Keď vstával som včas za letného rána,
mliečna hmla ležala na jazere.
Nebolo, ver, chýru o úsmeve,
ním budí sa zem rozjasaná.
Aj vŕšky, ktoré na úsvite
sa kúpu vždy smelo v chladnej vode,
aj vlaky pod nimi duniace na pochode
zostali dlho neumyté.
Jas slnka vhupol zrazu do nížin.
Jak na povel zahral vtáčí orchester,
až radosť sa liala z okrídlených pier.
Hmla zmizla rýchlo kdesi do výšin…
Tak býva neraz v ľudskej hrudi:
Hmla hriechu, keď ju ťaží, dusí,
ustúpiť raz aj ona musí
Slnku duší, čo k láske budí.
Slovak