Kresťanstvo sa začína tým, čo pre nás urobil Boh

Kresťanstvo sa začína tým, čo pre nás urobil Boh

„Nie vy ste si mňa vyvolili, ale ja som si vyvolil vás“ J 15, 16 „Môj si ty“ Iz 43,1

Celé naše spasenie nezáleží ani na nás samých, na našom konaní, ani na našej zbožnosti ani na našom rozhodnutí o čom je moderný človek presvedčený. Do tohto nášho sveta založenom na našej hodnosti, prichádza sviatosť- krst. A jedine my, evanjelici, máme pri krste dva dôrazy, oba vyzdvihujúci nie ľudské konanie, ale Božie.
1. My ako jediní krstíme v meno Boha Otca i Syna i Ducha Svätého. Berieme teda mŕtvy drúk, konár a vštepujeme ho do dobrého a zdravého Kmeňa. Tento konárik, ktorý nemá sám o sebe žiadnu šancu na vlastné prežitie, je v krste vštepený do nového živého Koreňa. Je mu daný nový život a nové meno. A to všetko bez toho, aby tento drúčik akokoľvek tomu prispel, alebo mal veci pod svojou kontrolou.
Mnohí nám vyčítajú, že deti sa nemajú krstiť. Vraj krstiť treba, keď bude mať krstený viac viery. Ale kedy to bude? Kedy je ten dostatok viery, aby som sa dal pokrstiť? Zajtra, o týždeň, o mesiac už budem dostatočne veriaci? Určite nie! Moja viera ma nedrží! KRISTUS ma drží!! A preto krst nestojí na mojej viere, ale na Kristovom Slove.
2. Pri našej praxi krstu práve v momente, keď je voda liata na hlavu krsteného zaznievajú rovnaké slová ako keď spúšťame rakvu s nebožtíkom do zeme – a tak Bože Otče, čo si Ty stvoril, Bože Synu, čo si Ty vykúpil, Bože Duchu, čo si Ty posvätil to teraz zverujeme do Tvojich všemohúcich rúk. Pri pohrebe je to samozrejmé, veď všetky naše pokusy o záchranu zomierajúceho človeka už zlyhali. Smrť nám s ním všetky vzťahy pretrhla, všetka snaha mať veci pod kontrolou je totálne márna. A tak pri pohrebe vyznávame čo má jedine zmysel – aby ten mŕtvy neostal v spároch smrtky, či Diabla zverujeme ho do Božích rúk. Tak paradoxne to robíme na začiatku, pri krste. Boh má vo svojich rukách všetko, či malé dieťa, alebo dospelého človeka; to nie my máme veci pod kontrolou, jedine On má všetko vo svojich rukách.

A tu prichádza kritika. Najprv sú tu tí, čo sa považujú za ateistov, ktorí nesúhlasia s tým, že Boh by nemal rozhodovať o ich osude. Oni si chcú určiť svoju vlastnú večnosť (osud, hviezdy, karma…), ale iste nie kresťanský Boh. Ďalej sú tu kresťania (väčšinou hlásiaci sa k evanjelikálnym hnutiam), ktorí chcú rozhodovať o večnosti svojim rozhodnutím pre vieru práve tu a práve teraz – ak sa TY rozhodneš pre Ježiša, budeš spasený, ak sa TY rozhodneš proti Ježišovi budeš odsúdený; a tá voľba je jedine v tvojich rukách; a následne sviatosť krstu je už len akýmsi verejným priznaním sa k tejto kresťanskej viere. Boh podľa tohto myslenia dáva iba príležitosť, no v konečnom dôsledku je rozhodujúca voľba srdca človeka. Takáto predstava o sebaurčení hriešnika, svojim vlastným rozhodnutím pre Ježiša, je v úplnom protiklade s reformačným dôrazom na spasení jedine a výlučne Božou milosťou. V protiklade ku všetkým týmto sebaurčeniam stojí práve stredobod nášho luteránskeho učenia, ktorý pramení kdesi hlboko v starozmluvnej židovskej viere, že Boh nie je iba všemohúci, ale je aj všepôsobiaci. Ak to takto vnímame, tak človek nemôže byť sebaurčujúci, ale jeho status (identita) je mu daný zvonku, teda povedané luterovsky „extra nos“ – mimo nás, od Boha. Podobne ako sme boli pasívni pri našom biologickom počatí, tak sme aj pri našom duchovnom narodení úplne pasívni. Tu koná niekto iný.

Dnes mnohí z radov kresťanov, aj z našej cirkvi, samotnému krstu nerozumejú správne. Nie mnohí si uvedomujú jeho význam. Je nemálo tých, ktorí krst vnímajú iba ako udalosť, ktorú sa nám ako kresťanom patrí uskutočniť. No v ďalšom živote už pre nás nemá veľký zmysel. Ako to teda s Krstom svätým v skutočnosti je? Je to naozaj iba udalosť, ktorá stojí na začiatku nášho kresťanského života, života v cirkvi, akási vstupenka do cirkvi a nič viac?

Náš reformátor Martin Luther vysvetľuje význam a dôležitosť krstu svätého v Malom Katechizme. Tu čítame toto: Krst nie je len obyčajná voda; ale je to voda v Božom prikázaní obsiahnutá a so slovom Božím spojená (a spečatená). Človek keď tieto slová pozorne počúva, ľahko by si mohol položiť otázku: Ako môže voda pôsobiť také veľké veci? Takto sa napokon pýta aj Martin Luther a vo svojom vysvetlení v malom Katechizme nám dáva takúto odpoveď: Voda to iste nepôsobí, ale slovo Božie, ktoré je s vodou a pri vode, a viera, ktorá takémuto slovu Božiemu, vode pridanému, verí. Lebo voda bez slova Božieho je obyčajná voda a nie krst, ale so slovom Božím spojená je krst; to je spásonosná voda života a kúpeľ znovuzrodenia v Duchu Svätom, ako hovorí svätý Pavol k Títovi v 3. kapitole (5-7): Podľa svojho milosrdenstva spasil nás, „a to kúpeľom znovuzrodenia a obnovením skrze Ducha Svätého, ktorého vylial na nás hojne skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, aby ospravedlnení Jeho milosťou, stali sme sa dedičmi podľa nádeje večného života“. To je iste pravda! A ktoré je to Božie slovo? Pán Ježiš Kristus to hovorí u Matúša v poslednej kapitole (28,19): „Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca, i Syna, i Ducha Svätého“.

Ďalej si náš reformátor kladie otázku: Čo dáva a aký úžitok pôsobí Krst svätý? Pôsobí odpustenie hriechov, oslobodenie od smrti a diabla a dáva večnú blaženosť všetkým, ktorí veria tomu, čo hovoria Božie slová a zasľúbenia. Sú to pritom tieto slová: Pán Ježiš Kristus to hovorí u Marka v poslednej kapitole (16,16): „Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený“.

Nuž a nakoniec toto pojednanie o Krste svätom Luther uzatvára otázkou : Čo znamená takéto krstenie vodou? Znamená, že starý Adam (t.j. hriešny človek) má byť v nás každodennou ľútosťou a pokáním so všetkými hriechmi a zlými žiadosťami topený a mŕtvený, a že každý deň má v nás vychádzať a povstávať nový človek, ktorý by v spravodlivosti a čistote života žil pred Bohom naveky. O tomto je napísané v liste Rímskym 6, 4, kde svätý Pavol hovorí: „Krstom sme teda spolu s Ním boli pochovaní do smrti, aby tak, ako bol Kristus vzkriesený slávnou mocou Otcovou, aj my sme chodili v novote života“. Dnes sa veriaci dohadujú či krstiť deti alebo dospelých, ale málokto chce zomrieť starému spôsobu života.

Každý kresťan má sa čo učiť a cvičiť v krste po celý život; lebo vždy má čo robiť, aby pevne veril, čo sa pri krste sľubuje a dáva: víťazstvo nad diablom a smrťou, odpustenie hriechov, Božia milosť, celý Kristus, Duch Svätý s Jeho darmi. Tak treba hľadieť na krst a ho užívať, aby sme sa ním posilňovali a potešovali, keď nás naše hriechy alebo svedomie znepokojujú a aby sme povedali: “Veď som pokrstený, a keďže som pokrstený, mám sľub, že budem spasený, a že budem večne žiť s dušou i s telom.” Preto ani naše telo ani naša duša nemá väčší drahokam. Veď ním sme svätí a spasení, a to nemôže dosiahnuť nijaký iný život ani skutok na zemi.

Je známe, že v pracovni na stole, za ktorým Luther strávil veľa času, kde vzniklo množstvo jeho spisov, listov, teologických traktátov a pojednaní, kde si musel prebojovať množstvo vnútorných bojov, zápasov a pokušení – mal Luther vyryté slová: Som pokrstený. Božie vyvolenie platí. Boh ma miluje a záleží Mu na mne. Vybral si ma za dediča, nevzdá sa ma a nezriekne. Toľko vedieť mu stačilo. Toto mu dávalo silu. Toto potreboval mať pred očami. To je jednoznačné svedectvo o tom, že Luther krst nevnímal iba ako záležitosť minulosti, ale ako proces, ktorého dôsledky, následky a zasľúbenie človeka sprevádzajú počas celého života. Každý deň nanovo.

V krste sa nám ponúka požehnanie, blízkosť, pomoc, ochrana, vedenie počas celého nášho pozemského života a zasľúbenie večného života k tomu. Nebolo by však dobré, keby sme všetko vsadili len na krst s tým, že to je už všetko a nič viac už nie je potrebné. Veď Pán Ježiš mocne dosvedčuje: Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený. Kto však neuverí, bude odsúdený. To znamená: krst iba v súčinnosti s vierou v Pána Boha, ktorá neskôr v živote nasleduje a prináša ovocie, má svoj skutočný zmysel a význam.

Vzťah medzi krstom a vierou

Môže krst predchádzať vieru, alebo viera musí predchádzať krst? Pán Boh si používa svoje cesty. Mnohí sú pokrstení ako batoľatá a až neskôr zistia aký dar im Pán Boh daroval pri krste. A tí druhí nachádzajú rôzne cesty k viere a neskôr sú v krste utvrdení a ubezpečení o tom čo im Pán Boh dáva vo viere. Nie je dôležité kedy sa čo udeje, ale dôležité je, že nakoniec krst a viera sa stretnú a nájdu. Viera sa teší z krstu a krst ubezpečí našu vieru. Viera potrebuje krst a krst potrebuje vieru. Jedno aj druhé sú podstatné a dôležité. Viera krst potrebuje – viera nenachádza žiadnu oporu keď sa zakladá sama na sebe. Je to akoby taká loďka v prístave, keď prichádza búrka. Tá loďka potrebuje pevnú skalu (úchytku) o ktorú sa priviaže. A viera je lano, o ktoré je upevnená. Lebo loďka sa nemôže upevniť sama o seba. Darmo na nej bude lano viery, keď sa nemá o čo priviazať. Ukotvime loďkou svojho života v Božom prístave – kotviace lano je viera, ktorá sa nedrží sama seba, ale je uchytená v Božom vyvolení – v krste. Ježiš je tá pevná úchytka (skala) našej viery. Jeho sa držme so svojou vierou. Loďka nemôže pritiahnuť skalu, ale naopak skala priťahuje loďku. Pán Boh nás k tomu pozýva, aby sme bod našej viery upevnili na krst. Lebo ľudské nálady kolíšu, preto potrebujeme ten pevný bod, ktorého sa s vierou chytíme. Preto platí, že to vlastné rozhodnutie sa pre vieru je mimoriadne labilnou pôdou pre naše kresťanské bytie. My sami v sebe nikdy nebudeme pevní. Teda uistenie do nášho života musí prísť z vonku, z pevného bodu, sami v sebe ho nenájdeme. Teda nie moja viera dáva krstu obsah, ale krst dáva obsah a zároveň aj oporu mojej viere, lebo viera nerobí krst. Ale prijíma. Krst nesie vieru ako voda nesie plavca. Na viere sa krst nezakladá. Je platný tak či tak. Bez viery nám krst k ničomu nepomôže. Aj keď krst sám o sebe je Božského pôvodu a nesmierny poklad, bez viery nepomôže. Mnohí boli pokrstení, obdarovaní tým ohromným pokladom a napriek tomu im je to na nič. Preto by mal byť krst našim každodenným oblečením. V krste nám Pán Boh hovorí svoje ÁNO a my vo viere hovoríme Bohu svoje AMEN. Z nášho krstu máme vždy len toľko úžitku, nakoľko veríme v Boha. Iba tak budeme mať zo svojho krstu úžitok, lebo krst je dar, ale kto tento dar odmieta, nikdy sa z toho nebude tešiť.

Možnože si dnes nemusíme poškodiť naše stoly nožíkom a vyryť do nich slová: Som pokrstený. V každom prípade by však táto pravda, a síce, že sme v rukách dobrého nebeského Otca, mala byť vyrytá v našich srdciach a mysliach. Tejto pravde by sme mali veriť, rozumieť a byť Bohu vďační za to, že sme Jeho. Že Mu patríme, že sa k nám priznal svätý Boh, že nie sme v živote sami, ale s nami kráča celý čas náš nebeský Otec. Volajme aj my: „Som pokrstený, som Tvoj, Ježišu Kriste, spas ma…!“ V duchu tejto Božej milosti – možnosti nového začiatku – začnime aj tento nový – Bohom nám darovaný – deň s Ježišom Kristom! Len tí, čo zostanú s Ním a v Ňom, budú zachránení. Jemu buď za to vzdávaná česť a chvála!

Pokoj Vám!!

Komentáre k “Kresťanstvo sa začína tým, čo pre nás urobil Boh

  1. lubo batka st

    Veľmi dobre teologicky spracované evanjelické učenie a vyznanie o Krste svätom.Od neho niet dôvodu odchádzať . Takto prijatý Krst svätý je čisté evanjelium.

    Zdanlivo je to odveci, ale rovnako možno k napisu povedať: Všetko – svet a človek -začína tým, čo Boh urobil. Božie dielo “nemá chybu”!

Komentovať