Chvála slabosťami je dôvera v moc Kristovu
Sebavedomie v srdcia vlej,
hoc z rodiny sme primalej,
však z lásky, ktorá nehynie,
pripoj nás k svojej rodine!
Ó, Bože, z hojnej milosti,
ochráň pýchy, praj hrdosti,
nech vážime si – v svete chvál –
tak veľký poklad, čos’ nám dal! Amen (M.R.)
2 Kor 11, 19 – 12, 9:
“Veď vy rozumní radi znášate nerozumných! (20) Strpíte, keď vás niekto zotročuje, keď vás niekto vyžiera, keď vás niekto zdiera, keď sa niekto povyšuje a bije vás do tváre. (21) Na svoju hanbu hovorím: v tomto ako by sme, ozaj, boli slabí! Ak si však niekto trúfa v niečom – nerozumne hovorím – trúfam si aj ja. (22) Sú Hebrejci? Som aj ja! Sú Izraelci? Som aj ja! Sú potomci Abrahámovi? Som aj ja! (23) Sú služobníci Kristovi? Bláznive hovorím: Tobôž ja!
Viac som sa napracoval, viac naúpel vo väzeniach, viac nazvíjal pod údermi, často som bol v nebezpečenstve smrti! (24) Päťkrát po štyridsať palíc bez jednej dostal som od Židov, (25) trikrát ma zošľahali, raz kameňovali, tri razy som stroskotal, deň a noc som sa zmietal na morských hlbinách; (26) často na cestách, v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách od lotrov, v nebezpečenstvách od vlastného rodu, v nebezpečenstvách od pohanov, v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách na púšti, v nebezpečenstvách na mori, v nebezpečenstvách medzi falošnými bratmi; (27) v mámahe a trude, často v bdení, o hlade a smäde, často v pôstoch, na zime a v nahote; (28) a okrem toho, – čo ani nespomínam, – deň po deň nával starostí o všetky cirkevné zbory. (29) Kto umdlieva, že by som ja neumdlieval? Kto je vystavený pohoršeniu, žeby to mňa nepálilo? (30) Ale, ak sa mám chváliť, svojou slabosťou sa budem chváliť. (31) Boh a Otec Pána Ježiša, požehnaný naveky, vie, že neklamem.
(32) V Damasku miestodržiteľ kráľa Areta strážil mesto Damask, aby ma chytil, (33) ale v koši ma pustili oknom cez hradby, a tak som unikol jeho rukám.
(12,1) Ak sa treba chváliť, – hoci to nič neprospeje,- prídem k videniam a zjaveniam Pánovým. (2) Znám človeka v Kristu, ktorý pred štrnástimi rokmi, – či to bolo v tele, neviem, či mimo tela, neviem, Boh vie, – (4) že uchvátený bol až do tretieho neba. (3) A znám toho istého človeka, či to bolo v tele, či mimo tela, neviem, Boh vie, – (4) že uchvátený bol do raja a počul nevysloviteľné reči, ktoré človek nesmie ani vysloviť. (5) Týmto sa teda budem chváliť, sám sebou sa však nebudem chváliť, ak len nie slabosťami. (6) Veď ak sa budem chcieť chváliť, nebudem nerozumný, lebo budem hovoriť pravdu. Uskrovňujem sa však, aby si niekto nemyslel o mne viac, ako čo vidí alebo počuje odo mňa, (7) a aj pre neobyčajnosť zjavení. Preto, aby som sa nepovyšoval, bol mi daný osteň do tela, anjel – satan, deptať ma, aby som sa nepovyšoval. (8) Tri razy som prosil Pána, aby ho odstránil odo mňa, (9) ale riekol mi: Dosť máš na mojej milosti; lebo moja moc sa v slabosti dokonáva. Najradšej sa teda budem chváliť slabosťami, aby prebývala vo mne moc Kristova.” Amen
Milí bratia a sestry v Pánu!
Každému človeku niekedy dobre padne, keď ho pochvália, alebo ocenia jeho prácu. Podobne, každému dobre padne, ak sa niekedy môže požalovať, otvoriť si srdce a vyliať svoj žiaľ a trápenieniekomu, kto je ochotný ho vypočuť. Do tretice, každému dobre padne, ak ho niekto povzbudí a vleje mu novú nádej.
Ani služobníci cirkvi nie sú výnimkou. Aj apoštolovia boli len ľudia a “nie stroje”. Neboli ani nejakí nadľudia, ktorí nereagovali na žiadne prekážky a ťažkosti. Napriek tomu ani jedna z tých troch spomínaných veci nebola dôvodom pre apoštola Pavla, aby napísal prečítané slová, ktoré sme dnes vypočuli. Aj tieto jeho slová boli inšpirované Duchom Svätým a platí o nich výrok: čokoľvek bolo napísané, nám na poučenie bolo napísané.
Preto sa pýtame, v čom sú poučné pre nás tieto slová a osobné skúsenosti apoštola Pavla?
Predovšetkých v tom, že sú dokladom ťažkostí, ktoré sú spojené so službou Slova v cirkvi a s jeho sejbou v tomto svete. Táto služba si žiada skutočne “celého človeka”. Aj keď v známej nábožnej piesni spievame: ”Najkrajšia je služba Pána, najsladšie slovo Jeho…” ( ESP 207,5), vernosť pravde a požiadavka vernej zvesti Božieho slova “vhod- nevhod” ho viedla k tomu, že otvorene poukázal aj veľmi vážne a rôznorodé ťažkosti v duchovnej službe. Je príznačné, že mnoho nepochopenia a útokov zakúsil nielen zo strany tohoto sveta, ale rovnako aj od svojich duchovne príbuzných a od svojho vlastného rodu, ale aj od tých, ktorí navonok boli v cirkvi. Útoky od niektorých kresťanov z cirkevného zboru v Korinte súviseli s tým, že vo veľkom korintskom zbore, ktorý vlastne duchovne vybudoval, sa vyskytli roztržky, ale aj mravné delikty. Pri obhajobe vlastných pokleskov sa mnohí postavili do role žalobcov a Pavlovi upierali právo menovať sa apoštolom a tým právo vyučovať, ale aj uplatňovať cirkevnú disciplínu a poriadok.
Odpoveď apoštola Pavla a jeho osobné svedectvo nie je na tomto mieste bez jemnej irónie. Je to pomerne zriedkavý spôsob napomínania, ktorý svedčí o vážnosti situácie. Korinťania viacerých iných, či už miestnych, alebo príchodzích kazateľov uznávali len preto, aby nemuseli uznať opodstatnenosť Pavlovej zvesti. Preto hovorí: ” Vy rozumní, radi znášate nerozumných”. Preto v takom prípade aj on bude konať nerozumne, totiž bude sa sám chváliť, aby boli zrejmé jeho postoje a práca, z ktorej vyplýva, že nie je ani on bez zásluh, bez významných skutkov a dôkazov vernosti v porovnaní s inými apoštolmi. Ak je to teda podľa nich dôležité, môže poukázať na to, že sa nemusí hanbiť ani za svoju minulosť, ani za prítomnosť. V krátkom prehľade potom vypočíta hlavné body jeho apoštolskej cesty a služby, prehľad prestátych utrpení pri ohrození a nasadení vlastného života. Je to pôsobivý prehľad zážitkov, za ktoré by sa nemusel hanbiť žiaden dobrodružný cestovateľ. Ak by sa našiel dobrý scenárista, ktorý by Pavlove cesty a skúsenosti spracoval, mohol by vzniknúť pútavý a napínavý film, ktorý by udržal v napätí každého diváka.
Napriek tomu všetkému, predsa len zdôrazňuje a opakuje: “Ak sa mám chváliť, len svojou slabosťou sa budem chváliť”. K takémuto vyznaniu sa má dopracovať každý služobník Pána Ježiša Krista.
Tak aj my všetci, ktorí akýmkoľvek spôsobom participujeme na duchovnej sejbe slova Božieho máme vždy vyznať slovami Pána Ježiša Krista: ”Tak aj vy, keď vykonáte všetko, čo ste boli povinní vykonať, povedzte: neužitoční služobnící sme, čo sme boli povinní vykonať, vykonali sme”. Tak zmýšľajme a hovorme aj vtedy, keď budeme sumarizovať a hodnotiť naše práce na celozborovom konvente, ktorý každoročne konáme.
Bratia a sestry!
To, čo apoštol Pavel povedal o svojich viditeľných prácach a službe, to mohol povedať aj o svojom najvnútrnejšom duchovnom živote. O tom, čo je ľuďom skryté. Aj tento jeho osobný duchovný život bol mimoriadne bohatý. “Ak sa treba chváliť, hoci to nič neprospeje, prídem k videniam a zjaveniam Pánovým”. V ďalších slovách hovorí o svojich až mystických zážitkoch, keď bol “uchvátený až do tretieho neba…do raja a počul nevysloviteľné reči, ktoré človek nesmie ani vysloviť”. Ale ani z tohoto osobného obdarovania nerobí svoje zásluhy, nechváli sa tým, čo mu bolo dané a nevyvyšuje sa týmito osobnými duchovnými skúsenosťami. Vie, že všetko, a tak aj takého dary a videnia sú dary Božej milosti a nie zásluha človeka, ktorou by sa mal chváliť a povyšovať nad iných.
Preto cirkevné zbory volal vždy k pokoju, k poriadku a k cestám, ktoré sú overiteľné Kristovým slovom. Nezamlčuje ani to, že pre neobyčajnosť zjavení ktoré dostal: “bol mi daný osteň do tela, anjel-satan, deptať ma, aby som sa nepovyšoval”. Je pravdepodobné, že tým mal na mysli svoju očnú chorobu, alebo iný telesný neduh, aby to, čo dostal bohato v daroch duchovných, neviedlo ho k márnej pýche.
Tak nám apoštol zachoval nádherný príklad pokory, hodný nasledovania: ”Najradšej sa teda budem chváliť slabosťami, aby prebývala vo me moc Kristova”. Aj my dnes zmýšľajme podobne: “Dosť máš na mojej milosti” – hovorí Pán aj nám, možno menej obdarovaným, ale dosť na to, aby sme mohli prekonávať všetky problémy a ťažkosti, ktoré nám stoja v ceste. Vtedy, keď sa stretáme s duchovnou pýchou, nezdravou súťaživosťou a samochválou, myslime viac na Pána a Jeho dary ako na seba, alebo na ľudí, ktorí sa neprestajne chvália všetkým možným.
Aj vtedy, keď si uvedomujeme, že naša cirkev má malú moc, hodnotiac ju merítkami tohoto sveta, nezabudnime, že Kristova moc “sa v slabosti dokonáva”. Táto moc nášho Pána sa napokon prejaví aj pri nás a medzi nami, ak Ho – Skalu vekov – neopustíme, ale sa na Neho vo všetkom spoľahneme. Amen
Nedeľa po Deviatniku – 89/ 20 – Ľubomír Batka st.
Slovak