Nutnosť veľkej porážky

Nutnosť veľkej porážky

„Na každom vysokom vrchu a na každom vyvýšenom pahorku budú riečiská pre prúdiace vody v deň veľkého vraždenia, keď budú padať veže.“ Iz 30, 25.

Dobre si toto slovo Božie všimnime. Vysoká hora, vyvýšený pahorok, to sú miesta, ktoré môže slnko oblievať svojimi jasnými lúčmi a teplom. A na týchto miestach Pán sľubuje vyviesť pramene a z tých prameňov potoky vôd. Teda dostatok svetla, dostatok tepla, dostatok vlahy, čo iné to môže znamenať ak nie dostatok pastvy? A tak je v tomto verši zasľúbenie toho, čo tak dnes veľmi potrebujú dietky Božie, totiž zasľúbenie plnosti života.

Avšak každé Božie zasľúbenie sa stáva skutkom len za určitých splnených podmienok. I tu je podmienka označená, zvýraznená. Táto hojnosť bude vraj spôsobená v istý deň a to v deň veľkej porážky. Niečo musí skôr ustúpiť, padnúť. A to niečo je tu jednoznačne označené tak, že musia padnúť veže.

Rozumieme, čo znamená veža v zlom slova zmysle? Je to obraz niečoho, čo sa povyšuje, vyvyšuje, čo trčí proti nebu. Z akých pohnútok bola budovaná prvá veža, o ktorej čítame v 1. Mojž. 11. kap.? Z týchto pohnútok: „Vystavme si mesto a vežu, ktorej vrch by siahal po nebesá, tak si urobíme meno.“ Kde je tu aký ohľad na Boha, ktorý je Pán, kde pochopenie, že celé konanie človeka má smerovať k oslave Božieho mena? Nikde, pretože z každého slova, pohybu a myšlienok tých staviteľov sa javilo v ich celej pýche a nadutosti: ja. Nuž, čo budovanie tejto veže privodilo? Zmätenie jazykov. Nerozumeli si. Rozišli sa.

Verte, že k takýmto koncom dochádza všade, kde sa buduje veža, ako bola tá v Babylone. Či je to v rodine medzi mužom a ženou, rodičmi a deťmi, či v spolku medzi pracovníkmi, či v cirkvi vo vzťahu biskup farár, v zbore medzi farárom a dozorcom, dozorcom a zborom, v zbore medzi členmi, alebo v pomere jedného zboru k druhému, ak sa niekto postaví ako veža nad všetkých ostatných, ak má vo všetkom len svoj rozum, svoje náhľady, svoje názory, ak hľadá len svoj prospech a svoje veci, má seba samého vždy za najdôležitejšieho, najmúdrejšieho tak, že všetkých ostatných vidí pod sebou, dole, ničomu nerozumejúcich, nič neznamenajúcich — či pri takejto veži nezakúsite zmätenie jazykov? Je možno si rozumieť, chápať sa, tolerovať, je možná spoločná práca?

Ale neadresujme toto slovo na toho alebo onoho, ale nech nám posvieti do nášho vlastného srdca. Modlíme sa, túžime, čakáme na prebudenie. Príde. Kedy? V deň veľkej porážky, keď padnú tieto veže v mojom a tvojom srdci. Či nemáme túto pravdu zdôraznenú aj v 133. žalme? Nečítame tam, za akých okolností sa ten výborný olej rozlieva od hlavy až na okraj rúcha prisluhujúceho kňaza a ako rosa Hermona čo zostupuje na Sionské hory, a tak tam Hospodin požehnanie a život až naveky udelil. Za akých okolností? Keď bratia v jednomyseľnosti prebývajú. Teda žiadne zmätenie, popletenie jazykov, žiadne stavanie veže ako v Babylone, ale jedna myseľ. Áno, tá jedna myseľ tu musí byť. Viete, ktorá, aká? Myseľ Kristova.

Apoštol Pavel píše do Filipis v 2.kapitole, aby v tom zbore zmýšľali rovnako, mali rovnakú lásku, boli jedna duša a jedna myseľ; aby nič nečinili z hašterivosti alebo na márnu chválu, ctižiadosti, ale v pokore druhých pokladali za dôstojnejších; aby nehľadali len svoj prospech, ale aj prospech iných. A poukazuje na to, že tá jedna myseľ, s ktorou tento utešený súlad možno docieliť je myseľ Kristova. „Tak zmýšľajte medzi sebou ako aj Ježiš Kristus.“ A túto myseľ jasne označuje: „ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka“ — Teda veža? Nie, ale: „ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži.“ Do tejto Jeho stopy potrebujeme stúpiť, Jeho stopou sa nechajme viesť.

Keď ale potom stupíme do tejto Jeho stopy, bude to znamenať pád veže, veľkú porážku, ale výsledok bude žiaduce obživenie, lebo nič nebude prekážať Pánovi, aby nemohol splniť svoje slovo, že „budú na každej vysokej hore a na každom vyvýšenom pahorku riečiská pre prúdiace vody.“

„Buďte vospolok jednomyseľní, nebuďte namyslení, ale majte porozumenie pre nízko postavených; nebuďte múdri len pre seba.“ Rim. 12, 16.

Pokoj Vám!!

Komentovať