„Pane, nauč nás modliť sa“ L11,1
Keď človek nedýcha, tak nežije a keď sa kresťan nemodlí, tak tiež nežije, ešte je medzi tými, o ktorých hovorí apoštol, že sú „mŕtvi vo svojich priestupkoch a hriechoch“ (Ef 2,1)
„Čo, ja sa neviem modliť?“ povie niekto „však odriekam každý večer aj ráno Otčenáš, Verím v Boha a Desatoro a keď mám čas, vezmem si knižku a pomodlím sa odtiaľ!“ Priateľu, to nie je modlitba. To je odriekanie a čítanie, pri ktorom obyčajne na nič nemyslíš. Kto tú modlitbu v tej knižke zložil, ten sa vedel modliť, ale to je jeho modlitba a nie tvoja.
Keď si bol kedysi malým dieťaťom a chcel si niečo od otca alebo mamy, či si si dal nejakému priateľovi dopredu niečo napísať do knižky a potom prídeš a prečítaš napísanú prosbu svojmu otcovi? Alebo, keby si bol poddaný a mal by si nejakú žiadosť pre svojho kráľa, aj tu by si si našiel skúseného muža a dáš si tú žiadosť pekne napísať? Viem, že by si to nikdy nespravil.
Nuž tí, ktorí sa len z knižky modlievajú, čiže modlitby čítajú, tí nemajú na nebi Otca, ale len prísneho Kráľa, ku ktorému sa nesmú dôverne priblížiť. Prečo sa potom teda modlia: „Otčenáš, ktorý si v nebesiach“ keď tam Otca nemajú? A keď veria, že Boh je ich Otcom, tak prečo sa nepriblížia k Nemu s dôverou, ako dietky k svojmu milému otcovi?
Ale niekto povie: „Však aj Pán Ježiš učil učeníkov sa modliť Otčenáš a kázal im tak sa modliť, to nebola ich modlitba, ale Jeho?“ Ale Pán Ježiš nekázal učeníkom, aby sa modlili vždy len Otčenáš, lebo inak by boli všetky modlitebné knižky nedovolené, lebo v nich nie sú samé Otčenáše. On im len ukázal za čo všetko sa máme a smieme modliť.
Raz prišiel jeden muž do chrámu. Dohnali ho tam jeho hriechy. Cítil, že musí zahynúť. Ako tam stál v tom chráme, neopovážil sa ani oči k nebu pozdvihnúť, ale tlačil si ruky na prsia, kde mu ležala najväčšia úzkosť. „Bože“ zavolal konečne – a Boh ho počul; „buď milostivý mne hriešnemu.“ On vedel, že Boh je tak dobrý, že mu môže odpustiť, ale aj to, že je svätý Boh a že keby aj neodpustil, bude to spravodlivé. „Buď milostivý mne hriešnemu!“. Viac si neprial, ale ani nemusel. Boh poznal v tej chvíli všetko, čo ten muž potreboval a dal mu to, za čo prosil. V tej chvíli spadla z neho úzkosť a ťarcha hriechu. Vydýchol si, lebo bol prijatý na milosť a išiel domov ospravedlnený.
A zase druhý muž sa modlil k Pánovi Ježišovi takto: „Keby si len chcel, môžeš ma očistiť.“ A Pán Ježiš v tej chvíli vedel čo ten muž, ktorý bol malomocný, potrebuje: „Chcem, buď čistý!“ povedal mu a on bol uzdravený.
Tak milý priateľu, za čokoľvek budeš prosiť Otca nebeského, ak uveríš, že prosíš o to v mene Pána Ježiša, všetko sa ti stane. Nepotrebuješ k tomu dlhé predhovory, veď žiadny otec si nežiada, aby mu dieťa dlho kázalo. Je smutné, keď sa ľudia nevedia modliť!
Raz zomieral jednému bohatému človeku jediný syn. Nešťastný, zarmútený otec sa skláňal k svojmu biednemu dieťaťu. Videl ako mu modrajú pery, dych sa kráti, pot mu vystupuje na čelo. Okolo postele postávalo niekoľko mladých ľudí, kamarátov zomierajúceho, všetci sú vyľakaní. Zrazu mladík otvorí oči, pozrie na otca s nevýslovne smutným a žalostným pohľadom a zašepká úpenlivo: „Otec, pomodli sa so mnou.“ No otec stojí bledý a strnulý. Veď on sa nevie modliť. Ako vyhovie synovej žiadosti. Zomierajúci syn úpenlivo prosí. Prestrašená duša hľadá pomoc. Tu sa otec obráti k synovým priateľom: „Pomodlite sa, ja nemôžem.“ Ale všetci mlčia. „Tisíc eur dám tomu, kto sa pomodlí,“ ani jedny ústa sa nemôžu otvoriť. „Dvetisíc eur! Desaťtisíc eur!“ sľubuje zúfalý otec. Všetko márne, nikto nemal na nebi Otca, nikto sa nevedel pomodliť. A tak mladík zomrel bez modlitby, v zúfalej úzkosti nevediac kam jeho duša príde.
Proste, proste Pána Ježiša: „Pane, nauč nás modliť!“ lebo aj vo vašom živote môže prísť chvíľa, keď ani vo všetkých knihách sveta nebude taká modlitba, akú vy budete potrebovať!
Pokoj Vám!!
Slovak