„Ale choďte, povedzte Jeho učeníkom, aj Petrovi, že vás predchádza do Galiley: tam Ho uvidíte, ako vám povedal.“ Marek 16, 7
Biblia nám na mnohých miestach jasne svedčí, že my ľudia sme úplne neistí, nespoľahliví a nestojíme si za slovom, ale zároveň svedčí, že istý a stály je len Pán Boh. Aj keď by sa bol človek akokoľvek považoval za dobrého, jeho slovo sa nedá brať vážne, ale Božie Slovo platí naveky! Na jednej strane je to smutná a pokorujúca správa, lebo nám jasne odhaľuje akí sme a na druhej strane je to radostná a potešujúca správa, lebo nám jasne ukazuje aký je Boh.
Práve na učeníkovi Petrovi pozrime, čo bolo isté pri
ňom a pri nás. Prvá istota je – zlyhanie. Už nás iste mnohí sklamali, ale
mnohých sme iste sklamali my. Peter je ukážkový príklad sklamania. Sklamal svojho
Priateľa. Veď to bol Peter, ktorý presviedčal ostatných učeníkov, ale aj
samotného Ježiša o svojej vernosti. Ale Ježiš poukázal na neho, že on
zlyhá. Peter sa začal silnými rečami obhajovať: ja a zaprieť? Pane, ja nie
som schopný takejto podlosti, ja Ťa nikdy nezapriem, Ty sa hlboko mýliš, Ty ma
nepoznáš, Pane Ty s mojim vzťahom si môžeš byť úplne istý. Vieme ako to
dopadlo. Ale inak to ani dopadnúť nemohlo. Lebo keď si začneme zakladať na
našom vzťahu k Pánovi Ježišovi, tak výsledok je vždy žalostný. Peter musí
prejsť potupným zlyhaním, aby si začal zakladať na Ježišovom vzťahu k sebe
a nie naopak. On uisťuje svojho Pána o svojej vernosti, oddanosti,
vzťahu, ktorý nemá žiadnu chybu a slabinu. Nechápe, že všetko je inak.
Presne naopak. Nie je to naša vernosť voči Pánovi Ježišovi, ale je to Ježišova
vernosť voči nám, ktorá nás drží. Nie je to naša láska k Nemu, ale je to
Jeho láska k nám, ktorá je rozhodujúca. Nie sú to naše sľuby dané Jemu
(nikdy Ťa nezapriem), ale sú to Jeho sľuby dané nám (nikdy sa ťa nevzdám), na
ktorých si máme zakladať. Zakladať si na svojom vzťahu k Pánovi Ježišovi
znamená, založiť svoj vzťah na sebe. To je ten najnebezpečnejší
a najnespoľahlivejší základ, pretože vzťah k Pánovi musí byť založený
na Ňom a nie na nás. Keď On povie: aj ty ma zaprieš, zlyháš, tak rátaj s tým,
že vie čo hovorí. Pozná nás, vie akí sme a čoho sme schopní. Nepresviedčajme Ho
o niečom inom, o niečom, čo o nás nie je pravda. Každý jeden sme
hriešny. Že sme zlyhali a znovu zlyháme je isté. V tomto môžeme mať všetci
istotu, že zhrešíme a zlyháme.
Vďaka Bohu je tu aj druhá istota – istota odpustenia. Peter po Veľkom Piatku
stretáva svojho Pána. Predtým si uvedomuje tú obrovskú stratu. Prežíval spolu
s učeníkmi smútok, bolesť, sklamanie i zdesenie z toho čo sa
stalo. Peter mal mnohonásobnú bolesť než ostatní, lebo prežil bolesť
z vlastného zlyhania. Prišlo k tomu, keď hanebne zaprel svojho Pána.
Peter si veľmi zakladal na svojom vzťahu, svojej vernosti, oddanosti a láske
k Ježišovi. Preto tak silácky hovorí: aj keby Ťa všetci
opustili, zradili a zapreli – ja nie. Stačilo málo, aby sa ukázal
v celej svojej nahote, aby sa ukázalo, že Peter nie je smelší, ani
oddanejší, ani vernejší ako tí ostatní. Keď Peter s plačom odchádza z dvora,
kde zaprel Pána, tak od tej chvíle ho tlačí svedomie. Vina ho páli. Prekrásne
o tom hovoril Luther vo svojej kázni o Jonášovi: „Bremeno hriechu a ťažoba svedomia sa ešte zväčšujú, ak sme sa
k hriechu priznali. Vtedy sa začína rozhorievať viera, hoci aj slabo. Keď
nás postihne Boží hnev, sú tu vždy dve veci: hriech a úzkosť. Niektorí
opomínajú hriech a sústreďujú sa na úzkosť. To nestačí. Takto koná rozum,
keď nie je prítomná viera a milosť“. Do Veľkonočného rána sa zobúdza
s pocitom úbohosti, viny a zlyhania. Zaprel Pána. Odpustí mu? Po
zlyhaní a zapretí sa odpustenie zrazu stáva jeho najväčšou potrebou. Keďže
aj my sme hriešni, tak odpustenie má byť aj našou najväčšou potrebou. Peter sa
dozvedel, že je mu Ježiš ochotný odpustiť, že sa na neho nehnevá, keď sa
dozvedel odkaz po ženách: povedzte Jeho učeníkom, aj Petrovi. Pán nikoho iného
nepomenuje z učeníkov, len Petra. Povedzte všetkým, že sa s nimi
chcem stretnúť, ale zvlášť nezabudnite na Petra. Jemu špeciálne to odkážte. Pre
Petra tieto Pánove slová museli byť ako balzam na dušu. Po tom všetkom čo som
vykonal a spôsobil, môj Pán i naďalej so mnou počíta. Má aj pre neho
odpustenie. Právom mohol čakať po svojom zlyhaní, že si ho Pán nepoužije
a s ním neráta. A tam keď učeníkov predišiel do Galiley mu
povie, aby pásol Jeho ovečky, že s ním ráta aj vo vedúcej službe
v cirkvi. Peter zisťuje, že zlyhanie ešte neznamená vyradenie zo služby. Pretože
ako je isté zlyhanie, tak je isté odpustenie tomu, kto činí pokánie. Božie
odpustenie znamená, že Kristus nás opäť stavia na to miesto, z ktorého sme
vypadli. Znovu s nami naďalej počíta. Máme istotu, že zhrešíme, ale máme
istotu odpustenia. Odpustenie tým, čo činia pokánie. Tým, ktorí nad sebou
a nad svojim hriechom zaplačú, ktorí ho ľutujú. Tí majú istotu, že
Pán Ježiš je schopný a ochotný odpustiť. Peter sa zhrozil sám nad sebou, keď si
pri stretnutí s Ježišom uvedomil svoju hriešnosť a našiel silu konať skutočné a pravé
pokánie, a preto mu bolo odpustené.
V duchovnom svete veci fungujú inak ako v pozemskom. V tomto živote, keď niekto hodnotí kvality človeka, kladie dôraz na jeho inteligenciu, vzdelanie, jazykovú vybavenosť, spoločenské vystupovanie a možno čiastočne aj na charakter. Pán Ježiš vždy hľadí na srdce človeka. V Jeho očiach len ten, kto z celého srdca vie činiť pokánie a kto vrúcne miluje svojho Spasiteľa, je použiteľný pre prácu na Božej vinici. Pán Ježiš nevyčíta Petrovi jeho zapretie. Nevracia sa do minulosti. Nerobí to, lebo vie o horkých slzách pokánia, ktoré Peter vylial. Prichádza k Petrovi, lebo on sa mal stať tým, ktorý bude povzbudzovať vieru svojich bratov a bude mocným nástrojom v rukách Ducha Svätého na počiatku existencie cirkvi. Ježiš vedel o Petrovi viac ako on sám. A tak napriek všetkým ľudským pochybeniam, zlyhaniam a slabostiam Peter sa v Božej škole naučil spoliehať sa na svojho Pána, žiť z Jeho milosti, mať len v Ňom nádej. Presvedčil sa o svojej slabosti a uvedomil si, aký musel byť v očiach svojho Majstra smiešny, keď Ho chcel chrániť svojím mečom, alebo keď chcel určovať za akých podmienok sa môže človek stať Božím dieťaťom.
Tí, ktorí sú presvedčení o svojej sile, múdrosti a vodcovských schopnostiach, tých Pán Ježiš cez Petrov životný príbeh učí: Nie vlastnou silou, ale len z Božej milosti môžete na tomto svete obstáť a zvíťaziť. Takže Petrova slabosť, jeho zlyhania a samozrejme aj jeho odvaha a zmužilosť slúžia dodnes Božiemu ľudu a vychovávajú nás, aby sme na ceste do nebeského kráľovstva nezablúdili.
Pamiatka apoštola Petra je pre nás všetkých pozvaním preskúmať stav svojej viery – do akej miery svojím životom vydávame svedectvo o evanjeliu Ježiša Krista, alebo či Ho skôr svojimi myšlienkami, slovami a skutkami zapierame. Prosme o to, aby Ježiš Kristus vstupoval do našich životov a menil ich, podobne ako starého Šimona vždy znovu menil na nového Petra. Šimon prijal od Ježiša Krista nové meno „Peter“ – čo znamená „skala“ z aramejského slova „Kéfas“. Je však isté, že s prijatím nového mena sa stal aj novým človekom, hoci ten starý zostával v ňom vždy prítomný. Kedykoľvek Peter prejavil nejakú slabosť alebo zaváhanie, nazval ho Pán Ježiš jeho pôvodným menom – aby ho vyburcoval k duchovnej bdelosti a pripomenul mu, že bez viery v Neho neobstojí. Peter na ceste nasledovania Pána Ježiša zlyhal. No to ho neodradilo od toho, aby sa nechal ešte Pánu Bohu použiť. Aj my neraz vo svojom živote a v nasledovaní Pána Ježiša zlyháme a padneme. Avšak po páde je potrebné vstať a ísť vpred – za Ním. Povzbudením k nasledovaniu, aj keď nedokonalému, nám môžu byť nasledujúce slová – lepšie je byť nasledovníkom, ktorý zlyháva, než tým, ktorý zlyhá v nasledovaní.
Pokoj Vám!!
Slovak