Vietor

„Tak je s každým, kto sa narodil z Ducha.“ J 3, 8

Pripomíname si pamiatku vyliatia Ducha svätého. Nedokážeme si ani predstaviť veľkosť toho skutku, že Duch svätý v onen päťdesiaty deň po Vzkriesení Pána prišiel, aby na tejto zemi prebýval. Neprišiel ako hosť, ktorému sa nezveruje práca, ale prišiel ako pracovník. Prišiel, aby obživil mŕtve duše. Akým spôsobom? Takým, že ich privádza k Zdroju života, k Pánovi Ježišovi, že ich s Ním spája. Nebude sa nikto môcť pred Bohom vyhovárať, že do večného života nemohol prísť, lebo z Božej strany nebolo všetko dokonale pripravené. Pán Ježiš je tu otvorená studnica na obmytie hriechov pre každého a Duch svätý je tu, aby každého k tej studnici priviedol. Túto službu koná vo dne aj v noci. Pretože však Duch pochádza od Otca i od Syna, ma takú vlastnosť ako Otec i Syn, teda že nepoužíva násilie, nenúti, len pozýva, len ponúka: „Poď, poď!“ A tak vedie tých, ktorí sa viesť dajú.

V evanjeliu J 3, 8 čítame: „Vietor veje, kam chce: čuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide: tak je s každým, kto sa narodil z Ducha.“ Niektorí hovoria, že je to reč o Duchu svätom. Iní si myslia, že je to reč o znovuzrodenom človekovi. Obe sú pravdou, čo nasvedčuje koniec toho verša. Duch svätý je tu prirovnaný k vetru. A človek narodený z Ducha je tu rovnako prirovnaný k vetru. Je na tom niečo neprirodzeného, keď sa dieťa podobá na svojich rodičov? Veď tu jednoznačne čítame: „tak je s každým, kto sa narodil z Ducha.“ Aký je? Ako vietor.

Tieto slová povedal Ježiš a označil nimi podobu znovuzrodeného človeka, všimnime si ako je táto podoba ďaleko od nás.

Vietor veje kam chce. Aká je to sloboda! Neznamená to iste, že by bol vietor bez pána. Boh ho drží vo svojej ruke. Tak človek plný Ducha, nespútaný žiadnymi okovami hriechu, slúžiaci dobrovoľne, z lásky jedinému Pánovi, Pánovi Ježišovi, —  aká to sloboda!

Nevieš, odkiaľ prichádza. Pozná svet Ducha svätého? Nepozná. Pozná tých, ktorí sa z Ducha narodili, tak aby mohol o nich podať správny úsudok? Nepozná. Ktosi podotkol, že je taká neznámosť týchto vecí, že keď sa človek stane dieťaťom Božím, pri čom sa ukáže, že staré veci pominuli a všetko nové je učinené, tú príčinu tej zmeny ľudia hľadajú buď v žalúdku, „vraj je nemocný“, alebo v mozgu, „bezpochyby stratil rozum“, teda vo všetkom možnom, len nie v Bohu samom, v Jeho moci.

Nevieš kam ide. A kam ide? Obyčajne sa svet vysmieva tomu človeku, ktorý sa celý oddal službe Pána Ježiša, že to s ním zle skončí, že sa stal hlupákom, spiatočníkom, nič si neužije, o všetko sa pripraví. Čo však môže telesný človek, nechápajúci duchovné veci súdiť o ceste Božieho človeka? Čítame v Písme, že je to cesta ako „úsvit, ktorého jas rastie až do bieleho dňa.“ (Pr 4, 18.)

A počuješ jeho hlas. To je samozrejme to najdôležitejšie. Nie je možné vyrátať všetky účinky vetra, upozorníme len na štyri.
Vietor roznáša vôňu. Vo Veľpiesni (4,16) čítame prosbu k severnému aj južnému vetríku „Prevej mi záhradu, nech rozváňajú jej balzamy.“ — A nie je úlohou Božieho človeka Kristovu vôňu niesť do diaľky? Nábožný pevec to opísal: „Ty staré, staré zvesti chci dál a dále nésti, o spasení a štěstí, jež v Kristu vzešlo nám.“

Vietor prispieva k tomu, aby bola úroda na poli a v sadoch, lebo prenáša oplodňujúci peľ z kvetu na kvet. A nie je rovnako úlohou Božieho človeka pričiniť sa o to, aby ľudia nežili planým, prázdnym životom, ale aby dostali život? Jedného Božieho muža sa pýtali, čím sa doposiaľ zamestnával? Odpovedal: „Snažil som sa každý deň nado všetko milovať Boha a svojho blížneho ako seba samého.“ Jedine život majúci tento obsah je v skutku bohato plným klasom.

Avšak pôsobením vetra sa tiež zdvíha prach, čo je veľmi nepríjemné. Tou nepríjemnosťou nie je na vine vietor, ale prach. Mnohí majú skúsenosť, keď prídu medzi ľudí, kážu a ukazujú na Boha, na Jeho svätosť a spravodlivosť, vtedy sa dvíha prach hriechu, v ktorom sa nachádzajú. Pohoršujú sa a hovoria: prečo nám to táto osoba hovorí, veď my žijeme v takom pokoji. Ale to je pokoj nad priepasťou, kam by spadli a zahynuli. Ale keď sa im rozjasnilo a dali sa Pánom Ježišom vyslobodiť, ďakovali za ten vietor.

Nakoniec vietor vo svojej prudkosti a sile zhadzuje aj strechy. A nemá byť Boží svedok aj v tomto podobný vetru? Strecha znamená útočisko, ochranu, bezpečie. A keď dnes ľudia neveria v Pána Ježiša, v to jediné a pravé bezpečie, ale spoliehajú sa na všetko možné, že ich ochráni, spasí a nespoliehajú sa na svedectvo Slova i Života, preto nemajú činiť Božie dietky tak, aby im to všetko klamlivé bezpečie bolo rozmetané?

Dieťa Božie ži tak, aby každý videl, že si na tejto zemi len pútnikom, že tu nemáš trvalého miesta, že tvoja otčina je tam hore kam putuješ. Nech každý vidí, že všetko tvoje konanie robíš v súhlase s týmto veľkým cieľom, že tvoje srdce tu nie je k ničomu pripútané. Tak budeš pôsobiacim vetrom a ukáž, aby tvoji blížni neskladali dúfanie v časných, pominuteľných veciach. Ale keď sa tu tak chováš a zariaďuješ sa tak, akoby Božie slovo nebolo pravdou, tak pomáhaš ľuďom tie klamné strechy upevňovať a nie si vetrom, lebo nikto nikdy nevidel taký vietor, ktorý by pomáhal upevňovať strechy. To nie je jeho spôsob.

Nie je bolestnejšej veci ako stratený účinok. Keď vietor stratil pohyb, potom nie je viac vetrom, presne tak ako svetlo, keď stratilo plameň, nie je viac svetlom a rovnako aj soľ, keď stratila svoju slanosť nie je soľou. Jeden Boží muž napísal: „Pán Ježiš je Majstrom. Je vzdelávateľom zbúraniska. Vždy hľadel z ničoho ešte niečo utvoriť. Nalomená trstina sa v Jeho ruke nedolomí, ale môže sa stať ešte aj stĺpom v Jeho chráme. Dohorievajúci knôt svojim dychom ešte rozdúcha v žiaru. Päť malých bochníčkov v Jeho rukách tak vzrástlo, že nasýtilo tisíce.“ Avšak beda! Tento preláskavý, všemohúci Pán raz povedal: „Na nič viac sa nehodí.“ A to platilo o soli, ktorá stratila slanosť, to platí zaiste pre svetlo, ktoré stratilo svetlo, ale aj vetru, ktorý stratil pohyb. „Na nič viac.“

Keby sme sa dali do hľadania príčiny, prečo to alebo ono Božie dieťa stratilo svoj účinok ako Kristov svedok, potom by sme uvideli, že ono dieťa Ducha svätého zarmucovalo a uhášalo. Však k celej plnosti života Pána Ježiša v nás sme privádzaní len službou Ducha svätého a Jeho hlas je ten jediný, ktorý osvedčuje nášmu duchu, že sme Boží synovia a dcéry.

Preto v plnosti oceňme veľkosť Božieho skutku, ktorý sa stal v päťdesiaty deň, že prišiel Duch svätý, aby v nás prebýval a buďme poslušní všetkým pokynom. Jedine tak budeme hynúcemu svetu tým, čím mu máme byť — soľou, svetlom áno aj vetrom.

„Ducha neuhášajte!“ 1Tes 5,19

Pokoj Vám!!