Daj prebudenie!

Daj prebudenie!

Boží prorok Ezechiel nám rozpráva v 37. kapitole svojho proroctva jednu zvláštnu skúsenosť, ktorú mal s Bohom: „Hospodin ma v Duchu vyviedol a zložil ma do stredu údolia, ktoré bolo plné kostí. Povodil ma dookola nich. Bolo ich v údolí mnoho. A boli veľmi suché. I povedal mi: Človeče, môžu tieto kosti ožiť? Povedal som: Hospodine, Pane, Ty to vieš!“

Tu postojme a zamyslime sa; nech je na prorokovom mieste hocikto z nás a hľadí na to množstvo suchých kostí, istotne odpovieme; „Nemožné, Hospodine Pane.“ No Ezechiel mal také skúsenosti so svojim Bohom, ktoré nevystihol žiadny rozum. On sa naučil veriť, že Hospodinovi je všetko možné, a tak zmysel jeho odpovede znie: „Ty vieš, ak by si chcel, tebe nie je nič nemožné“. Preto hneď dostáva rozkaz, na ktorý by tak ľahko žiaden z nás nepristúpil. Nejeden z nás by sa rozhodne vyhováral: „Načo by som konal takú darobnú, zbytočnú prácu?“ — „Prorokuj o týchto kostiach a povedz im: Suché kosti, čujte slovo Hospodinovo! Takto vraví Hospodin, Pán, týmto kostiam: Ajhľa, ja vovediem do vás ducha a ožijete, položím na vás šľachy a obložím vás mäsom, natiahnem na vás kožu a dám do vás ducha; ožijete a poznáte, že ja som Hospodin.“ „A ja som prorokoval,“ rozpráva Ezechiel, „ ako som dostal príkaz“. Prizrime sa na to auditórium, poslucháčov, ktorému ten prorok kázal, aký text majúce Slovo a zasľúbenie Božie, ktoré sa nikdy nevráti prázdne. Hľa, tam leží menšia, tam väčšia, tam osamote malá hŕbka suchých kostí a tam veľká hromada. Ezechiel káže a nie bez výsledku, veď zrazu — čo to? Hrmot! Dotýkajú a šmýkajú sa hnáty jeden k druhému, hlava sa prikotúľala k trupu aj ruky aj nohy. Áno, s kostlivcami sa deje dokonalá zmena; veď to tu už ležia muži, ženy, starci, stareny, mládenci, panny, deti. Tam, kde bolo menej kostí menšie a kde viac väčšie a kde mnoho veľké zhromaždenia sa tvoria, tam kde bola ta hŕstka leží samotný človek.

To je div, veľký div, ktorý vykonalo Slovo Božie. Predstavme si, že by namiesto Ezechiela prišlo do toho údolia zopár prorokov. Najprv by obdivovali, potom by snáď jeden povedal: „Veľká vec sa tu stala; ale teraz je nutné dať sa do práce!“ „Ako?“, spytuje sa Ezechiel a vedie bratov údolím. „Už je dokázané, nie sú to už suché kosti,“ svedčí druhý, „len ešte čosi chýba.“ — „Pohyb“, dosvedčuje tretí. „Veru,“ prikyvuje štvrtý. „Sú síce rozdielni a rozliční, však sa aj sami rozdelili, hľa, malé a väčšie skupinky, len neviem, akú by asi mali z toho výhodu, veď všetci ležia nehybne. A ten tam, čo sa už aj z toho malého spolku vzdialil má tú výhodu, že sa môže viac rozťahovať. Mne sa zdá, že ten alebo tá až príliš mŕtvolne páchne; bolo by ich treba povyberať — nože, bratia, vyberme tých, ktorí sa nám nepozdávajú odnesme nabok a z tých, o ktorých si myslime, že sú ako-tak životaschopní utvorme zhromaždenie a postavme ich na nohy. Ale aby nespadli, oprieme o nejaký kôl a priviažeme k nemu.“ Myslíme, že na podobne návrhy by Ezechiel asi odpovedal: „Márna práca! Nie silou, ani mocou, ale duchom mojim, vraví Hospodin. „On mi rozkázal; Prorokuj o duchovi, prorokuj, človeče, a povedz mu: Takto vraví Hospodin, Pán: Duch, príď od štyroch vetrov a dýchni na týchto pobitých, aby ožili.“

A neskôr rozpráva Ezechiel túto slávnu udalosť: „A keď som prorokoval, ako mi prikázal, vošiel do nich duch, ožili a postavili sa na nohy. Bol to veľmi veľký húf.“ To bolo niečo slávne, áno, to bolo to, čo malo byť. — Predtým tí mali spiaci oči, ale nevideli; mali uši, ale nepočuli; nohy, ale nechodili; ruky, ale nepracovali. Neboli už suchými kosťami, boli ľuďmi. Slovo Božie a Duch túto zmenu pri nich spôsobili, ale nebolo to dosť, ešte to nebolo, čo malo byť. Žiadna lepšia organizácia, žiadne úzkostlivé izolovanie, žiadne pevne opory a symboly — nič by im nepomohlo; tu muselo prísť niečo viac. Veľká, oživujúca, pretvárajúca sila. A ona prišla.

V prvom rade sa vzťahuje toto podobenstvo na židovskú cirkev. Však Hospodin hovorí: „otvorím vaše hroby a keď vás vyvediem z vašich hrobov ako svoj ľud. Vložím do vás svojho ducha, ožijete.“ No či sa to nevzťahuje tiež na cirkev novej zmluvy dnešných dní? Či neplatí pre ňu to mocné: „Prebuď sa, kto spíš, vstaň z mŕtvych a zaskvie sa ti Kristus?“ Nie sú jej zhromaždenia, veľké i malé, mŕtve suché kosti? To neraz poznať i podľa veľkého hrmotu. Slovo Božie a Duch vykonali pri nich to svoje. Je to už ľud, ľud Boží, ale oni majú tiež oči a nevidia tie milióny, čo sa strmhlav rútia do záhuby, do priepasti, majú uši a nepočujú zúfalý krik tých hynúcich miliónov: Pomôžte! Ratujte nás! — Majú ruky, ale nehýbu nimi, aby na stavbe kráľovstva Božieho pomáhali. Majú nohy a nejdú, aby vykonali kráľovský rozkaz: Choďte, kážte evanjelium! — Prečo? Pretože spia.

Doba naša je obrazom o desiatich pannách. Vystrojené na svadbu, veriac, že príde ženích, všetky zaspali, až sa ozval výkrik: „Ženích ide! Vyjdite mu naproti!“ A prišlo prebudenie! Apoštol Pavel vraví o nás a o našej dobe: „že vám je už čas prebudiť sa zo sna. Lebo teraz je nám spasenie bližšie, ako keď sme uverili“ — Vezmime si ktorýkoľvek evanjelický časopis, všade dnešní Ezechielovia pripomínajú: Nič nám nepomôže, len prebudenie. Modlime sa: Daj nám, Pane, prebudenie a začni odo mňa! — Boh takto volajúcich počuje; On sľúbil, že svoj ľud obživí. On dá obživenie, prebudenie tým národom, ktorých už zobudené dietky Božie deň-noc o to prosia. Ak budeme prosiť, dá ho aj nám. Alebo myslite snáď, že nám ho netreba? Že je medzi nami všetko tak, ako má byť? Majú pravdu tí, ktorí vravia, že už nič čakať nemusíme, len si privlastniť to, čo nám Boh dal — Ježiša Krista, Jeho spásu a život, Jeho Ducha, Slovo. No či si to mŕtve Ezechielovo zhromaždenie mohlo niečo privlastniť? Nič, veď spalo. Akonáhle zavial Duch Svätý a oni ožili, vtedy si privlastnili všetko.

Schádza sa Božia cirkev, veľké i malé zhromaždenia a počúvajú chudobné, bohaté, slabé aj mocné kázne a keď jednotlivec vyjde von z dverí — kam sa podel účinok týchto kázní? Zmizol. Až keď zaveje Duch Boží a dietky Božie sa vrátia domov, ten, onen, tá či oná a oni so slzami začnú odprosovať, muža, ženu, deti, rodičov za tie veľké aj malé priestupky proti zákonu lásky. Po domoch sa utvoria dávno zanedbané pobožnosti, znie tam jasanie, chválospevy. Spiaca cirkev nikdy nepremôže odvekého nepriateľa; ona v budúcom súžení neobstojí; lebo ona pozemské straty neznesie a nemôže byť nikdy korunovaná. — To vie aj nepriateľ a preto robí všetko, aby sme len spali tuhým spánkom sebectva. On dobre vie, že končí večer milostivého leta, slnce zapadá, ide noc, kde už nikto na záchrane svojich blížnych, na budovaní Božieho kráľovstva nebude môcť pracovať. Ponad našu zem, medzi hviezdami letí anjel a volá: „Ženích ide, vyjdite proti nemu!“ Nevolá nadarmo; opatrné panny sa budia zdobia svoje lampy. Áno, prebudenie prichádza, ako keď letí mračno po nebi alebo ako rieka, ktorá pretrhla hrádzu. Rieke sa dovolilo, aby sa cez hrádzu preliala, to všetko zúrodňujúc zavlaží, čo sa jej ale postavilo na odpor, to vyhodí na osamelý breh! Ak majú tie letiace mraky nad nami postáť a tá rieka aj na nás sa rozliať, musí jej to Svätý Boh rozkázať. Náš nebeský Otec dá Ducha Svätého tým, ktorí ho prosia, hovorí Pán Ježiš. Prosme! A podľa našej viery sa nám stane!

„Nie vojenskou mocou, ani silou, ale mojím Duchom – hovorí Hospodin mocností.“ Zach 4.6

Pokoj Vám!!

Komentovať