Aj my sa zohrievame pri ohni?

„Stáli tam aj sluhovia a pomocníci, ktorí si nakládli oheň a zohrievali sa, lebo bolo chladno. Bol tam s nimi aj Peter a zohrieval sa.“ J 18, 18.

Na prvé počutie nepatrná, bezvýznamná evanjelistova poznámka, celkom nevinná udalosť. Ale len takou sa zdá byť. Keď sa nad ňou zamyslíme, nájdeme v nej mnoho poučného a výstražného.

Ježiš je na výsluchu. A tí, ktorí Ho vypočúvajú horia proti Nemu nenávisťou a ide im všemožne o to, aby Ho zničili. — Ale ostatní, menovite veľkňazovi služobnici a pohanskí žoldnieri sú ľahostajní. — Im nezáleží na tom či Ho oslobodia, alebo odsúdia. Akoby sa neďaleko nich nedialo nič zvláštne, — nakládli si ohňa a ľahostajne sa zohrievajú.

A to je verný obraz dnešného ľudstva. Kdekoľvek sa káže Kristovo evanjelium všade sa nájdu ľudia, ktorým je Jeho kríž pohoršením, bláznovstvom; sú nepriateľmi Toho Ukrižovaného, nenávidia Ho a broja neraz nielen proti Nemu, ale aj proti Jeho vyznávačom. Ale najväčšia časť tých, ktorí počúvajú evanjelium je ľahostajná, úplne ľahostajná. Vedia niečo o Ježišovi, počuli o Jeho spasení, ale necháva ich to chladnými. Obsahom ich katechizmu je: čo budeme jesť, ako si pripraviť a zabezpečiť pohodlný a bezstarostný život, ako si užiť čím viac sveta a jeho radostí? Ale čím im je ten veľký Trpiteľ, prečo musel trpieť, umrieť, čo im priniesla Jeho vzácna obeť, čím im je Jeho nevinne vyliata krv — to ich nezaujíma, o tom nerozmýšľajú, ani na to nepomyslia. Pohŕdajú spasením, pohŕdajú aj Ním, ktorý ho vydobyl.

Ich životnou múdrosťou je: zohrievať sa. — Zohrievajú sa ako tí služobníci v sieni, t. j. všemožne chcú, aby im bolo dobre; aby nemuseli strádať, aby sa ničoho nemuseli zriekať, aby im bolo teplo, milo, rozkošne . . .

Je to smutné, žalostné! Ježiš prišiel na svet, aby zachránil ľudí a ľudia si nedajú ani toľko práce a námahy, aby si Ho poriadne obzreli! Trpí, umiera za nich — z lásky a im je Jeho láska ľahostajná. Idú, ako čítame v podobenstve o veľkej večeri (táto veľká večera je práve to spasenie, ktoré priniesol Ježiš!) – jeden na pole, druhý za volmi, tretí za rozkošami, každý za niečím iným, len pre jedno — pre Ježiša — nemajú nikdy čas, žiada sa im len chleba, ktorý hynie a Tým, ktorý trvá na veky pohŕdajú. — Ježiš volá: sú hluchí; Ježiš plače: sú slepí; Ježiš trpí: oni sa zohrievajú; Ježiš umiera a oni hľadia na to nemo, tupo, chladno, ľahostajne.

Je to hrozné. Zdá sa to byť nemožné. Ale je to tak! Aj dnes. Aj medzi nami. Pomyslime len na široké vrstvy ľudu (ľudu hrozné čo len povedať — kresťanského), ktoré ani v tichom, smútočnom pôstnom čase nevedia myslieť na iné, o inom hovoriť, po inom túžiť, zháňať sa, ale len po zábavách, telesnom vyrazení, pôžitkoch, rozkošiach, radovánkach. Ježiš trpí, umiera na kríži, dobýva nám spasenie a oni hýria, výskajú, akoby sa ich to ani netýkalo. — Alebo, zvestuje sa nám novina, že Ježiš žije a chce žiť i v nás a oni žijú aj ďalej tak, akoby Ježiš nežil a nechcú, aby žil v nich a oni aby žili v Ňom.

Alebo, Písmo nás napomína, že Ježiš príde znova a bude súdiť a my sa všetci musíme postaviť pred Jeho súdnu stolicu. Akoby nám hovorilo, ako môžete len zhŕňať peniaze, len túžiť po rozkošiach, len žiť svetu a pri tom nepomyslieť na deň, keď vás toto všetko viac nebude tešiť, ani vám nepomôže, ani vás nezachráni? A ľudia jednako len nechcú poznať veci, ktoré by im boli ku pokoju. — Či je to nie väčšia ľahostajnosť ako tam vo veľkňazovej dvorane?

Nebolo na tom nič zlé, keď sa tí ľudia zohrievali, keď im bola zima. A nie je na tom nič zlé, keď sa ľudia starajú aj o telesné potreby života, je to našou povinnosťou. Ale máme aj iné, vyššie povolanie ako je toto. A na to nesmieme zabúdať, to nesmieme zanedbať, obetovať svojmu časnému, pozemskému povolaniu. Práve v tom bola chyba tam vo dvorane a je chyba aj dnes v ľuďoch, že pre seba nevidia nikoho druhého, pre vlastné žiadosti nepočujú Boží rozkaz, pre potreby tela zanedbajú potreby duše, pre ľudí opustia Krista, pre svet sa zbavia neba a pre krátku, klamnú časnú radosť sa pripravia o slasti večného života. — Zohrievajú sa a jednako mrznú a zmrznú, alebo ešte skôr: zohrievajú sa až celkom zhoria v ohni vášní a svetských rozkoší.

Ale najsmutnejším v celom výjave je to, že medzi tými, ktorí sa takto zohrievali bol aj Peter, jeden z učeníkov. „A Šimon Peter stál a zohrieval sa.” Či aj on bol ľahostajný ako tí ostatní? Iste nie! Urobil to z prílišnej opatrnosti, slabosti. Nechcel sa líšiť od ostatných, nechcel sa stať podozrivým, obrátiť na seba pozornosť, aby ho nepoznali. Preto robil, čo robili ostatní. Zohrievali sa, zohrieval sa s nimi aj on! Ani v myšlienke nechcel zaprieť Pána, ale — z opatrnosti — nechcel sa ani k Nemu priznať. Miloval Ho, ale viac miloval seba. Chcel byť svedkom toho, čo sa bude s Ježišom diať, ale nechcel mať účasť na Jeho utrpení. Zohrieval sa. Myslel si: komu by prišlo na um hľadať v ňom, zohrievajúcom sa s ostatnými, Ježišovho učeníka?! Ale zase sa dokázalo, že nemožno slúžiť dvom pánom. Nikto nemôže byť Kristovým vyznávačom a nevyznávať Ho. A kto nadovšetko miluje seba, nemôže milovať Pána! Pozorujme ho ako si len opatrne počína, ale ako sa tým viac a viac odcudzuje Pánovi a hlbšie a hlbšie padá! Ide k ohňu, zohrieva sa, aby ho nepoznali. Ale plamene mu osvietia tvár, poznajú ho po tvári: „I ty si jedným z Jeho učeníkov!” — Utiahne sa do kúta, kde bolo tmavšie, ostatní sa zhovárajú, rozprávajú si to i to, ale aby ho tiesnivé ticho, mĺkvota, neprezradila, zamieša sa do ich rozhovoru, ale poznajú ho po reči: „Veru, aj ty si z nich, veď i tvoje nárečie ťa prezrádza!” — Aká je v tomto hlboká myšlienka! Svet pozná Ježišových učeníkov, pozná ich po tvári, po reči, po celom ich zovňajšku aj po ich vnútornom živote. A ak ich nepoznáva, ani nie sú Jeho učeníkmi.

Poznali aj Petra, akokoľvek sa nechcel dať poznať a akokoľvek zapieral seba i Pána. Opatrnosť ho priviedla k tomu, že nakoniec zaprel Pána. Zohrieval sa s Kristovými nepriateľmi, zahrial si ruky, ale srdce mu ochladlo . . . Koľko je dnes podobných ľudí, opatrných, vypočítavých, sebeckých, ktorí radšej plávajú s prúdom, pripodobnia sa svetu, keď treba ťahajú aj jarmo s neveriacimi, len aby sa neprezradili, len aby si nepoškodili!

Ale ani dnes niet nič nebezpečnejšie ako sa chcieť zohrievať pri ohni tohto sveta, na výslní šťastia, pri plameňoch rozkoší, pri lúčoch priazne a bohatstva. To sú veci, ktoré srdce človeka nechajú chladným a keď je srdce chladné, niet v ňom lásky a keď niet v ňom lásky, niet v ňom ani viery a keď niet v ňom viery, niet ani služby, ale ani nádeje. Také srdce nemôže iné, len zaprieť svojho Pána! Ale keď Ho my zaprieme tu, On zaprie nás raz tam.

Pokoj Vám!!