabla. Oslobodení do slobody dietok Božích nedajme sa za­priah­nuť zase do jar­ma ot­roc­tva zákona. Keď Luther videl cirkev Kristovu stále sa reformujúcu,. myslel aj na neustálu reformu – nápravu veriacich, aby neustrnuli vo viere a nevrátili sa nazad do otroctva zákona. Ak konáme akékoľvek skutky, ktorými chceme nahradiť Kristovu spravodlivosť z kríža, odlučujeme sa od Krista, vypadli sme z milosti. Keď tieto slová písal apoštol Pavel kresťanom do Galácie (patrili tam zbory Antiochia, Ikonia, Lystra, Derbe), mal pred očami tých, ktorí prišli po ňom a začali hlásať iné evanjelium. Hovorili, že viera v Krista je potrebná ku spáse rovnako ako zachovávanie židovského ceremoniálneho zákona. Pavel im píše list, aby napravil Galatských a pripomenul im, že jedine viera v Kristovu záslužnú obeť a viera v zasľúbenia Božie spasí hriešnika. Od smrti Ježiša Krista a Jeho zmŕtvychvstania ustúpil vek nemohúcnosti a nastúpil vek Božieho synovstva. Pavel to Rímskym (8, 28-30) vysvetlil takto: „A my vieme, že milujúcim Boha, po­volaným podľa rady (Božej), všet­ky veci slúžia na dob­ro. Lebo ktorých (Boh) vo­pred po­znal, tých aj predurčil na podobu ob­razu svoj­ho Syna, aby On bol prvorodený medzi mnohými brat­mi. A ktorých predurčil, tých aj po­volal; a ktorých po­volal, tých aj ospravedl­nil, a ktorých ospravedl­nil, tých aj os­lávil.“

A takto to vidí aj Luther. On evanjeliu nielen od základu porozumel, ale aj precítil a životom dokazoval, ba aj svojou smrťou tú pravdu vyslovenú Pavlom (Rim. 1, 16), že len evanjelium je moc Božia na spasenie. Inej moci, možnosti, cesty a spôsobu nie je vyslovil a dokázal Pavel, ale to vyznával s ním a za ním reformátor Luther.

Pavel, vlastne Saul, na ceste do Damasku plný nenávisti a pomsty bol naraz nečakane a nepredvídane zastavený Pánom, pýtajúc sa Ho: „Kto si, Pane — a Pane, čo chceš, aby som činil“ stáva sa vyvolenou nádobou, nástrojom a svedkom pravdy evanjelia. Luther, po dlhom čase, ale taktiež Pánovou láskou a milosťou v erfurtskom kláštore a svojou cestou do Ríma sa stal tiež vyvolenou nádobou a nástrojom obnovenia v blude, v hroznej tme a nemravnosti vtedajšej cirkvi. O čom nielen sám Luther, ale aj jeho všetci predchodcovia reformácie a všetci súvekí priatelia cirkvi a evanjelia vydávajú nepochybné a bolestné svedectvo.

Pavel bol jeden z najväčších zakladateľov zborov, možno povedať najväčší zakladateľ, Luther v tom diele pokračoval. Vlastne Luther, ktorý cirkev — na prorocký a apoštolský základ, kde uholný a základný kameň je sám Ježiš Kristus ten istý včera i dnes i na veky, odkiaľ sa cirkev vzdialila, — priviedol naspäť a postavil na Ňom, aby ju tak ani brány pekelné nepremohli, čomu bola cirkev za čias Luthera už veľmi blízko.
Pavel, najväčší hrdina viery a bojovník aj víťaz pod práporom spasenia a víťazstva – kríža; Luther po Pavlovi iste najrozhodnejší vyznávač viery, ktorú podľa Písma, slov Pána a apoštola, postavil ako základný článok viery ako podmienku spasenia.
Pavel, ohlasovateľ a kazateľ Božej milosti, z ktorej jedine bol, čo bol a na ktorej vždy dosť mal a z nej spasenie očakával; Luther mu v tom bol celkom podobný.
Pavel, nielen bojovník živej viery, ale aj blaženej Kristovej lásky, ktorá ho k veľkému dielu viazala a ku všetkému prispôsobovala (viď jeho slávožalm o láske 1Kor. 13); a tou živou spasiteľnou vierou bolo preniknuté aj srdce Luthera, tou láskou bol zdobený aj jeho celý život, nevynímajúc istej ostrosti a príkrosti, ktorú používal často vo veľkej podráždenosti. No on bol v tom nepokojnom čase synom svojej doby a veku.

Jedno chýba Lutherovi, čo Pavel tiež dosiahol, v čom sa mu teda pripodobniť nemôže – koruna mučeníka. No, keby to bola svätá Božia vôľa, bol by aj tú s radosťou prijal — to je bezpochyby isté. Veď sám hovoril: Zutekať — t.j. pred prenasledovaním a smrťou, — nechcem — (porov. dôrazné výpovede, keď ho verní priatelia odrádzali od cesty do Wormsu!) — a tým menej odvolať. Alebo v Lipsku na dišpute povedal: „Som kresťanský teológ a som povinný pravdu nielen tvrdiť, ale ju aj obhajovať vlastnou krvou a životom.“  Možno ešte mnoho podobných čŕt by sme našli v citoch, dojmoch, slovách a skutkoch týchto veľkých Božích mužov, skutočných apoštolov národov a nádob Kristovej milosti. No a my na to máme pozerať s radosťou a vďakou voči Pánovi čo oni mali podobného a spoločného, ale zvlášť na to, v čom sme my im podobní, v čom my ich vieru a príklad môžeme nasledovať.

Pokoj Vám!!

Komentáre k “Pavel a Luther

Komentovať