Zem zahalila noc!
Jej čierny závoj zakryl sveta kraje,
i na Golgote kríž, kde neba taje
lžou zmoriť chcela pekla moc! —
Tam ticho teraz. — Sám ľud strnul v zlosti,
keď prejav hnevu, Božej všemocnosti
v mraku slnca, v mocnom trase zeme,
v otvore hrobov objavil sa zrejme,
keď Umučený sklonil hlavu, — áno,
posledné riekol slovo: „Dokonáno!” —
Noc zahaľuje sen!
A v hĺbke zeme tíško On spočíva
ktorého zloba usmrtila divá
a ktorého láska uložila sem! —
Úradne kameň už zapečatený,
zbrojnošov strážou vôkol obsadený,
ubitú pravdu v krátkej borby dobe
pokrýva, halí v chladnom, tmavom hrobe;
by nevstal viac On, ten Syn Boží, svätý,
zmučený zlobou za svet hriechom jatý!
A triumfuje zlosť!
Nenávisť plesá, — k posmechu rty kriví,
Spasiteľ sveta že už viac nie živý,
zničená že je pravda, nevinnosť!
„Víťazstvo naše!” — farizejov bláha
húf vraždobažných. — „Zdarila sa snaha
i túžba naša! — Ktorý našej moci
sprotiviť smel sa, leží bez pomoci
i bezživotne v chladnej tme mohyly!
My páni! — On červ! — My sme zvíťazili!!”
No, svitá nový deň!
Deň Veľkej noci! — Krásna zora rána
už desnej noci hustú tmu rozháňa
a z očú mizne, tratí sa i sen!
Hľa, anjel neba ku zemi sa zníži, —
odvalí kameň, — dušiam v ťažkom kríži
väziacim, ale veriacim už hlása:
„Nad vami milosť Otcova sa znáša,
v Synovi On sám život nový dáva!
Vstal Kristus z mŕtvych! Sláva Bohu! Sláva!“
Slovak