Myšlienky na záver cirkevného roku

Myšlienky na záver cirkevného roku

         Majte bedrá opásané a sviece horiace!…

Zdvihni nás slovom,

popraj duši silu,

keď pomýšľame

na poslednú chvíľu,

ktorú len Ty znáš!

Daj i toho ducha,

čo smrť prekonáva,

nech v nás sa zjaví

Tvoja moc a sláva! Amen (M.R.)

Lk 12, 35 – 40: “ Majte bedrá opásané a sviece horiace (36) a buďte podobní ľuďom, ktorí si očakávajú pána, kedy sa vráti zo svadby, aby mu hneď otvorili, len čo príde a zaklope. (37) Blahoslavení sluhovia, ktorých Pán, keď príde, nájde bdieť; amen, hovorím vám, že sa opáše, posadí ich a pristúpiac, bude im posluhovať. (38) A keby prišiel o druhej stráži* alebo o tretej a nájde ich bdieť, blahoslavení sú. (39) Uvedomte si: keby hospodár vedel, v ktorú hodinu príde zlodej, iste by bdel a nedal by sa mu vlámať do domu. (40) Aj vy buďte pripravení; lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte. “ Amen

  • Druhá stáž: od 9.do 12., tretia od 12.do 3.hodiny v noci.

    Bratia a sestry v Pánovi!

     Kresťanská cirkev o Ježišovi Kristovi vyznáva: ”Odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych”. Preto cirkev čaká na na svojho Pána a modlí sa: “Príď, Pane Ježiši!” (Maranatha!) Spolieha sa na milosť svojho Pána, ale súčasne sa na Jeho príchod zodpovedne pripravuje. Príslovie hovorí: ”Kto je pripravený, nie je ohrozený!” To platí všade a na každom mieste. Vedia o tom svoje požiarnici, záchranári, vojaci, ale aj robotníci, ktorí majú vykonávať nejakú odbornú prácu a profesiu. Vedia o tom už žiaci a študenti, ktorí sa pripravujú na skúšky. Príslovie platí aj pre cestárov, ktorí sa pripravujú na zimné obdobie. Ich pripravenosť preverí už prvá nádielka snehu. 

      V čom spočíva dobrá a zodpovedná príprava v prácach a povolaniach? – V zodpovednom konaní každodenných povinností. Platí to aj v našom kresťanskom povolaní? Ako sa na máme pripravovať na Ježišov príchod? Ako sa naň pripravovať čo najlepšie? Pri Jeho príchode môžeme byť pozvaní k účasti na večnej radosti, alebo môžeme byť odsúdení na večnú samotu. 

My túžime po spoločenstve s Ním, po naplnení nádeje, že “spolu s Pánom budeme”. V čom teda spočíva terajšia príprava?

    Evanjelista Lukáš nám zaznamenal odpoveď na naše otázky priamo Pánovými slovami: “Majte bedrá opásané a sviece horiace a buďte podobní ľuďom, ktorí si očakávajú pána, kedy sa vráti zo svadby, aby mu hneď otvorili, len čo príde a zaklope”. Čo máme rozumieť pod požiadavkou mať “opásané bedrá” a “sviece horiace”? 

       Ako kresťania máme všetci okrem pracovných, alebo študijných povinností jednu dôležitú úlohu, alebo povinnosť naviac. Je to povinnosť zvestovať Božie slovo: vhod – nevhod. Povinnosť prinášať evanjelium do tohoto sveta. Pre apoštolov a ich nasledovníkov v úrade to bola ich prvoradá úloha, ale týka sa aj všetkých dospelých pokrstených kresťanov, celého všeobecného kňaztva. 

      Opásané bedrá, alebo podkasané rúcho, znamená: byť pripravený na cestu, pripravený k chôdzi, alebo k práci, pri ktorej by dlhé rúcho prekážalo. Jedným umoňuje rýchlu chôdzu, druhým výkon ich povolania a obom skupinám plnenie povinností alebo poverenia. Pokiaľ ide o “civilné povolanie”, Pán Ježiš má na mysli jeho zodpovedné a ochotné vykonávanie, aby bolo službou pre našich blížnych. Na inom mieste hovorí Pán Ježiš o nevernom, nezodpovednom a panovačnom služobníkovi, ktorý si neplní povinnosti a okráda svojich blížnych. O takomto hovorí ako o zlom sluhovi ktorý bude zavrhnutý (Mt 24, 48-49). Podobne spomína aj nespravodlivého šafára, ktorému bude jeho šafárstvo odňaté, ale aj sudcu, ktorý “sa Boha nebál a ľudí nehanbil” a preto nekonal zodpovedne svoje poverenie. Obaja sú príklady zlého a nezodpovedného konania, ktoré naznačuje, že so súdom nad sebou vážne nepočítali.

    S týmto prvým znakom vážneho očakávania na príchod a súd Pána, ktorý vysloví nad všetkými, súvisí aj druhý obraz zodpovedného konania. Človek, ktorý má “sviecu horiacu”, je človekom, ktorý žije vo viere a poslušnosti oproti Pánu Bohu a      preto je jeho život aj životom pre iných, totiž pre blížnych.”Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a velebili tak vášho Otca, ktorý je v nebesiach”. Žiadna z našich úloh a povinností nemá byť zabudnutá, obchádzaná, alebo podceňovaná. Služba v prácach povolania, ale aj služba sejby a šírenia svetla evanjelia je Božím poverením, ktoré sme prijali od nášho nebeského Otca. Preto aj naša obľúbená nábožná pieseň vyzýva nielen deti, ale aj nás dospelých: ”Učiň ma Bože svetielkom, ktoré by jasným plamienkom, žiarilo vôkol do tmy ríš, kam Ty ho svietiť postaviš”. (ESP 646, 1)

    Bratia a sestry!

     Často si niektorí kresťania, alebo skupiny kresťanov myslia, že čakanie na Pánov príhod, keď “príde a zaklope”, je a má akýsi mimoriadny, alebo zvláštny stav, do ktorého sa má dostať, alebo uviesť človek čakajúci. Stav, blízky možno až extatickému vytrženiu, alebo hraničiacemu s duchovným vytržením, pri ktorom človek prestane konať svoje základné úlohy a povinnosti každodenného života. Už v ranom kresťanstve sa vyskytli také skupiny kresťanov, ktorí zanechávali prácu a zanedbávali svoje každodenné povinnosti v domnení, že Pán už – už prichádza. Apoštol Pavel takých kresťanov poznal a napomínal. Boli však aj iní, ktorí zanedbávali prácu a počínali si nezodpovedne a upadali do extrémnych pohanských hriechov, v duchu epikurejského hesla: “Carpe diem”- “využi deň”, v spojení s falošným chápaním slobody, v zmysle výroku: “ Všetko je dovolené.” V ranom stredoveku sa objavuje aj iný trend, keď niektorí kresťania odchádzali do kláštorov, hľadajúc “kresťanskú dokonalosť” v spleti rôznych regúl, ktorých plnenie chápali zákonnícky, ako záslužnosť pred Pánom Bohom. Mnohí opustili rodinný i spoločenský život s cieľom venovať sa zasvätenému životu v duchu slov: “modli sa a pracuj”. V mnohých prípadoch išlo o život spojený s odriekaním, meditáciami alebo žobraním. Často sa mníšsky život spájal s odsudzovaním manželstva a manželského života.

       Všetky tieto spôsoby sa objavujú v cirkvi dodnes. Flagelantov, kresťanov, ktorí si do krvi bičovali telo, aby odstránili z neho všetky “zlé žiadosti” dnes síce už nestretáme, ale počujeme o šírení tzv.”kanadského, alebo torontského požehnania”, ako, vraj, daru Ducha Svätého, ktorý sa prejavuje padaním na zem, na chrbát, silnými výkrikmi a vydávaním neraz aj zvieracím zvukov. To všetko je údajne prejav “vyššej duchovnosti”. Žiaľ, mnohí takýmto a podobným extrémom podliehajú a skutočne ich považujú za prejavy pôsobenia Ducha Svätého.

     V našej evanjelickej cirkvi sa uplatňovala a prejavovala skôr vyváženosť v zmysle hesla: modli sa a pracuj…! Priam klasickou odpoveďou je a zostáva výrok Martina Luthera, ktorý na otázku, čo by urobil, keby vedel, že zajtra príde súdny, čiže posledný deň, odpovedal s celou vážnosťou: ”Zasadil by som jabloňku!”

Tým dal jasne najavo, že najdôležitejší deň pre človeka je deň dnešný! Dnešok, keď môžeme prejaviť lásku a službu k blížnemu a vieru a nádej voči prichádzajúcemu Pánovi.

    Bratia a sestry!

      Pán Ježiš nám kladie pred oči ešte jeden obraz v slovách upozorňujúcich na Jeho príchod. On hovorí, že tento deň “príde ako zlodej v noci”. Čo tento obraz znamená? Znamená to, že On príde nečakane. Jeho príchod preto nemožno vypočítať, ale máme s ním vážne počítať. Sekta svedkov Jehovových sa vyznačuje tým, že znova a znova vypočítava a hlása dátum Pánovho príchodu. Samozrejme, vždy je to výpočet chybný a nesprávny. “O tom dni nikto nevie” – hovorí Písmo a my sa nemáme stavať nad slovo Božie, ale mu dôverovať.

    Bratia a sestry v Pánovi!

   Druhý príchod Krista Pána máme teda očakávať, máme byť naň pripravení, žijúc zodpovedne pred Pánom i ľuďmi. My sami zo seba nemôže nič urobiť pre naše spasenie – ale máme pevne veriť, že  všetko potrebné preň vykonal náš Pán. Jemu máme dôverovať a s plnou dôverou Ho očakávať. A to aj vtedy, keď počujeme v súvise s posledným dňom o “súde živých i mŕtvych”, teda všetkých ľudí. Táto zvesť je vážna a napomínajúca, ale pre veriacich v Ježiša, nie je to zvesť zastrašujúca!

     V Pánovi Ježišovi “Svetlo prišlo na svet”. On pozná zmýšľanie i skutky každého človeka. S Jeho príchodom sa súd nad svetom, hriechom, smrťou i diablom už začal. Nezabudnime ani na apoštolské slovo, ktoré pripomína, že “Jeho súd začína od domu Božieho”, teda od cirkvi. Cirkev nie je vyňatá spod súdu svojho Pána a je a bude súdená tak, ako každý človek. Do tejto situácie Ježiš hovorí:” Kto neverí vo mňa – už je odsúdený”. Ale suma evanjelia nad to pripomína: “ Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodenho Syna dal, aby nik kto verí v Neho nezahynul, ale mal život večný”. 

    Preto tánajlepšia príprava na Pánov príchod je prosba o dar viery v Božiu milosť, ktorú nám Otec ponúkol v Synovi, Pánovi Ježišovi. Žime z Jeho evanjelia už dnes a nebudeme zahanbení. Božia láska nikoho nenúti veriť. Preto je láskou trpiacou, ktorá všetko znáša a všetko pretrpí, aj naše odmietanie, alebo neveru v Pána. Na druhej strane tam, kde je prijatie Božej lásky a milosti v Ježišovi, tam platí to veľké a radostné zasľúbenie, o ktorom počujeme aj v súvise s druhým príchdom Pána: “Amen, hovorím vám, že sa opáše, posadí ich a pristúpiac, bude im posluhovať”. 

      On nám slúži už dnes svojím slovom a sviatosťami. Buďme a zostaňme preto veriacim ľudom a Jeho nasledovníkmi. Konajme to, čo poznáme ako vôľu Božiu a Pánovu a nemusíme sa súdu báť, ani ľakať. Najmä však zachovajme ten najdôležitejší vzťah k Nemu, o ktorom povedal: “Ale keď príde Syn človeka, či nájde vieru na zemi?” – Ak ju nájde pri nás – budeme blahoslavení. A takými sa smieme cítiť už dnes, keď žijeme vo viere, nádeji a láske v  Neho, Pána pánov a Kráľa kráľov. Amen

      Koniec cirkevného roka – Nedeľa večnosti 1995 – Sobotište, Ľubomír Batka st.

Leave a Reply