Krst svätý

C. O. Rosenius v knihe Cesta k pokoju píše:

úryvok

Duch Boží a Slovo prichádza k nám už v detstve pri krste

Možno sa spýtate, čo si myslieť o názoroch baptistov, ktoré sú rozšírené aj medzi vami, o krste detí. Kedysi som vám povedal, že keď sa loď odtrhne od kotevného lana, nemožno vedieť, kde skončí. Prvý závan vetra ju ženie smerom k zálivu, druhý ju ženie opačným smerom. A prichádza tretí – a človek nevie, kde loď skončí.

Argumenty proti krstu detí nie sú až také silné

Pýtate sa: Čo máme robiť? Nepodporuje ich samo Písmo? Veď hovoria: „Nejestvuje príkaz, aby sme krstili deti. A dieťa predsa nemá nijaký úžitok z krstu, ktorý prijalo bez toho, aby vedelo, o čo ide. Práve krst detí je príčinou všetkého zvykového kresťanstva. Mnohí si myslia, že sú kresťania len preto, že boli pokrstení.“ atď.
Čoho sa teda máme držať? Chcel by som najprv poukázať na to, čo Luther povedal o týchto veciach, či už vo svojich postilách alebo v našich vyznavačských spisoch. Pri ich čítaní vidíme, že vec nie je taká jednoduchá, ako by sme sa nazdávali. Práve sa však potvrdzuje, že máme dobré dôvody pre krst detí. Pomysleli ste už na to, že krst detí začal už v prvom storočí jestvovania cirkvi a stal sa všeobecným v druhom storočí – čiže v čase prenasledovania kresťanov? Išlo o najživotaschopnejšie obdobie v dejinách cirkvi. Krst detí teda nebol uvedený až po Konštantínovom vyhlásení kresťanskej cirkvi za štátnu cirkev, ale bol v prenasledovanej a utláčanej cirkvi Kristovej všeobecne používaný dávno predtým, – a veríme, že takto bude určite používaný až do konca vekov.
Tí, ktorí hlásajú baptistické názory, sú väčšinou ľudia, čo svoju zbožnosť berú vážne. Nebezpečenstvo ich názoru spočíva v tom, že znepokojujú nepevné duše a berú im ich detinskú radosť z Krista, keď ich uvrhnú do starých sporných otázok.
Možno ľahko a jednoznačne odpovedať na túto otázku? V čom sú ťažkosti? Baptisti vravia: najskôr treba „vyučovať“ a potom „krstiť“, najskôr treba „veriť“ a potom „byť pokrstený“ (Marek 16,16). To je však slabý argument. Je samozrejmé, že keď učeníci boli vyslaní, museli začať s vyučovaním.
Nikto nemôže predsa vážne tvrdiť, že by Pán Ježiš týmito slovami ustanovil, že vyučovanie a viera musia vždy predchádzať krstu. Ak ľpieme príliš na slovoslede, stačí, keď si prečítame z evanjelia podľa Jána 3,5; z listu Efezským 5,26 a z listu Títovi 3,5. Na všetkých týchto miestach sa spomína najskôr voda a potom Slovo a Duch. Tu môžeme vidieť, že zo slovosledu nie je možné uzatvárať, čo musí byť najskôr a čo má byť potom. Na toto pamätajme, aby ste sa už nikdy viac nedali zviesť takýmto vysvetľovaním.
A keď niekto protestuje, že dieťa si neuvedomuje, čo sa deje, a preto nemôže mať úžitok z krstu, musíme povedať: úbohý rozum! Pán hovorí, že kráľovstvo nebeské patrí deťom. Keď vyrastú a budú potrebovať útechu, ktorú im Slovo a krst môžu poskytnúť, budú mať zo svojho krstu práve toľko, koľko by mali, keby boli pokrstení v dospelosti. A čo sa týka vedomia – ako je to s tvojim vedomím, keď spíš? Vieš vtedy niečo o svojej viere? Či nie si aj tak blahoslavený, keby si v spánku zomrel na lôžku?
Ak niekto povie, že krst detí podporuje ľudí vo falošnej sebaistote, môžeme odpovedať, áno, to môže byť pravda. Človek, žijúci vo falošnej sebaistote, môže sa však odvolávať rovnako aj na Kristovu smrť, na Božiu milosť a na veľa iného, ako sa odvoláva na svoj krst. Falošná sebaistota pochádza však zo spiaceho svedomia. A vtedy to, či je človek pokrstený alebo nie, nehrá žiadnu úlohu. A ani to, že by bolo ľahšie prebudiť a obrátiť nepokrstených ľudí niekde vo svete, ako obrátiť pokrstených u nás. A ak by sme chceli odstrániť všetko, z čoho môže neobrátený človek čerpať falošnú útechu, vtedy by sme museli odstrániť evanjelium, učenie o Kristovej smrti, o Božej milosti, o dobrých skutkoch atď. Lebo všetko toto sa môže zneužívať. Preto argument, že krst detí podporuje falošnú istotu, neobstojí.

V Písme sú slová, ktoré jasne podporujú krst detí

Takto možno vyvrátiť najdôležitejšie argumenty baptistov. Okrem toho sú v Písme slová, ktoré jasne potvrdzujú krst detí. Kristus dôrazne hovorí: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho.“ (Ján 3,5) Preto nie je nikdy bezpečné nechať dieťa nepokrstené. A ak niekto povie, že tento verš hovorí len o tých, ktorí počúvajú a rozumejú, musíme na tom trvať – nie je to tak napísané. Stojí tam jasne: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha…“ Prijímaj Kristovo slovo tak, ako je napísané. Za všetkých okolností je najistejšie nasledovať slovo Kristovo. Ak odmietnem pokrstiť svoje dieťa a ono zomrie, budem sa cítiť menej bezpečný, ako keď ho dám pokrstiť.
Ak by bolo potrebné určiť termín pre krst detí, mal by ním byť ôsmy deň po narodení dieťaťa. V dobe starozmluvnej býval to ôsmy deň, keď chlapčeka obrezali. A krst je novozmluvnou podobou obriezky. Aj keď sa nedá povedať, že toto je nejaký rozhodujúci dôkaz, je silným podopretím toho, že krstiť treba tak zavčasu, ako je len možné, a azda najlepšie na ôsmy deň. K tomu treba doložiť, že hlavne krst detí je mocným prostriedkom, aby spiaci boli prebudení. Nič tak neskruší človeka ako práve vedomie: Bol som už na úsvite svojho života vložený do Ježišovho náručia a do Jeho zmluvy milosti. A predsa som odišiel od svojho Spasiteľa. Porušil som zmluvu s Ním, opovrhujem milosťou, šliapem po Kristovej krvi.
Určite je viac dôvodov pre krst detí ako proti nemu. Nezabúdaj ani na to, že Pánovi verní priatelia, martýri a reformátori, osvietení Jeho svetlom a dokazujúci toľkú horlivosť pre Neho, boli už od prvých storočí cirkvi zajedno v otázke krstu detí. Aj to dotvrdzuje jeho oprávnenosť. A ak niekto chce svoj „rozum“ a svoje „svetlo“ postaviť proti nim, je to prinajmenšom detinská svojvôľa. Ak namietneš, že musíš poslúchať Slovo, či potom Luther a všetci, ktorí obraňujú krst detí, Slovo neposlúchali? Nedokazovali vernosť Pánovi, neprijímali svetlo z Písma, nehorlili v službe za Pánovu vec?
Nejednotnosť medzi Pánovými vernými priateľmi ukazuje v otázke detí na určitú dvojznačnosť. Tu sa dostávam k tomu, na čo by som najmä chcel upriamiť pozornosť. Ide o to: Všetky rozpory a dvojznačnosti ukazujú, že v Písme nie je ani nejaký rozhodný príkaz o krste detí, ale ani nejaký zákaz proti nemu. Ako nikde nie je napísané, koľko musí mať človek rokov, aby mohol pristúpiť k Večeri Pánovej, Boh nechal aj túto otázku otvorenú. A čo urobili veriaci?
Keď sa obrátení, pokrstení a blažení začali tešiť zo všetkých bohatstiev blaženosti, ktoré dostali, rovnako sa radovali aj slovám Pánovým o deťoch: „Kráľovstvo Božie patrí im…“, – veď je to predsa napísané. Je podivné, keď začali rozmýšľať: Ak sú aj naše deti dedičmi kráľovstva, čo bráni, aby aj oni mali účasť na tejto sviatosti, ktorá ich novou zmluvou zahrnie do kráľovstva? Ak už dostali tento dar, tak nech ho dostanú potvrdený zmluvou.
A iní uvažovali: Keď Pán Ježiš povedal, že niekto nemôže vojsť do kráľovstva Božieho, ak nie je narodený z vody a z Ducha, musíme potom aj deťom dať účasť na krste, aby nemuseli zomrieť bez krstu. Tak bývali pokrstené s celou rodinou (Skutky apoštolov 16,15).

Je dôležitejšie postupovať láskyplne

Dostávame sa k omylu, ktorého a dopúšťajú tí, čo znepokojujú prosté duše otázkou o krste. Akoby im nezáležalo na napomenutí, ktoré dáva Pavol v liste Rímskym, v 14. kapitole. Mali chodiť do školy u Pavla a naučili by sa, čo vyžaduje správna múdrosť a láska. Čo hovorí Pavol? Hovorí, že keby jedna, dve veci vo zvykoch a obyčajach cirkvi aj neboli také, aké majú byť, nemáš preto tým znepokojovať mysle iných, ak to neotriasa samým základom nášho spasenia.
Pavol nebol z tých, ktorí tvrdia, že jedno ponímanie môže byť práve také dobré ako druhé. Keď niektorí vraveli, že kresťania sú povinní dodržiavať židovský ceremoniálny zákon, a iní poukazovali, že Kristus nás z neho vykúpil, Pavlovi bolo jasné, čo znamená naša sloboda od zákona. Písal a kázal o tejto slobode a bojoval za ňu. A predsa – čo vidíme? Keď prišiel do Jeruzalema, kde väčšina v tomto ohľade s ním nesúhlasila, sám vstúpil do chrámu, očistil sa a počínal si vo všetkom podľa zákona, hoci vedel, že je od neho oslobodený (Skutky apoštolov 21).
Bolo v jeho konaní niečo unáhlené? Akási chvíľková slabosť? Nie, jeho listy svedčia, že to bolo inak. Napr. v 1. liste Korintským (9,20) dôrazne hovorí: „Bol som Židom Žid, aby som Židov získal, hoci nie som pod zákonom (bol som aj ja) ako pod zákonom, hoci nie som pod zákonom.“ Týmto spôsobom sa apoštol zriekol nielen svojej slobody, ale aj svojho presvedčenia o tom, čo je vlastne najsprávnejšie.
Luther tiež takto hovoril. Nemáme sa držať iba litery zákona, ale máme brať ohľad na to, čo je jej úmyslom, a to je predsa láska. A ak tak nekonáme, podobáme sa kočišovi, ktorý dostal rozkaz od svojho pána riadiť koč rovno dopredu a on, aj keď sa cesta ostro skrútne, urobí tak aj za cenu toho, že celý povoz skončí v priekope. Podobne dodržiavali farizeji tretie prikázanie, keď obžaluvávali samého Krista z hriechu len preto, že uzdravoval v sobotu.
A takto robia tí, ktorí vysvetľujú krst, ako sa im to hodí. No nestarajú sa, že vytrhávajú mnohých z radosti a blaženosti v Kristu.

Zhrňme si to takto:
Po prvé, nebuď si taký istý, že práve to, čo ty vidíš v Slove, je najsprávnejšie. Zaiste, nemáš byť otrokom toho, čo iní tvrdia, ale tiež je chybou veriť len tomu, čo sám vidíš a čomu rozumieš.
Po druhé, aj keby si neprijal, že je správne krstiť malé deti, – čo určite je -, mal by si sa od apoštola Pavla naučiť odriecť sa svojho svetla a nechať si ho pre seba, aby si neznepokojoval bratovo svedomie, – pokiaľ veríš, že veriaci majú život a spasenie v Kristovi, aj keď boli pokrstení ako deti. Nebuď si príliš sebaistý, lebo svojou horlivosťou pre to, čo veríš, úplne zabudneš, čo je najužitočnejšie zo všetkého: čo si vyžaduje láska.
Dbaj o to, aby si nezničil niečo, čo je veľmi dôležité: totiž vieru, pokoj v Bohu, spočívanie v Jeho láske. Dbaj o to, aby si nevytrhol útle deti z náručia ich Spasiteľa. Neotriasaj vierou nikoho, keď táto nevedie k smrti. Možno si myslíš, že nemôže byť také nebezpečné vyjadriť svoje pochybnosti, výsledkom však môže byť, že zavedieš niektorú dušu do starostí, z ktorých sa nikdy nebude vedieť vymaniť.
Je veľmi jednoduché odrezať kotevné lano lode. Veď to nemôže znamenať nijaké nebezpečenstvo: loď si neukradol, nezničil si ju, – no nevieš, čo sa s ňou stane. Nevieš, aké počasie ju zachváti, keď ju vlny budú voľne unášať. Nevieš, v ústrety akým skaliskám bude vrhnutá. A bol si to ty, kto ju uvoľnil.
Tak je to aj tu. Ak sa nejaká duša stane neistou v jednom ohľade, neskôr sa môže dostať vo vierouke do pochybností o čomkoľvek. Niet potom konca-kraja tomu, o čom človek môže pochybovať.
Možno pre teba toto všetko neznamená nič – ani duša nikoho, ani detská viera niekoho, ani tiché spočinutie v Bohu. Ale ako je to vlastne s tebou? Pavol bral toto vážne. Nemenej Kristus, On, ktorý trpel a zomrel pre tieto duše. Povieš, že cudzoložstvo a vražda sú hriechy. Ale to hovoria aj pohania. Nie je to teda nijaký dôkaz, že máš Ducha Božieho. Ak si však kresťan, musí sa to preukázať medzi iným aj tak, že cítiš starosť o duše a že si citlivý na všetko, čo im môže uškodiť.
Buď preto na stráži proti všetkému, čo ťa odvádza od hlavnej veci. Jedna vec je istá, jasná, veľká a dôležitá: kto má Syna, má život. Veď pomysli, ako šikovne to diabol narafičí, aby odvrátil našu pozornosť od toho najdôležitejšieho, od toho, čo dáva život a spasenie, áno, aj od krstu našich dietok. A robí toto najmä v našich časoch, keď sa do popredia tlačí toľko rozmanitých názorov. Preto Pán Ježiš upozorňuje: „A čo vám hovorím, hovorím všetkým: Bdejte!“

Carl Olof Rosenius – Cesta k pokoju, str. 161-166

2 thoughts on “Krst svätý

  1. lubo batka st

    Vďaka mathos! C.A.Rosenius je láskavý. Podobne aj Bengt Pleijel. A vieš že on aj osobne navštívil a kázal v Častkove?

  2. Evanjelici a katolíci krstia, aby ľudia získali spásu, Letniční a charizmatici, a dá sa povedať všetci evanjelikáli krstia už spasených ľudí.

    Je to veľký rozdiel a zásadný rozdiel. A to má veľký vplyv na kvalitu cirkvi.

    Ak je tvrdenie ľudových cirkví pravdivé, že krst nemluvniat znovuzrodzuje, približne 70 % obyvateľov Slovenska sa už nemusí znovuzrodiť, pretože títo ľudia už znovuzrodení sú.

    Má to ale chybu, žiaľ musím konštatovať, že akosi to v tej našej spoločnosti nevidím a necítim ani v ovzduší, tú zmenu ktorá prichádza po znovuzrodení .

    Znovuzrodení ľudia nekradnú, nešpekulujú, neohovárajú, nenadávajú, nerozvádzajú sa, nemajú zlé úmysly, neopíjajú sa, nezabíjajú ………………. ba dokonca ani nefajčia.
    Znovuzrodení ľudia milujú bratov a sestry a ľudí okolo seba, a usilujú o to, aby aj ľudia okolo nich poznali Krista ako Pána a Spasiteľa svojich životov. Preto ich hlavnou túžbou je privádzať stratené duše ku Kristovi. Pretože vedia, čo oni v Kristovi získali !!!!!!

    Miro Kucek , nad denominačný kresťan .

    Moravské Lieskové.

Leave a Reply