Kto verí v Neho, nebude súdený
Ó, Bože, Ty si nám dal znať
v čom Tvoja najsvätejšia vôľa,
veď slovom svojím obsial si
už neraz duší našich polia.
I vieme – mnoho, mnoho zŕn
v nič vyšlo a žeň bola chudá…
Ó, Bože, – obroď nás,
darom svätej Večere a slova. Amen (M.R.)
J 3, 16 – 21:
“Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. (17) Lebo neposlal Boh Syna na svet, aby odsúdil svet, ale aby ho spasil. (18) Kto verí v Neho, nebude súdený. Kto neverí, už je odsúdený pretože neuveril v meno jednorodeného Syna Božieho. (19) A v tom je súd, že svetlo prišlo na svet, – ale ľudia väčšmi milovali tmu ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. (20) Každý totiž, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky nevyšli najavo. (21) Ale kto číní pravdu, ide na svetlo, aby jeho skutky boli zjavené, pretože sú v Bohu konané”. Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi!
“ Evanjelický farár Wilhelm Busch opísal jednu zo svojich bohatých skúseností takto: “Bolo to v tridsiatych rokoch v Nemecku. Farári v tom čase veľa neznamenali. Začala vláda národného socializmu. Išiel som k jednému veliteľovi. Priateľsky ma vypočul. Keď sme skončili, povedal som mu: Počujte, zriedka kedy sa mi stáva, ža so mnou niekto jedná priateľsky, ako vy. Rád by som vám za to poďakoval. Preto, že ste boli ku mne taký láskavý, rád by som vám vyjadril svoje posolstvo: “Lebo tak Boh miloval svet…” (J 3, 16)
Tu sa na mňa pozrel: Nemusíte mi nič hovoriť. Moji rodičia sú zbožní, veriaci ľudia. Vaše posolstvo poznám od detstva. Ale…Potom položil na stôl papier a nakreslil na ňom čiaru. A pokračoval: Stojím blízko, ale musel by som sa odvážiť k rozhodujúcemu kroku cez túto hranicu. – A rozpačito doložil: Nedovoľuje mi to moje spoločenské postavenie. – Odišiel som veľmi smutný. Ten muž dávno umrel. Jeho spoločenské postavenie ho vo večnosti nezachráni. Ale pochopil, mal prekročiť tú hranicu”. Toľko farár W.Busch.
Ak je nám jeho skúsenosť povedomá, alebo nám niečo pripomína, nie je to náhoda. Mnohí z nás máme množstvo podobných skúseností. Spoločenské postavenie aj v “reálnom socializme” zabránilo vziať vážne a odvážne Božie slovo. A dodnes sa mnohí neodhodlali vziať vážne posolstvo evanjelia. Zostávajú možno blízko tej deliacej čiary, ale nechcú ju prekročiť. Možno počuli obsah evanjelia, ako ho zhrnul evanjelista Ján (3, 16), ale mu neuverili.To, čo bráni človeku vážne prijať posolstvo evanjelia, nie je len strach o spoločenské postavenie, ale práve pochopenie toho, že vierou treba prekročiť určitú hranicu a prejsť na “druhú stranu”. Kto evanjelium berie vážne, akoby prešiel cez určitú deliacu čiaru, ktorá ľudí rozdeľuje a prechádza do tábora tých, ktorí prijali vieru vážne a preto “nejdú s prúdom”. Zmýšľajú a aj konajú inak ako tí, čo iba vedia, že Boh je. Prave veriaci prechádzaod formálneho uznania hodnoty evanjelia k osobnej dôvere v Ježiša Krista. Takýto prechod má svoje dôsledky. Lebo: nie je viera ako viera. Písmo sväté prekvapujúco hovorí: “Aj démoni veria, ale sa trasú”. Aj oni o Pánu Bohu vedia, veria v Jeho existenciu, ale Mu nedôverujú. Považujú Ho za svojho nepriateľa a boja sa zničenia. Keďže návrat k Pánu Bohu ide cez pokánie a cez vyznanie vlastnej hriešnosti, popreli by samých seba.
Aj človek má podľa Pána Ježiša “zaprieť sám seba a tak Ho nasledovať”. Má sa úplne spoľahnúť na Pána Boha a na Jeho “nepochopiteľnú” lásku. Spasiteľná viera nie je len poznanie, či uznanie Božej existencie, ale je plnou dôverou v Jeho lásku, ktorú má k hriešnikom, alebo ako Ján hovorí: “k svetu”. To znamená aj ku mne a tebe, ktorí sme súčasťou tohoto hriešneho sveta. Viera je dôverou, že Otec svojho Syna poslal na svet aj pre mňa. Aj za mňa dal to najdrahšie:“svojho jednorodeného Syna, aby som nezahynul, ale mal večný život”
Keď evanjelista Ján hovorí, že Otec svojho Syna: “dal”, chce povedať, že k tomu nebol prinútený, vyzvaný a motivovaný nikým a ničím. Urobil to dobrovoľne a z milosti. Dal Syna svetu a v Ňom seba samého. Dal Ho najskôr do jasieľ v Betleheme. Už tam sa k nám hlboko sklonil a znížil. Dal Ho neskôr aj hriešnikom do rúk a napokon aj na kríž a do hrobu.“Ukrižovaný umrel a pochovaný bol. Zostúpil do pekiel…” – vyznávame ako kresťania spoločne.
To všetko vykonal Pán Boh v snahe nájsť a zachrániť človeka z moci smrti pre seba a pre nebo, pre život večný. “Lebo neposlal Boh Syna na svet, aby odsúdil svet, ale aby ho spasil”. Golgotská obeť je tak veľká, že sa rozumom nedá pochopiť. Vierou ju máme prijať ako dar a máme dôverovať, že ňou boli “vyplatené” naše dlhy lásky. Prekročiť onú čiaru znamená prijať tento Dar a naň sa spoliehať v živote i v smrti.Pán Boh chce, “aby každý veriaci mal v Ňom večný život”. Človek, ktorý by bez Krista bol iba “balík, ktorý posiela pôrodná asistentka správcovi cintorína”, má z Božej milosti veľkú cenu. Prekročiť hranicu, ktorá delí pravú vieru od nepravej, znamená veriť vo večný život, ktorý nám Pán Ježiš získal. Znamená dôveru v slová evanjelia: “Lebo neposlal Boh Syna na svet, aby odsúdil svet, ale aby ho spasil”.
Bratia a sestry!
Pán Boh chce priviesť svet k záchrane a spáse nie cestou plnenia svojho zákona, ktorý nikto z ľudí naplniť nedokáže a nevládze, ale darom obete Syna. Prekročiť onú čiaru a hranicu znamená naplno dôverovať zasľúbeniu: ”Kto verí v Neho, nebude súdený”.
Ak je človek pyšný, namyslený na seba, ak sa spolieha na svoje skutky o ktorých si myslí že sú dobré a dostatčné pred Pánom Bohom i ľuďmi, vtedy zostáva na ceste, ktorá vedie na súd. Na Božom súde sa stane vážnou a priťažujúcou práve tá okolnosť, že človek odmietol obeť Božieho Syna ako dokonalú a spásonosnú pre seb a tento svet. Akékoľvek pohŕdanie Baránkom Božím, ktorý prišiel, aby vzal na seba hriech sveta a tak aj naše hriechy, zjavné i tajné, vedie už dnes k odsúdeniu a k večnej smrti.
Lebo “v tom je súd, že svetlo prišlo na svet”. V svetle Pánovho slova sa ľahko a rýchlo ukáže a ukazuje už dnes, že ľudské konanie je poznačené tmou hriechu. Prekročiť čiaru, ktorú sme spomenuli, znamená urobiť rozhodný krok k Tomu, ktorý sa stal Pánom, ktorý je “cesta, pravda a život”.
Ten spomínaný nemecký dôstojník vedel, že by nemohol vyznávať s národným vodcom: ” Jedna ríša, jeden národ, jeden vodca”, ako sa ozývalo skandovanie vo vtedajšom Nemecku a tak by možno nedosiahol kariérny postup. Mnohí nemeckí kresťania sa dali strhnúť falošnou múdrosťou, falošnými heslami, falošnými túžbami a ukázala sa pravdivosť Božieho slova, ako ho oznamoval aj Ján: ” Ale ľudia väčšmi milovali tmu ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Každý totiž, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky nevyšli najavo”. Keď o niečo neskôr tie skutky národných socialistov vyšli najavo, ukázala sa ich hrozná, mefistovská podstata. Bola však aj vtedy v Nemecku hŕstka tých, ktorí sa združili vo “Vyznavačskej cirkvi” a aj za cenu prenasledovania a neraz aj mučeníckej smrti ostali verní Pánovi. Prekročili onú čiaru so všetkými dôsledkami a verili viac Pánovi, Jeho láske a ceste ako zemským vodcom.
V každom čase hrozí človeku nebezpečenstvo, že odmietne “veriť v meno jednorodeného Syna Božieho” a verí viac diablovi, jeho prisluhovačom, strane, alebo sebe a nechce prekročiť tú pomyselnú čiaru, ktorá znamená aj verné nasledovanie Ježiša Krista ako Pána. Aj dnešným generáciam hrozí, že ak budú viac milovať tmu a zlé skutky, ako chodenie vo svetle Kristovom, zazneje nad nimi výrok Božieho súdu (krisis). Ak sa tak deje, človek hynie a zostáva v moci časnej i večnej smrti. Pán Boh volá na svoj súd každého človeka a každé spoločenstvo ľudí. Ak ľudia milujú skutky tmy, lož a polopravdy, ich skutky sa vždy ukážu ako zlé a vedúce do záhuby. Preto nasledujme v odvahe viery Toho, ktorý prišiel preto, aby sme “život mali a hojne mali”.
Prijímajme nášho Pána s radostnou nádejou, keď nám ponúka svoje spoločenstvo a prichádza k nám vo svojom slove a vo sviatosti svojej Večere, keď hovorí: “Ja som chlieb života. Kto mňa je, bude žiť naveky”. Prijímajme Ho preto v slove evanjelia viditeľnom i v slove zvestovanom, aby sme mali svetlo života dnes, i potom vo večnosti. Amen
4.nedeľa pôstna – Laetare 98/20 Ľubomír Batka st.
Slovak