Za Teba v pravde stáť
daj, Kriste sily,
nech sveta tohto zlosť
nás nepomýli.
Nech život – ani smrť
nás nezastraší:
buď s nami dnes
i po večné časy! Amen (M.R.)
Iz 65,1-2:
“Dal som hľadať tým, čo sa na mňa nepýtali, dal som sa nájsť tým, čo ma nehľadali. Národu, ktorý nevzýval moje meno, povedal som” Tu som, tu som! (2) Celý deň som vystieral ruky k vzdorovitému národu, ktorý chodil nedobrou cestou za svojimi výmyslami”; Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Kristu Pánu!
Betlehemské jasle, do ktorých položila Mária svojho a Božieho Syna často označujeme a pomenúvame ako “jasličky. Zrejme preto, aby sme týmto spôsobom zmäkčili tvrdosť tohoto slova, ktoré v podstate znamená drevený válov, čiže miesto odkiaľ statok prijíma svoj pokrm. Zdá sa nám, že také hrubé a “neotesané” slovo sa jednoducho nechodí do kostolov a pod klenby chrámov. Rovnako sa zdanivo nehodí ani k Nemluvniatku, ktoré je Božím Synom. K Ježiškovi sa zdanlivo hodí oveľa lepšie zdrobnenina slova jasle, teda jasličky. Znie to zrejme lepšie. Takéto slovo vyvoláva pocit uspokojenia, že tento náš svet, ktorého sme súčasťou, predsa len nie je tak zlý, ako ho vidíme a poznáme. Vyvoláva to pocit, že svet i človek je v podstate dobrý, pohostinný a citlivý. Evanjelium Štedrého večera i včerajšieho sviatku Božieho narodenia však hovorí otvorene a s celou vážnosťou: “nemali miesta v ubytovni”. (Lk 2,7) Pre narodené Božie Dieťa nebolo miesta vo verejnom zariadení, ani v súkromnom rodinnom dome.
Dnešný druhý sviatok vianočný hovorí o ešte vážnejšej skutočnosti: Ježiš nenašiel miesto, alebo príbytok, ani v mnohých ľudských srdciach. “Do svojho vlastného prišiel a jeho vlastní Ho neprijali”! (J 1, 11) Mnohé ľudské srdcia sa dokázali ešte tvrdšie ako drevené jasle. Mnohé sa dokázali špinavšie, ako špinavá maštaľ.
Správa zo Skutkov apoštolských dnes pripomína:“ …a kameňovali Štefana”… ( Sk 7,59) . To je vážna obžaloba a poukaz nie na jedno, ale na mnoho nečistých ľudských sŕdc. Svedectvo o ľuďoch, ktorí nielenže nikdy nesvätili Vianoce, sviatky Pánovho narodenia, ale vedome s nimi nechceli mať nič spoločné. Preto nechceli mať nič spoločné ani s tými, ktorí Ježiša do svojho srdca ako Spasiteľa prijali a ktorí sa z Jeho príchodu tešili. Mnohým ľuďom nestačilo, že zavrhli Ježiša, ale zavrhovali, prenasledovali a vraždili aj takých, ktorí sa k Nemu ako k Pánovi priznávali.
Bratia a sestry v Kristu Pánu!
Prečo si pripomína cirkev pamiatku prvého kresťanského mučeníka práve cez sviatočné dni určené oslave narodenia Pána? Prečo práve vo sviatok, ktorý prináša oslavu narodenia pravého človeka hovorí cirkev súčasne aj o smrti iného človeka, diakona cirkevného zboru v Jeruzaleme? Prvotná cirkev nielen že nezabudla na ukameňovaného svedka Ježiša Krista, diakona Štefana, ale verila, že ten, kto položí život pre Krista na tejto zemi, narodí sa priamo v nebi. Smrť mučeníka bola teda vnímaná ako jeho druhé narodenie, narodenie v kráľovstve Božom a Kristovom.
O tvrdých ľudských srdciach hovorí aj dnešné prečítané slovo proroka Izaiáša. Ústami proroka hovorí sám Hospodin k svojmu vyvolenému národu:
“Celý deň som vystieral ruky k vzdorovitému národu, ktorý chodil nedobru cestou za svojimi výmyslami”! (v. 2)
Nie je to pekná vizitka o vyvolenom národe a ľude, ktorý mal byť “reprezntantom” viery v Hospodin uprostred pohanov. Lenže mnohí aj vtedy išli radšej “s prúdom”. Prispôsobovali sa vtedajším duchovným trendom a výmyslom. Nebola to cesta najšťastnejšie. Vtedy išlo o mravný úpadok a koketovanie s tými, ktorí boli práve pri moci, totiž z pohanskými Peržanmi. Peržania používali známu taktiku svetských vladárov: “Rozdeľuj a panuj”! Niet divu, že sa rozdelený ľud Boží obracal k cudzím božstvám a postavil sa proti svojím najlepším synom, učiteľom a prorokom.
Aj diakon Štefan vo svojej obhajobe nezabudol pripomenúť mnohé temné stránky z dejín národa, ktoré zhrnul do výroku:” Vy tvrdošijní a neobrezaného srdca a uší…vy ste sa vždy protivili Duchu Svätému, ako vaši otcovia, tak aj vy… ktorého z prorokov neprenasledovali vaši otcovia?” (Sk 7, 51)
Dnešné Slová z knihy proroka Izaiáša sú dokladom o tejto zatvrdilosti a o duchovnej slepote a hluchote národa, ktorý nevedel pochopiť a prijať, že Pán Boh je Otcom všetkých ľudí a Pánom všetkých národov. Preto ponúkol všetkým svoju milosť a pravdu. Ilustráciou takého postoja, ale aj nepochopenia Božích ciest je vyslanie proroka Jonáša k pohanom do Ninive a jeho neochota hlásať výzvu, aby sa kajali, aby nebolo ich mesto vyvrátené. Keď ninivčania urobili účinné pokánie, Boží hnev bol odvrátený a oni dostali milosť. Jonáš to nevedel pochopiť a v duchu protesoval a obviňoval Pána Boha z nevernosti.
Anjelskú zvesť: “Narodil sa Spasiteľ…všetkému ľudu”(L 2, 10) potvrdil neskôr sám Pán Ježiš, keď povedal, že prišiel “hľadať a spasiť všetko, čo by inak zahynulo”. (L 19,10) Betlehemská hviezda je symbolom toho širokémo záberu Božej milosti, lebo svietila nielen nad Betlehemom, ale aj nad pohanskými krajinami a viedla mudrcov k Tomu, ktorý je “svetlom sveta”.
Prorok Izaiáš preto zvestuje: “Dal som sa hľadať tým, čo sa na mňa nepýtali. Dal som sa nájsť tým, čo ma nehľadali.”
Bratia a sestry!
My dnes už patríme skrze Ducha Svätého k Božiemu ľudu. Práve preto táto Božia reč oslovuje aj nás, pôvodom pohanov: “Dal som sa nájsť tým, čo sa na mňa nepýtali, tým, čo ma nehľadali. Národu, ktorý nevzýval moje meno povedal som: Tu som, tu som”(v.1)!
Toto nám povedal Pán Boh v Dieťati, obvinutom plienkami v jasliach: Tu som! Jeho meno znie podľa prorockej predpovede: Emanuel – to je: Boh s nami. Apoštol Ján svedčí: “Slovo stalo sa telom a prebývalo medzi nami”. A dokladá: “a bolo plné milosti a pravdy a my hľadeli sme na Jeho slávu, ako na slávu jednorodeného od Otca”.( J 1,14)
V narodenom Ježišovi aj nám Pán Boh povedal a hovorí znovu a znovu: Tu som, tu som! Ako keď matka tíši dieťa uprostred noci, aby sa nebálo a hovorí mu: neboj sa, tu som; tak hovorí Pán Boh v Synovi aj nám. Platí slovo evanjelistu Jána: ”Boha nikto nikdy nevidel, jednorodený Syn Boží, ktorý je v lone Otcovom, ten ho známym učinil”( J 1,18).
Vianoce nám kladú otázku, či sme ochotný prijať toto Božie vyjavenie v Ježišovi. Nielen prijať Ježiša ako Dieťa, ale prijať Ho ako Vykupiteľa, Vysloboditeľa z moci tmy, hriechu a smrti. Či sme ochotní prijať Ho, keď hovorí: Tu som, v slove evanjelia!
Prijať Ho, keď hovorí: Tu som, vo sviatosti Večere Pánovej, v tomto posvätenom chlebe a víne.
Keď hovorí: Tu som, blízko Teba po všetky dní a to aj vtedy, keď vôkol teba sú ľudia, ktorí škrípu zubami a hrozia prenasledovaním.
Mučeník Štefan je príkladom človeka, ktorého oslovil Kristus Pán cez vdovy a siroty jeruzalemského cirkevného zboru. V nich zavolal na neho: Tu som! A Štefan im slúžil, ako samotnému Ježišovi. Preto vo chvíli smrti “videl nebesá otvorené a Syna človeka na pravici moci Božej”.
Nielen cez jasle a sviatočné chvíle pokoja, ale aj cez kríž vedie Pán svojich. Preto aj potom, keď sviatky prejdú a nastanú všedné, pracovné dni, budeme aj my ako cirkev povolaní k tomu, aby sme sa dokázali poslušní, keď Pán Ježiš povie v našom bežnom praktickom živote: Tu som! Potrebujem tvoje ruky, nohy, Tvoj záujem.
Tak, ako Pán Boh ukázal záujem o nás a dal nám v Ježišovi “milosť nad milosť”, očakáva aj od nás odpoveď – poslušnosť vo viere v konkrétnej službe. Preto využime Jeho dnešnú ponuku, keď sa nám dáva poznať a nájsť ako milostivý Spasiteľ v slove rozhrešenia, a keď sa Jeho večné Slovo stáva pre nás a pre naše spasenie chlebom a vínom v Jeho svätej večeri. Tak, ako bol v jasliach uložený a ukrytý v skomných obyčajných plienkach, tak je v skrytosti prítomný aj vo sviatosti, ktorú pre nás ustanovil. Ten, ktorý prišiel na svet v Dome Chleba, prišiel ako pravý chlieb života, aby nás vždy nanovo sýtil milosťou tu v časnosti a aby nás uviedol raz aj do svojho večnému domu v nebesiach. Amen
Mučeníka Štefana Rovensko a Sobotište 1995 Ľubomír Batka st.
Slovak