Nič nesúďte predčasne, dokiaľ nepríde Pán!

Nič nesúďte predčasne, dokiaľ nepríde Pán!  

    Pane Ježiši Kriste, Ty si hoden vziať česť, múdrosť, dobrorečenie, slávu a moc, lebo si Pán a Kráľ všehomíra. Ty si pravý Syn Boží a my sa skrze Teba môžeme stať vykúpenými Božími deťmi. Ty si verný Svedok Boží a Ty aj nás povzbudzuješ k vernému svedectvu o Otcovej milosti. Ty si spravodlivý Sudca a raz poveríš aj nás s apoštolmi spolusúdiť dvanásť kmeňov izraelských, ale aj anjelov, ak Ti zostaneme verní. Preto, príď Pane, aj dnes do svojej cirkvi vo svojom slove a priprav nás na stretnutie v Tvojej sláve, vo večnosti. Amen 

 1 K 4, 1 – 5:

“ Tak zmýšľaj o nás každý ako o služobníkoch Kristových a o šafároch tajomstiev Božích. (2) Od šafárov sa vyžaduje, aby každý bol verný.(3) Ale mne najmenej záleží na tom, či ma vy súdite, alebo akýkoľvek ľudský súd; ani sám sa nesúdim. (4) Lebo ničoho nie som si vedomý, ale nie v tom je moje ospravedlnenie; ale Pán je Ten, ktorý ma súdi. (5) Preto nič nesúďte predčasne, dokiaľ nepríde Pán, ktorý osvieti to, čo je vo tme skryté, a zjaví úmysly sŕdc, a vtedy každý dostane pochvalu od Boha”. Amen     

     Bratia a sestry v Pánovi!

     Tretia adventná nedeľa nám predstavuje Pána cirkvi ako prichádzajúceho Sudcu živých i mŕtvych. Slovo sudca pôsobí hrozivo. Ale len pre toho, kto sa previnil proti zákonu. V náboženskom ohľade je hrozbou len pre nekajúceho hriešnika. Z Písma vieme, že Pán kajúcemu dáva milosť. 

      O čo ide pri súde? V zemskom súdnictve rozhoduje v sporných prípadoch “Najvyšší súd”. S napätím sa očakáva jeho výrok a vyrieknutie posledného ortieľu. Buď je obžalovaný človek vinný a potom je odsúdený na trest, alebo je nevinný a potom je oslobodený. Ide o konečné a neodvolateľné výroky. Súd nie je tribúna, ani diskusia pri okrúhlom stole, kde každý môže vyjadriť svoj názor a ten hájiť. Súd vyžaduje objektivitu a jeho vážnosť a hrozba je v tom, že môže oprávnene vyniesť konečné rozhodnutie.

      Horšie je, ak si takéto právo nárokuje človek ako jednotlivec, alebo strana, či skupina ľudí. Je to veľké pokušenie vynášať konečné ortiele bez znalosti veci, bez práva a poverenia. Vtedy ide o vážne nebezpečenstvo, že sa v takýchto ”súdnych” výrokoch prejaví sebectvo, egoizmus a pýcha. Iste, stáva sa aj to, že sa ľudské súdy zmýlia a dôjde k justičnému omylu. Je hrozné, ak dôjde k úmyselnému zneužitiu súdnej moci, čo je znakom najväčšieho morálneho úpadku.

   Pán Ježiš nás pred definitívnymi výrokmi a súdmi nad ľuďmi varuje najmä vtedy, keď ide o ich vieru a spásu. Pripomína nám, že k tomu “nemáme kvalifikáciu”, totiž nemôžeme posudzovať veci vnútorné, veci “srdečné” – čiže veci týkajúce sa “srdca” človeka. 

      Predstavme si situáciu, že by na otázku: Čo je škola? – mali odpovedať nasledovní ľudia: dieťa predškolského veku, žiak ôsmeho ročníka, negramotný človek, ktorý do školy nikdy nechodil a učiteľ. Ktorý z nich by mohol podať kvalifikovanú odpoveď? Iste nie dieťa, ani žiak, tým menej negramotný, ale najskôr učiteľ. Pán Ježiš na jednom mieste povedal: “Nie je učeník nad učiteľa…”.  

    Je však bežné, že na otázku: Čo je cirkev?, alebo na otázku: Čo je kazateľský úrad (kňazský úrad) cirkvi – bolo a je vždy dosť takých “odborníkov” a “sudcov”, ktorí neváhajú vynášať svoje definitívne súdy. A to aj napriek tomu, že sami nečítali ani Bibliu, ani katechizmus, možno nechodili na vyučovanie a nepočúvali zvesť cirkvi, až po tých, ktorí členmi cirkvi neboli a nie sú. V dejinách sa však vždy nanovo vyskytovali aj takýto “sudcovia”. Ľudia, čo radi súdia a posudzujú iných a najmä služobníkov cirkvi, čiže tých, ktorých Pán poveril viesť a “pásť stádo Božie”, čiže duchovne spravovať Jeho cirkev.

      S takýmto problémom samozvaných sudcov zápasil aj apoštol Pavel najmä v korintskom cirkevnom zbore. To sa zračí z celého jeho listu a tak i z dnešného prečítaného textu. Problém a nebezpečenstvo takýchto súdov bol v tom, že hrozilo rozdelenie zboru kvôli rôznym kazateľom  a ich službe. Ich hodnotenie a posudzovanie viedlo k tomu, že každý chcel patriť k inému kazateľovi, akoby oni boli “cesta, pravda a život” a nie Kristus. Korintskí sa navzájom posudzovali i odsudzovali a jedni hovorili: ”Ja som Pavlov” , iní: “Ja Apollov” a ďalší: Ja Petrov” (Kéfasov – viď 1, 12). Preto apoštol Pavel chce budovať a posilniť jednotu cirkevného zboru a hovorí: “Lebo my sme Boží spolupracovníci, vy ste Božia roľa a stavba!” (1 K 3,9) V úvodnom texte zdôrazňuje opäť: ”Tak zmýšľaj o nás každý ako o služobníkoch Kristových a o šafároch tajomstiev Božích” (v.1). 

     V Korinte bol zrejme v pozadí roztržiek problém mravného úpadku. Vyskytlo sa tu aj krvismilstvo a s tým bola spojená otázka cirkevnej disciplíny ( 5,1). Mnohí upierali Pavlovi právo budovať tunajšiu cirkev a siať semeno Slova do ľudských sŕdc, keď im “prehovoril do duše”. Preto prešli do útoku, ohovárania a posudzovania apoštola.

      Apoštol Pavel pripomína hlavné kritérium, podľa ktorého možno poznať a hodnotiť služobníka cirkvi a jeho službu. Je to vernosť Pánovmu slovu.”Od šafárov sa vyžaduje, aby každý bol verný”.

Problém však nastáva vtedy a tam, ak ľudia nepoznajú a nerozoznávajú vôľu Pánovu a hodnotia kazateľa a jeho zvesť iba podľa vlastného “rozumu”, názoru, alebo aktuálnej väčšinovej verejnej mienky. Pavel odmieta takéto krátkozraké súdy a odvoláva sa na súd skutočne najvyšší: na súd Pána cirkvi! “Ničoho nie som si vedomý, ale nie v tom je moje ospravedlnenie; ale Pán je Ten, ktorý ma súdi. Preto nič nesúďte predčasne, dokiaľ nepríde Pán, ktorý osvieti to, čo je vo tme skryté, a zjaví úmysly sŕdc…”. 

     Ako veriaci v Krista Pána, ktorí o Ňom jednozačne vyznávame: 

“…(odtiaľ ) príde súdiť živých i mŕtvych”, s Pánovým súdom nielen počítame, ale Jeho príchod a Jeho súd aj bez strachu očakávajme. Ak sme verní Jeho slovu, ak Ho verne nasledujeme, ak Mu dôverujeme a v Jeho milosť dúfame, máme nádej pred Jeho súdom obstáť. Kto verí v Krista, samozrejme nehreší úmyslene, ale koná a žije zodpovedne pred Bohom i ľuďmi. Nie vždy to prináša priateľstvo so svetom; skôr naopak. Svet je často nepriateľsky  zameraný proti Kristovi a vtedy, keď my máme o Ňom svedčiť ako Pánovi, musíme trpezlivo znášať aj krivdy, nepriateľstvá a ohováranie. Vždy je však dôležité byť “verný Pánovi”, pamätajúc na to, že “viac sluší poslúchať Boha ako ľudí”. 

      Inou vecou je, ak máme prehovoriť Pánovo slovo priamo do situácie cirkvi, do svedomia našich blížnych a spoluveriacich. Ani to nie je ľahké. Nesúďme však nič “predčasne”. To znamná, naše názory a výroky o našich spolupútnikoch v cirkvi trpezlivo skúmajme a naše postoje i postoje našich blížnych stavajme do svetla Božieho slova. Nie všetko dokážeme dnes, v tejto časnosti, posúdiť a rozsúdiť.“Všetko skúmajme, najlepšieho sa držme”. 

     Posledné slovo a hodnotenie patrí Jemu. Tu platí naplno výrok žalmistu: ”Dajte sa poučiť sudcovia zeme!” (Ž 2,10) Jeho súd smieme očakávať s nádejou vtedy, ak Ho už dnes prosíme o odpustenie vín tam, kde zlyhávame a ak aj my odpúšťame našim vinníkom. S dôverou v Božiu milosť a zásluhy Pána Ježiša vykonané pre nás, očakávame Jeho druhý príchod. Snažme sa pritom nasledovať všetkých verných kresťanov a nasledovníkov Pána. Tam, kde vidíme, poznávame a cítime naše slabosti, nepochybujme, že v Ňom máme nielen spravodlivého Sudcu, ale aj mocného Spasiteľa a Záchrancu. Preto s prvotnou a apoštolskou cirkvou prosme: ”Príď, Pane Ježiši” (Zj 22, 20). Amen

            3. nedeľa adventná 1988                                  Ľubomír Batka st.

Komentovať