P. O. Hviezdoslav – Na Nový rok

P. O. Hviezdoslav – Na Nový rok

Aj, rok nový som zas dožil,
Bože, z tvojej milosti;
nejeden bôľ navždy složil,
ja beriem ju v čerstvosti.

Beriem – prv však, než postúpim
ďalej žitia na púti:
dovoľ, srdcom nech neskúpym
vzdám za prešlosť chválu ti.

Zač? – Ver’ mnoho je to toho:
hľa, vek si mi predĺžil!
Už v tom lásky bez otázky
je viac než som zaslúžil.

So životom dals ́ mi potom,
i čo k nemu prisluší
dľa priznania… Veď plň mania
len lepší cit ohluší.

Dávals’ vôľu, šetril zdravie,
síl potrebných k činu prial,
pokoj v srdci, svetlo v hlave
v búrkach vášni udržal.

Hynúcemu sparnom v práci
dovolil si v chládku stán;
za to neujals’ na pláci,
ako robí zemský pán.

Zmorenému ťarchou žitia
uľavil si v pravý čas;
rozstrels’ noc – i lenže svitá,
na postati hmyrí zas.

 Dávals’ slasti, pravda skrovné –
nu, tu dolu krátky hod;
dávals’ žiale nevýslovné –
tvoja vôľa, kladiem bod.

I nádeje, v chvojek vlne
zmladils’; pravda, prázdny kvet –
Všetky nemôžu byť plné:
tak chcem veci rozumieť.

Akokoľvek – dobrej viery
predsa som vždy putoval!
Pre nezdary vyše miery
kto by sa aj sužoval?

Pravda, mnoho v žití súžby,
veľa všakých svízelov;
ale i otroctvom služby
prejsť lzä s dušou umelou.

Znava, príkrosť, omarenie:
poznal som ich ver’ i sám;
predsa prešly ako tiene,
slnko bleslo, boly tam.

Pritom zrel som vše do víru:
aká to tam opeka?
Nie piaď, im zem celú šíru –
biedny počin človeka.

Ihneď som zrak poodvrátil,
ponoril ho radšej v noc,
a kým mnohý v hrách ju tratil,
mne javila krásy moc.

Spoveď struny do nej zuní,
z nej zas úkoj, sväťby dážď –
Hľadím hviezdnej do koruny,
kráčam – držiac boží plášť…

 Nuž ďakujem, Bože lásky,
všetko, čo som zaužil;
mnoho lásky bez otázky,
viacej než som zaslúžil.

Stojím rokov na rozhraní,
medzu tú tys’ predelil.
-Prosiť? smiem? dar svrchovaný,
nímž bych ducha zveselil?

Prosím tedy plný biedy,
nie pre seba – ach, čo syn:
shliadniž, Bože, na to lože –
a rec: Vstaň! Ja Hospodin…

Leave a Reply