Pane, nie som hoden…
Mt 8, 5-13:
“Keď vošiel do Kafarnaumu, prišiel k Nemu stotník a prosil Ho: Pane, sluha mi leží doma porazený a strašne sa trápi. Povedal mu Ježiš: Ja prídem a uzdravím ho. Ale stotník odpovedal: Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, povedz len slovo a ozdravie môj sluha. Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov. Keď poviem tomuto: Choď! – ide, a druhému: Poď sem! – príde, a svojmu sluhovi: Urob toto!- urobí. Keď to Ježiš počul, zadivil sa a povedal tým, ktorí Ho nasledovali: Vpravde hovorím vám: U nikoho v Izraeli nenašiel som takej viery. Hovorím vám, že mnohí prídu od východu a od západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jákobom v kráľovstve nebeskom, ale synovia kráľovstva budú vyhodení von do tmy, tam bude plač a škrípanie zubov. A stotníkovi Ježiš povedal: Choď a staň sa ti, ako si uveril! I ozdravel mu sluha v tú hodinu“. Amen.
Milí bratia a sestry v Pánovi!
Slovo „osud“ nemá mať miesto v slovníku nás kresťanov. Viera v osud priamo odporuje viere v Božiu prozreteľnosť. Napriek tomu sa stáva, že to slovo: osud, „fatum“ a fatalizmus prešli nielen do slovníka, ale aj do myslenia našich predkov, ako o tom svedčí aj ľudová pieseň:“ Ej, zaspievalo vtáča na kosodrevine, čo komu súdené, veru ho neminie“. Podobným nezmyslom je aj viera v horoskopy. „Váš osud je napísaný vo hviezdach“- tak znie známy reklamný ťah rôznych astrológov, veštcov a tvorcov horoskopov. V posledných desaťročiach viera pohanov akoby prežívala renesanciu.
Najnovšia správa z Minesotského planetária nastavila pravé zrkadlo každej astrológii. Podľa astronómovv sa súhvezdia zverokruhu posúvajú vplyvom času. Ide o tak významný posun, že všetky znamenia sú inde, než uvádzajú horoskopy. Posun sa týka všetkých súhvezdí zvieratníka.
Samozejme, že veriaci vo „hviezdy, a „osud“, ktorý je v nich napísaný, budú potrebovať ešte veľa času, kým si uvedomia a priznajú svoju falošnú a naivnú vieru.
Dnešné evanjelium nám prináša prekvapujúci a fascinujúci obraz. Stretnutie človeka, pohana, s Ježišom Kristom. Toto stretnutie malo významné dôsledky, ktoré sú sprievodným znakom prijatia Ježiša ako Božieho Syna. Všimnime si tieto významné a požehnané dôsledky, aby sme zatúžili postretnutí a prijatí Ježiša Krista v jeho slove aj my. Aby sme tak v konečnom dôsledku dosiahli spásu a večný život.
Stretnutie s Ježišom Kristom prináša a buduje:
pokoru
dôveru a
pevné vzťahy
Milí bratia a sestry!
Veliteľ stotiny rímskej okupačnej armády bol celkom iste zaťažený jednak pohanskými náboženskými predstavami, jednak aj politickými a rasovými predsudkami. Ísť k Ježišovi nebolo pre neho jednoduché. Zrejme počul o Ježišových schopnostiach konať divy. Správy o nich sa rýchlo šírili po okolí a preto musel prekonať viaceré svoje zábrany. Jeho cieľ bol ušľachtilý: chcel dosiahnúť uzdravenie svojho sluhu. Stotníkov sluha bol svojmu veliteľovi oddaný a verný a jeho pán ho nechcel stratiť. Keď vážne ochorel a dostal porážku, prekonal predsudky a obrátil sa na Ježiša. V Káne Galilejskej ukázala podobú vieru a rozhodnosť Ježišova matka.
Tu v Kafarnaume však zaznela veľká prosba z úst pohana. „Pane, sluha mi leží doma porazený a strašne sa trápi“. Jeho oči spočinuli na Ježišovi s veľkou nádejou. Pán odpovedal: „Ja prídem a uzdravím ho“! Tento sľub a ochota Pána Ježiša hovoriť s ním ho povzbudili k vyznaniu, ktoré zahanbilo mnohých v Izraeli a dnes možno zahanbuje aj mnohých kresťanov. Stotník odpovedal:“Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz len slovo a ozdravie môj sluha“.
Stotník, stojaci zoči – voči Pánovi povedal slová, ktoré sú základom správnho vzťahu k Ježišovi ako Spasiteľovi: „ Pane, nie som hoden.“.
On neargumentoval napr. takto: pozri sa, ja som tu pán, slúžim v okupačnej armáde a mohol by som ti prikázať, ako lokajovi….Tento človek, hoci mal na nárameníkoch znaky moci a hodnosti príslušníka okupačnej armády je človekom pokory. Človekom pokánia a skrúšeného srdca. Človekom, ktorý vie to, na čo by nikdy nikto nemal zabudnúť: “ Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu“…
Ten, ktorý prišiel z neba, z moci a slávy Otca, aj vtedy, keď vstupuje do najprepychovejších domov, „musí sa“ znížiť. Aj keď prichádza k ľuďom akokoľvek vysoko postaveným, „musí sa“ sám znížiť. Vždy nanovo sa chce stať služobníkom.Pritom nie On potrebuje nás – ale vždy my potrebujeme Jeho! Nie my Mu robíme česť, ale On nám. Nie my sme tí veľký, ale On. Nie my Mu preukazujeme úctu a lásku ako prví, ale On nám…
Toto pochopil medzi prvými tento pohanský vojak! Nenúka Ježišovi peniaze, nenúka mu svoje konexie a styky, ani protislužbu, nechváli sa ničím. Ale vyznáva: Pane, nie som hoden...Tieto slová sú a zostali tak úžasne pamätné a vysoko cenené, že sa stali súčasťou bohoslužobného prejavu napr. rkc. cirkvi. My – v našej ECAV- sme iba z akejsi nevhodnej opozície znenie nášho každonedeľného konfiteoru formulovali inak, hoci sotva možno nájsť v Písme slová vhodnejšie. ( Vhodné by boli slová z 51.Žalmu:“ Zmiluj sa nado mou Bože, podľa svojej milosti…v. 3-7,12) V podstate však v tom istom duchu vyslovujeme znovu a znovu, pri každom stretnutí s Pánom Ježišom Kristom v Slove a sviatostiach tieto pokorné, a pravdivé slová: Pane, nie som hoden…
Neraz, bratia a sestry, počúvame svedectvá, ako niektorí uverili, alebo sa rozhodli uveriť v Ježiša a tak Ho „pozvali ho do svojho srdca“. Mnohé vyznievajú tak, že človek robí Ježišovi milosť, keď „sa rozhodlol prijať Ho do svojho srdca“. Osobné rozhodnutie vyznávajú a demonštrujú verejne ako „svoju“ vieru a niekedy pridávajú tzv.„svoj krst“. Koľká to pýcha, koľká namyslenosť! Pohanský stotník zahanbil mnohých v Izraeli. Pán Ježiš povedal o tom učeníkom: “ Vpravde hovorím, vám: U nikoho v Izraeli nenašiel som takej viery“. Tak zahanbuje neraz aj nás dnes všade, kde nenachádza dostatok pokory a pravého pokánia. Vedomia: Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu!
2. Milí bratia a sestry to, čo nasledovalo po slovách vyznania vlastnej hriešnosti, je: dôvera v slovo Pána Ježiša Krista a v Jeho konanie v púhom „obyčajnom“ slove. „Povedz len slovo a uzdravie môj sluha“. Nevieme, či tento pohanský stotník niekedy počul, alebo čítal správu o stvorení sveta a človeka z 1. knihy Mojžišovej, kde Pán Boh koná a tvorí všetko svojím všemohúcim Slovom. Na stvorenie neba a zeme a toho , čo ich napĺňa, stačilo púhe slovo živého Boha. „A videl Boh, že je to dobré“! V Káne Galilejskej Pán Ježiš tiež „nečaroval“ nad nádobami s vodou. Iba riekol:“ Naberte a zaneste starejšiemu“. On je Ten, čo tvorí z vody víno slovom a dokazuje, že je Božím Synom. Podobne tvorí z vína nápoj „nebeskej“ sily skrze Slovo, keď hovorí: “ Toto je moja krv...“ Netreba o tomto Jeho konaní nejako špekuľovať: On hovorí – a deje sa to, čo hovorí!
Stotník o Ježišovom konaní nepochyboval. O tisíc päťsto rokov neskôr Martin Luther napísal: „Slovíčko ho porazí“- keď ukázal na onoho starého nepriateľa človeka z raja. „ Slovom Božím neotrasú, úspech im neprislúcha“ vyznávajme aj my vždy.
Stotníkovi je to jasné: tak, ako on plní rozkazy podriadených, všetko môže prekonať slovo Kristovo. Tak, ako on sám rozkáže čokoľvek svojim podriadeným a veci „sa dejú“ – tak Ten, ktorý je skutočný Pán, stačí, aby povedal len slovo. Slovo sa stáva skutkom a Pán „koná to, čo hovorí“. Takúto vieru, takúto dôveru v moc Jeho Slova Ježiš oceňuje a dáva ako príklad aj učeníkom: “Vpravde, hovorím vám, u nikoho v Izraeli nenašiel som takej viery.“
Raz v nebi sa budú ľudia chcieť dostať k praotcom na slávnostnú veľkú večeru a budú chcieť stolovať s praotcami: Abrahámom, Izákom, Jákobom a inými…Možno to budú chcieť dosiahnúť na základe pokrvných zväzkov. Možno na základe vzťahov príbuzenských a rodových. Možno na základe skutkov, ktorými budú chcieť dokázať, ža patria k nim, teda k spoločenstvu vykúpených. Budú prekvapení a sklamaní. Budú vyhodení von do tmy….Prečo? Nebudú mať „svadobné rúcho“ ! Čo je to: svadobné rúcho? Je to viera, ktorá zdobila životy praotcov viery. Je to ich pokora. Vedomie nehodnosti pred Pánom Bohom a z neho plynúca dôvera v Božiu milosť. To isté očakáva Ježiš Kristus ako Pán od svojich nasledovníkov a učeníkov: pokánie a vieru! Od tých prvých i od dnešných. Očakáva dôveru, že On koná mocne a zachraňujúco v prospech človeka. Človek sám mnoho nedosiahne. Raz pripomíname nemohúceho, porazeného, inokedy nemohúceho, ktorý prosí a v dôvere čaká na Kristovo dielo. Tejto ceste sa učme, bratia a sestry, vždy nanovo. Vtedy sa deje to, čo Pán Ježiš ochotne koná a dáva človeku. Vtedy prichádza k nám časné požehnanie i večná blaženosť.
3. Deje sa to, čo plynie z pravej viery. Stotník, naplnený vierou v Pána Ježiša hovorí o svojich vzťahoch na medziľudskej úrovni. Tam, kde je správny vzťah k Ježišovi Kristovi ako Pánovi, tam je aj správny vzťah k ľuďom.
Stotník vie, aké je jeho miesto jednak vo vzťahu k jeho nadriadeným. „Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti“.To znamená, že samozrejme rešpektoval a poslúchal príkazy svojich predstavených.
Ale počujeme aj to druhé: aj mňa poslúchajú moji podriadení ! Stotník však ukazuje, že „to“ nie je iba o rozkazoch a zákazoch. Jeho postoj dokazuje aj iné: on sa o svojho podriadeného zaujíma! Robí všetko pre zdravie svojho sluhu. Sluha nebol pre neho „handrou“, ale človekom, ktorému chce pomáhať. Prosí a oroduje za neho u Ježiša!
Bratia a sestry! Zamyslime sa nad touto skutočnosťou. Dnes počujeme mnoho žalôb a sťažností na narušené medziľudské vzťahy. Často to škrípe vo vzťahoch k podriadeným i k nadriadeným.
Nadriadenými sú napr.aj rodičia pre svoje deti. Ale autorita otca, matky je často oslabená. Rodičia sa sťažujú, neraz plačú a trpia, ale nechcú sa pozrieť na to, aký je ich vlastný vzťah k Bohu. Či sa sami dokázali Pánu Bohu a Ježišovi podriať. Či dali vôbec správny príklad svojím deťom v rešpektovaní autority, ktorá je nad nimi. Podobne je to aj s autoritou učiteľov, vychovávateľov a v konečnom dôsledku aj v iných vzťahoch.
Veľa „náreku“ počujeme z každej strany. Ale súčasne vidíme veľa márnej chvály, veľa pýchy, veľa pohŕdania Božou autoritou. Lenže práve Boh všetkým nám ostatným skutočnú autoritu dáva, prepožičiava a chráni ju. Skrze Krista ako Pána dáva Boh svoju autoritu aj nám ako rodičom a starým rodičom, ak ju prijať chceme.
Na druhej strane, vidíme ponižovanie podriadených, ponižovanie medzi manželmi, alebo detí. Vidíme, že často ani za svojich najbližších tí „nadriadení“ neprosia Pána, nedbajú o nich…Tak koná človek „ bez Boha na svete „. Človek bez pokory, ktorý ignoruje príklad slúžiacej lásky Ježiša Krista.
Stotník mal nad sebou mnohých, ale mal aj pod sebou sto chlapov. „Bojoval“ aj za posledného sluhu, lebo stál v pokore pod Kristom a vyznával: „Pane,nie so hoden, ale povedz len slovo a uzdravie môj sluha“.
Správny vzťah k Ježišovi ako Pánovi, vedie teda aj k správnemu vzťahu k podriadeným i nadriadeným. Aj nám dnes pokora a dôvera v Krista Pána môže pomáhať riešiť vzťahy v rodinách ako aj ostatné medziľudské vzťahy. Vyriešenie vzťahu základného, primárneho: nášho vzťahu ku Kristu Pánu pomôže riešiť aj ostatné vzťahy medzi ľuďmi. Nespoliehajme sa, bratia a sestry ani na „kniežatá“ tohto veku, na zlé príklady okolo nás, ani na „osud“, ale budujme všetko na Kristu. Dôverujme Tomu, ktorý je „ Skala vekov“. On nás vedie k pokore, k viere, k pevným vzťahom tu na zemi a ako jediný aj do života večného. Amen.
3.nedeľa po Zjavení – 2011 – Sobotište – Ľ.Batka st.
Slovak