Augsburské vierovyznanie – vyznanie viery ospravedlnených hriešnikov

Živé svedectvo o moci evanjelia

Význam Augsburského vierovyznania pre dnešok

Mgr. Ľubomír Batka, PhD.

Na rok 2005 pripadlo 475. výročie verejného vyznania viery evanjelikov pred cisárom Karolom V na ríšskom sneme v Augsburgu. Dňa 25. júna bolo v dvorane biskupského paláca  prečítané Augsburské vierovyznanie. Od tých čias je história evanjelickej cirkvi bytostne spätá s týmto vierovyznanským spisom. Až do Westfálskeho mieru boli evanjelici oficiálne nazývaní „prívrženci AV“ a dodnes sa evanjelické cirkvi v krajinách bývalej Rakúsko- Uhorskej monarchie nazývajú ako cirkvi podľa augsburského vyznania. Samotné jubileum ale ani dejinný význam pre sebapochopenie nie tým pravým dôvodom na zamýšľanie sa nad významom Augustány. Treba sa pýtať zásadnejšie: prečo by sa vôbec nejaká cirkev mala pridŕžať tohto vyznania, či celých Symbolických kníh? V dobe náboženského pluralizmu sa táto otázka javí viac aktuálnou ako inokedy predtým.

Aby odpoveď na túto otázku dávala zmysel musí spĺňať ten predpoklad, že dôvody, ktoré viedli reformátorov budú v zásade identické s tými, ktoré by i súčasníci považovali za dôvody stále platné. Už Edmund Schlink poukázal na to, že nie je možné relativizovať Symbolické knihy na základe ich historického kontextu a dobovej podmienenosti. Práve opak je pravdou: Je nielen možné, ale aj nutné vnímať výpovede v týchto spisoch obsiahnuté ako výpovede, v ktorých cirkev chcela záväzne formovať zvestovanie slova Božieho pre budúce časy. V tom zmysle sa dá povedať, že Augustana stojí na poznanej moci evanjelia, a jej samotným zámerom je moc tohto evanjelia podávať ďalej. Zámerne je tu použitý výraz „moc evanjelia“ a nie „pravda evanjelia“. Tým nemá byť spochybňovaná, či relativizovaná otázka poznanej pravdy Božej, vyjadrenej v Augsburskom vierovyznaní. Pravdou však je, že pri koncipovaní vierovyznania Melanchthon nemal v úmysle vytvoriť akúsi sumu teologického poznania, ani nie ucelený dogmatický systém. Jeho primárnym zámerom bolo poukázať na pravovernosť a katolicitu Wittenbergských teológov, a teda jednotu medzi učením cirkvi a slova Božieho z ktorého vychádzala. Text, ku ktorému po obsiahlych vzájomných poradách dospeli reformátori vystihoval spoznanú moc evanjelia o Božom ospravedlňujúcom a spásonosnom konaní pre hriešneho a smrti vydaného človeka.

Preto možno súhlasiť s Hermannom Sassem, že zostavenie a prednesenie Augsburského vierovyznania nebolo epochálnym historickým aktom vo svetových dejinách, ani nie kultúrno-historickým medzníkom vo vývoji Európy v zmysle emancipácie človeka z poroby skostnatenej hierarchie a mŕtveho dogmatizmu, ani nie aktom nacionalistického vzopnutia sa nemeckých stavov voči cisárskej autorite. To, čo ich naozaj poháňalo a čo im dávalo odvahu vystúpiť pred cisárom a zhromaždenou náboženskou elitou nebola istota z poznanej večnej a univerzálnej pravdy. Bola to, na základe Písma Svätého (viď: R 1, 16 – 17 a 1K 4,20) spoznaná a zažitá moc evanjelia, ktorá sa naplno, konkrétne prejavuje v živote hriešneho človeka. Ako hovorí Oswald Bayer: „Toto slovo je mocou Božou, je Jeho ríšou“, je to slovo, ktoré nielenže „[…] oznamuje kráľovstvo Božie a nie je len poukázaním naň, ale ho aj privádza.“ Je to slovo, ktoré má moc a koná to, čo hovorí. V tomto zmysle platí, že keď hovoríme o vyznaní viery, myslí sa tým odpoveď na Božie konanie v človeku v zmysle vyznania veriaceho srdca. No zároveň aj v zmysle vyznania toho, čo je obsahom tejto viery.

I. Moc slova, ktoré ospravedlňuje hriešneho a zatrateného človeka

Jedným z hlavných motívov Augsburského vierovyznania a celej evanjelickej teológie je hlboké a zásadné chápanie hriešnosti človeka. Učenie o dedičnom hriechu nie je pre reformátorov adiaforné, nie je to ani zvyšok nejakého stredovekého učenia. Naopak, je to centrálny bod, ktorý je nerozlučne spätý s učením o ospravedlnení. Nie náhodou už druhý článok Augustány hovorí o dedičnom hriechu, aby vzápätí v treťom článku pojednával o Synovi Božom a v štvrtom článku o ospravedlnení. Podobne 18. článok hovorí o slobodnej vôli, 19. článok o príčine hriechu a vzápätí 20. článok o viere a dobrých skutkoch. Tým je zrejmé, že už len po formálnej stránke sa v Augsburskom vyznaní dva krát pojednáva o Božom konaní pre hriešneho človeka.

Dôležitejšie je však správne pochopenie po obsahovej stránke. Augsburské vierovyznanie hovorí totiž o prirodzenom človeku veľmi jasne: „coram deo“ sú prirodzené sily človeka skorumpované. Jasne sa tu pojednáva o zásadnej skorumpovanosti srdca a vyšších schopností človeka: vôle a rozumu. V otázkach viery človek nielen že Boha nehľadá a Bohu nedôveruje, ale nachádza v sebe náklonnosť ba až žiadostivosť (concupiscentia) k tomu, čo je proti Bohu.

Pozorný čitateľ si uvedomuje, že tu hovoríme o dvoch momentoch na strane človeka. Je to nedostatok bázne ale aj nevera voči Bohu. Nevera je chápaná ako nedôvera /por. lat. text, kde sa uvádza fiducia/, neláska. Tu rezonuje Lutherov výklad Dekalógu v Malom katechizme: „[…] máme sa Pána Boha báť a Ho milovať“. Zároveň sa týmto teologicky hovorí o neschopnosti aj tých najlepších ľudských síl túžiť po tom, čo je v slove Božom obsiahnuté, milovať Boha, Jeho Slovo a s radosťou ho činiť. Zaznieva tu teda jedna téma hriechu v dvoch podobách: téma postavenia hriešneho človeka pred Bohom, a zároveň aj téma stratenosti a zatratenosti človeka, neschopného zachrániť samého seba z vlastných síl.

I.1 Hriech a vina človeka

V súčasnosti sa často ozývajú žalujúce sa hlasy farárov či teológov, že moderný človek sa necíti vinný a téma hriešnosti sa ho akosi nedotýka. A to už ani nehovoriac o problematike dedičného hriechu. Popri materialistickom ponímaní človeka prevládajúcom v biológii, bežným sa stalo osvietenské vnímanie človeka ako rozumnej bytosti, ktorá dokáže či už sama, alebo skrze Božie zjavenie v sebe objaviť a stať sa tým čím od počiatku je: slobodnou bytosťou. Hriech sa stal len akýmsi neporiadkom v človeku, ktorý pôsobí neschopnosť uvedomiť si, že je slobodný alebo milovaný taký aký je. Slová o dedičnom hriechu sú prijímané s odporom, pretože zdanlivo negujú slobodu človeka. Predovšetkým však hovoria o tom, že by hriech niekoho cudzieho mal mať dopad na bytie a život jedinca, to znamená, že človek by mal byť pred Bohom zodpovedný za to, čo spôsobil niekto iný. 

Problémy, s ktorými sa teológovia boria v zápase interpretácií ľudského bytia sa však spájajú s pojmoslovím samým: pojem „dedičný hriech“ (peccatum hereditare) nielen že nie je biblický, ale je zaťažený určitým právnym spôsobom myslenia, či nepresnou interpretáciou Augustínovho učenia o spôsobe akým sa tento hriech „dedí“ – podáva z generácie na generáciu.

Augsburské vierovyznanie používa tradičné pojmoslovie, keď sa v nemeckej verzii pridŕža pojmu „Erbsünde“, v latinskom texte zasa „peccatum originis“. Zdanlivo teda nie je možné dospieť k netradičnému a pritom stále aktuálnemu chápaniu dedičného hriechu. Samotná Apológia ukazuje nutnosť vysvetľovať pojmy ako „nedostatok prirodzenej spravodlivosti“, „žiadostivosť“ a pod. Obsahovo stojí v protiklade s tradičným scholastickým učením o dedičnej hriešnosti, ktoré sa viacej zameriavalo na symptómy veci, ako na prirodzenosť samotnú. Scholastici učili o chýbajúcej spravodlivosti pred Bohom, pričom prirodzenosť človeka zostala neporušená, alebo oslabená, nie však skorumpovaná.

Na označenie toho, čo Augsburské vierovyznanie myslí pod pojmom dedičný hriech sa dá ale použiť iný pojem, ktorý sa nachádza napríklad vo Formule Svornosti ako „[…] Häuptsünde, welche ein Wurzel und Brunnquell ist […]“ resp. „[…] pricipio et capite omnium transgressiones tanquam e radice nascantur et quasi e scaturigine […] esse.“ Toto pomenovanie nachádzame i u Luthera samotného. Myslí sa tu na dedičný hriech v zmysle základného, hlavného hriechu, z ktorého pramenia všetky ostatné hriechy (peccatum actuale). Myslí sa tu na „peccatum radicale“, hriech, ktorý pôsobí hriešnosť nielen radikálnu, ale hriešnosť „od koreňa“. Táto sa podobne ako pri strome síce skrýva bežnému pozorovateľovi, pri tom ale vyživuje celý strom. Takéto teologické ponímanie dedičného hriechu je založené na miestach v evanjeliu Matúša 7,17 a 12,33, kde sa hovorí o dobrom strome, ktorý prináša dobré ovocie a o zlom strome, ktorý prináša zlé ovocie. Uvedené chápanie hriechu stojí v protive k aristotelovskému chápaniu spravodlivosti ako cnosti: že cnostný je ten, kto koná spravodlivé skutky a teda analogicky, hriešny je ten, kto koná hriešne skutky. Reč o dedičnom hriechu ako o „peccatum radicale“ oslobodzuje učenie o dedičnom hriechu od nepochopenia v zmysle sexuálne založeného „dedenia hriechu“ a súčasne znamená, že človek koná hriešne skutky, lebo je hriešny už od „koreňa“.

Nevera a nedostatok bázne pred Hospodinom nie sú ovocím dedičného hriechu, ako sa snažili prekrútiť 2. článok Augustány konfutátori, ale tým samotným „peccatum radicale“. Sú tým hlavným hriechom človeka, ktorý stojí pod Božím hnevom a súdom. Nedôvera ľudského srdca Pánu Bohu sa teda prejavuje tým, že človek od svojej prirodzenosti prestupuje 1. Božie prikázanie a povedané pomocou parafrázy, má plno iných bohov a bôžikov, modiel ktorým dôveruje, len nie Hospodinu, ktorý o sebe hovorí: „Ja som Hospodin TVOJ Boh, […] Hospodin, ktorý vyvádza svoj ľud z otroctva a je nielen Hospodin horliaci, ale milostivý a milosrdný (4M 5,6 a 9). Keď sa podľa kresťanského ponímania tento milostivý a milosrdný Boh zjavuje vo svojom Synovi, tak to znamená, že Boh nechce byť poznaný inak ako láskavý Boh vo svojom Synovi. Potom je „peccatum radicale“ nutné chápať v kontexte prvého Božieho prikázania ako neveru v Božiu milosť v Ježišovi Kristovi.

Dedičný hriech a jeho vina sa v tomto kontexte naplno preukazuje ako „zanedbanie niečoho“, „podlžnosť“ voči Hospodinu, ale aj ako „aktívne, faktické prestúpenie“, „zásadné porušenie“ stvoriteľského zámeru, totiž žiť s spoločenstve s Bohom, ktorý je nielen Stvoriteľom človeka, ale aj jeho Vykupiteľom, Vysloboditeľom, a Paraklétom počas celého života.

Takto podaný „dedičný hriech“ netreba dokazovať existenciou vojen, vykorisťovania, či zlodejstva. Stačí sa pozrieť na svet, na zúfalstvo nemého ateizmu, či na záujem, aký svet má o Božie slovo a vzťah s Bohom. No najsubtílnejšie sa „peccatum radicale“ prejavuje v náboženstve samotnom. Hriešnosť od koreňa sa prejavuje v religiozite založenej na záslužnosti pred Bohom, na stavaní na vlastných skutkoch, čo ako cnostných a ušľachtilých, na rítoch a úkonoch, ktoré majú mať spasiteľný účinok. Takáto radikálna kritika aj samotnej religiozity privádza k druhému aspektu stavu prirodzeného človeka pred Pánom Bohom.

I.2 Aspekt stratenosti človeka

V samotnej cirkvi sa presadil názor, ktorý sa dá dobre ilustrovať na téze Erazma Roterdamského. Tento významný humanista sa vo svojom spise „De libero arbitrio“ chcel na jednej strane vyhnúť semipelagianizmu nominalistických teológov, na druhej strane však ako to nazval, „manicheizmu“ Lutherovho chápania hriechu a preto navrhoval tretiu strednú cestu. Proces obrátenia človeka prirovnával k malému dieťaťu, ktoré nevie chodiť, ale snaží sa zo všetkej sily, a preto ho láskavý otec ho vedie za ruky a podopiera ho a zároveň ho motivuje jabĺčkom, ktoré mu ponúka ako odmenu za chodenie. Erazmus končí tým, že väčšina konania spočíva na otcovi, ale jeho dieťa predsa len muselo niečo urobiť: a to niečo je síce tak maličké, že skoro až zanedbateľné, ale predsa to tam musí byť. Erazmovi teda súdny rozum hovorí, že v procese obrátenia musí človek vykonať niečo: „nonnihil“ (nie nič). 

Tento názor sa vyskytuje i v dnešnej dobe, keď sa síce hovorí i o hriechu človeka a potrebe Božej milosti, o ponúkanej spravodlivosti, na základe ktorej sa človek môže, či musí rozhodnúť pre vieru. Popri všetkej milosti ide aj tu o „nonnihil“ so strany človeka. Letmý pohľad do spisov Erazma a Luthera, ktoré sa venujú otázke slobodnej vôle ukazuje zásadný rozdiel v ich argumentácii: Erazmus číta Písmo ako zdroj učenia kresťanskej cirkvi, ktorý ale musí prejsť kritikou rozumu – v spise „De libero arbitrio“ sa venuje biblickým textom v prvých dvoch kapitolách, druhé dve – tie najhlavnejšie sú ale bez jediného biblického citátu. „De servo arbitrio“ je v podstate od začiatku až po koniec exegéza listu Rímskym a Jánovho evanjelia. Luther neargumentuje inak ako len na základe počutého Slova. Ukazuje sa, že Luther vníma tieto texty, ako slovo živého Boha, ktoré vykladá človeka a premieňa ho. Vo Formule Svornosti je to vystihnuté slovami: „Akým nevýslovným zlom je dedičný hriech, nemožno vystihnúť rozumom, ale dá sa poznať jedine z Božieho slova.“Vo veciach vonkajších pravda človek má schopnosť správne rozumom uvažovať, dokonca aj počestne žiť. Vo veciach Božích, ale ani rozum ani vôľa človeka nepomáhajú: „Bez milosti, pomoci a pôsobenia Ducha Svätého sa človek nemôže ľúbiť Bohu, nemôže sa Boha úprimne báť ani v Neho veriť ani vyhostiť zo srdca vrodené zlé žiadosti.“

To, že Augsburské vierovyznanie myslí neslobodu ľudskej vôle naozaj konzekventne je zrejmé i z 19. článku. V ňom sa poukazuje na to, že nielen moment obrátenia, ale i celého následného života kresťana bez Božej pomoci skončí v hriechu a odvrátení sa od Boha. 

Takýto stav, aký podáva vierovyznanie z Augsburgu sa naozaj nedá nazvať inak, ako stav stratenosti človeka. Človek ponechaný sám na seba je stratený, a niet mu pomoci. A ak sa svet tvári, že hriech a vina sa ho netýka, práve moment stratenosti v hriešnosti končiacej smrťou, neschopnosť uniknutia utrpeniu a bolesti, neschopnosti nastolenia spravodlivosti, či dokonca spravodlivej spoločnosti, ďalej moment nevyhnutnosti a nutnosťou sa stávajúcej lži a klamstva, nestálosti v láske a strácajúcej sa trpezlivosti usvedčujú svet a každého človeka v ňom, že otázka dedičného hriechu sa hlboko dotýka každého človeka a ľudskej spoločnosti, či spoločenstva ľudí. Obraz dedičného hriechu ako „peccatum radicale“ sa z tejto perspektívy dá – ale len aposteriori – poznať po ovocí. Ale pre správne pochopenie je znova nutné uvedomiť si, že to, čo je v momente stratenosti človeka v hriechu najdôležitejšie nie je ani tak existencia „zlého ovocia“, ako to, že nikto nie je bez hriechu a to zlé ovocie sa naozaj dostaví a preukáže. Keď v Šmalkaldských článkoch Luther píše o vykupiteľskom úrade a diele Ježiša Krista ako o tom článku, od ktorého sa „[…] nemôžeme odkloniť ani ustúpiť i keby sa nebesá mali zrútiť, i zem i všetko, čo je pominuteľné […]”, hovorí to práve preto, že spoznal moc Božieho slova, ktoré vo forme zákona usvedčuje človeka z nevery a tak poukazuje nie len na moc hriechu a smrti, ale aj nemohúcnosť človeka. Slová o takomto pokorení schopností človeka vyvolávajú nepriateľstvo sveta. Paradoxne sa teda nemohúcnosť sveta dokazuje zneužívaním moci a násilím.

Najväčšia moc sa prejavuje v mocnom slove evanjelia, že bezmocnému, stratenému a zatratenému človeku prichádza na „po-moc“ Boh, a to – paradoxne ako to len Boh vie a dokáže – v podobe bezmocného dieťaťa v jasličkách, či zbičovaného a na smrť odsúdeného muža priklincovaného na kríž.

II. Mocné slovo ospravedlňujúceho a život dávajúceho Boha. 

Keď na strane človeka hovoríme o vine a hriechu, a zároveň stratenosti človeka, na strane Božej môžeme vďaka moci slova evanjelia hovoriť o ospravedlňujúcom a zachraňujúcom Božom konaní. S ohľadom na celé dejiny spásy, ktoré majú dopad na celú realitu sa ukazuje dôležitým zdôrazniť oba momenty v tomto Božom konaní pre človeka vo svete.

II.1 Pasívna spravodlivosť Božia

„Ďalej učíme, že odpustenie hriechov a ospravedlnenie pred Bohom nemôžeme dosiahnuť svojimi zásluhami, skutkami a zadosťučinením, ale že odpustenie hriechov a ospravedlnenie pred Bohom dosahujeme z milosti pre Krista vierou…“ Tento základný, 4. článok AV, na ktorom stojí a padá celá cirkev, sa jasne odrieka akéhokoľvek ľudského konania, pretože toto ľudské konanie ponechané samé na seba je – ako logický dôsledok toho, čo bolo povedané vyššie o hriešnosti človeka – ovocím zlého stromu, vyživovaného z koreňa hriešnej pýchy pred Bohom a nelásky voči Bohu. V zmysle reformačného ponímania nie je možné hovoriť o skutočných zásluhách, dobrých skutkoch, či zadosťučineniach tam, kde sa situácia dá prirovnať k manželovi, ktorý podvádza manželku a ona o tom vie, on jej ale nosí kvety a očakáva, že ona ho za to bude milovať.

Práve na príklade manželstva sa najlepšie dá vystihnúť to trojnásobné: z milosti, pre Krista vierou, tak ako to Luther znázornil vo všeobecne známom reformačnom spise „O slobode kresťana“. To, čo sa v ospravedlňujúcom Božom konaní deje s hriešnikom je ako keď si urodzený ženích, princ, či kráľ berie za ženu prostoduchú a chudobnú prostitútku z ulice: v spoločnom manželstve sa každému dostáva z toho, čo je tomu druhému vlastné. Ženích berie na seba hanbu, chudobu a nespravodlivosť onej žienky, ona dostáva podiel na jeho spravodlivosti, cti a bohatstve. Táto radostná výmena sa deje vo viere, „[…] keď veríme, že Kristus za nás trpel a že pre Neho sa nám hriechy odpúšťajú a darúva sa nám spravodlivosť a večný život.“

Moc evanjelia sa dokazuje práve na tom a v tom, že je mocnejšia ako radikálna hriešnosť ľudskej prirodzenosti od koreňa. Ale moc tohto evanjelia je založená na moci Božej, ktorá sa dokazuje v Synovi Božom. Medzi druhým a štvrtým článkom AV stojí článok, ktorý rozvádza kristologický základ celého učenia o ospravedlnení, totiž že v jednej osobe Ježiša Krista sa nachádzajú prirodzenosť ľudská a prirodzenosť Božská a tieto plne zdieľajú svoje vlastnosti. „[…] jeden Kristus, ktorý je pravý Boh a pravý človek; skutočne sa narodil, trpel, ukrižovali Ho, zomrel a pochovali Ho, aby bol obeťou nielen za dedičný hriech, ale aj za všetky ostatné hriechy […]“. Najneskôr teraz si každý môže uvedomiť vzájomný súvis jednotlivých článkov v Augsburskom vierovyznaní. Ak sa ale ukazuje, že vo vierovyznaní sa jednotlivé články neradia za sebou náhodne, ale spolu súvisia, potom je prístup konfutátorov – tých starých, ale aj všetkých nových – berúcich články pod lupu jednotlivo nesprávny. Teologické svedectvo o moci evanjelia sa ukazuje v celistvosti. Názorne to platí aj o vzťahu prvých 21. článkov o vierouke a posledných siedmich článkov o tzv. „zneužívaniach“.

Moc evanjelia sa naplno ukáže tam, kde ono pôsobí nielen spravodlivosť, ale aj záchranu a život hriešneho človeka.

II.B Zachraňujúci Boh

Voči neslobode a nemohúcnosti človeka stojí sloboda Božieho Syna, ktorý sa slobodne vzdal hodnosti a stal sa človekom, ktorý sa vzdal moci a stal sa smrteľným človekom, aby tak pomohol nemohúcim ľuďom svojou božskou mocou a silou. (Fil 2,6 – 8) Tá sa naplno prejavila vo vzkriesení a nanebovstúpení, lebo práve tam, kde ešte, alebo už nič nie je sa prejavuje Božia stvoriteľská moc. Obrazne povedané, v splodení Izáka, v záchrane Jozefa a celej jeho rodiny, v prechode cez Červené more, v ospravedlnení kráľa Dávida, vo vyslobodení Jonáša z útrob ryby sa v pravom zmysle slova ukazuje zmysel reči o Božom tvorení „ex nihilo“ – ako sa hovorí v Malom katechizme: „[…] a to všetko zo samej otcovskej, Božskej dobroty a milosrdenstva; bez akýchkoľvek mojich zásluh a hodností.“

Vierou teda nedosahujeme len spravodlivosť, ale aj to, čo strateným ľuďom naplno chýba: slobodu a obnovenie života. Spomínaný tretí článok Augsburského vierovyznania rozvádza Kristov úrad v tomto zmysle, keď hovorí, že dielo Ježiša Krista sa dialo preto: „[…] aby všetkých, čo v Neho veria, Duchom Svätým posväcoval, očisťoval, posilňoval a potešoval, aj život a všetky dary a dobrodenia im daroval, a chránil a bránil ich pred diablom a hriechom.“ Ak človek prináša dobré ovocie, tak potom len tak, že je pomocou Ducha Svätého napojený na „koreň“ Kristovej spravodlivosti z moci ktorého dokáže prinášať dobré ovocie. „Lebo bez viery a bez Krista je ľudská prirodzenosť a schopnosť prislabá konať dobré skutky, vzývať Boha, byť trpezlivým v utrpení, milovať blížneho, statočne konať zverený úrad, byť poslušným, vyhýbať sa zlým žiadostiam atď.“ Oplatí sa bližšie pozrieť na toto ovocie nového života, aby bolo zrejmé, že Božie zachraňujúce konanie dostáva konkrétnu podobu vo svete medzi konkrétnymi ľuďmi. Otázka posvätenia je do teológie Augsburského vyznania umelo vnášaná. Stratený človek dosahuje svätosť len od svätého Boha – toho jediného Svätého. „Posvätenie“ je v podstate ospravedlnenie – ale sprostredkováva sa vo svete cez sviatosti.

III. Otázka aktuálnosti AV

Aktuálnosť Augsburského vierovyznania sa prejavuje v tom, do akej miery odkazuje na moc evanjelia. Ako je to s vierou v Ježiša Krista v našich krajinách? Do akej miery zavinila cirkev, či teológia tento stav? Hriech ako nevera sa nedá totálne vykoreniť. No to, čo má moc zmeniť tento stav je len moc evanjelia Božieho. A túto moc si Boh nenechal pre seba, ale na to aby sme dosiahli túto vieru: „[…] ustanovil Boh kazateľský úrad, dal evanjelium a sviatosti. Nimi ako prostriedkami dáva Ducha Svätého, ktorý vzbudzuje vieru, kde a kedy chce, v tých ktorí počúvajú evanjelium, […]“, ako hovorí piaty článok Augsburského vyznania.

Z toho vyplýva, že nebezpečenstvo spočíva tam, kde sa zvesť evanjelia a prisluhovanie sviatostí zamení za psychológiu, múdroslovné príklady zo a do života, filozofickú náuku, religionistickú fenomenológiu, mravokárnu etiku, či kázanie zákona. Toto sa deje všade tam, kde sa radikálnosť hriešnosti a stratenosti človeka dostáva do úzadia. Lebo, ak človek má nádej zo seba, v sebe, či medzi sebou, tak ju potom nepotrebuje v Kristu, s Kristom a prostredníctvom Krista.

V Augsburskom vyznaní sa nehovorí o viere v Boha, ale o viere, že v Kristu je ľuďom z milosti Božej podávané odpustenie hriechov. Pravá viera je tá, ktorá verí „že v Kristu dosahujeme milosť a odpustenie hriechov […] diabol a bezbožníci neveria tento článok, odpustenie hriechov, preto sú nepriateľmi Boha, nemôžu ho vzývať a nič dobrého od Neho očakávať.“ 

Ak Augsburské vierovyznanie svedčí o moci evanjelia tak potom je naozaj tým, čím sa volá: vyznaním viery ospravedlnených hriešnikov, ktoré bolo prečítané na sneme v Augsburgu. Potom treba dať za pravdu aj E. Schlinkovi, ktorý jasne hovorí o tom, že Augustána je vyjadrením viery univerzálnej cirkvi – a ako taká, aktualita vierovyznania nezávisí od spoločenskej situácie, ani nie od jazyka, či kultúry, ale od fundamentálneho vzťahu ospravedlneného a zachráneného človeka ospravedlňujúcim a zachraňujúcim Bohom. Pokiaľ sa i v rámci teológie a cirkvi nachádzajú prúdy a razenia, ktoré v nejakom bode podceňujú moc evanjelia, tak potom je na mieste aj kriticky skúmať, či Augsburské vierovyznanie a Symbolické knihy správne svedčia o moci evanjelia, alebo či je to naopak. Skúšobným kameňom aktuality Augsburského vyznania je teologická otázka, skúmajúca všetko zo zorného uhľa pohľadu, do akej miery sa do popredia dostáva svedectvo o ospravedlnení hriešneho a strateného človeka spravodlivým a život dávajúcim láskavým Bohom. 

4 thoughts on “Augsburské vierovyznanie – vyznanie viery ospravedlnených hriešnikov

  1. Píšete veľa a ľudia tomu nerozumejú.

    Evanjelium o Kristovom vykupiteľskom diele sa musí šíriť jednoducho a tak, aby ľud porozumel.

    V liste Rímanom v 10 kapitole a 9 verši sa píše jednoducho a zrozumiteľne na pochopenie pre všetkých , v jednej vete je vyjadrená všetka pravda !!!!
    .
    Rim 10/9 Pretože ak svojimi ústami vyznáš Ježiša ako Pána a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený.

    Toto postačuje !!!!!

    Čítame tu jasne, nestačí vyznávať len ústami, má to podmienku – v srdci treba VERIŤ.

    Bez tohto nie je možné byť spasený, aj keď bude človek 10 x krstený, či konfirmovaný, a za týždeň pôjde 5 krát na večeru Pánovú. Ak naši konfirmandi budú skutočne v srdci veriť nebudú sa strácať vo svete, ale budú hľadať Boha Hospodina a jemu budú slúžiť a nedeľné zhromaždenia budú plné radostných ľudí .

    Miro Kucek – Moravské Lieskové

  2. mathos

    ad.) Práve na príklade manželstva sa najlepšie dá vystihnúť to trojnásobné: z milosti, pre Krista vierou, tak ako to Luther znázornil vo všeobecne známom reformačnom spise „O slobode kresťana“……..atď.

    Sme žobráci tak ako si kúpime ospravedlnenie? Napriek tomu ospravedlnenie a odpustenie dostávame! Zadarmo – z milosti, pre Krista, vierou.
    Pekný príklad manželstva bohatého princa a chudobnej prostitútky z ulice, za ktorú sa všetci hanbia. Presne to sa deje, keď nastane takáto situácia, že každému sa dostáva z toho, čo je tomu druhému vlastné. Ženích berie na seba chudobu, hanbu, nespravodlivosť onej ženy, ale ona dostáva podiel na Jeho spravodlivosti, cti a bohatstve. Z Neho sa budú vysmievať, že si berie takúto ženu, ale jej budú závidieť, že si berie urodzeného Muža. Toto je príbeh o nás a o Kristovi. Svätý bezhriešny Kristus prichádza, aby si zobral nás biednych a hriešnych. Vtedy sa udeje tá úžasná a predivná výmena. On, ktorý je bez hriechu zomiera, aby vinný mohol žiť. Svätý zomiera za hriešneho, aby sa hriešnik očistil Jeho svätosťou. On na seba berie trest, ktorý prináleží nám a dáva nám za to pokoj. Stáva sa chudobným a dáva nám za to svoje bohatstvo. Stáva sa slabým, aby nás učinil silnými, zomiera a dáva nám za to život, mení našu biedu za svoju slávu, naše utrpenie za svoju radosť, náš strach za svoju odvahu, naše nič za svoje všetko. Ukrižovaný Boh berie dobrovoľne na seba sám súd, ktorý si zasluhujeme. Najväčšia moc sa prejavuje v mocnom slove evanjelia. Tomu bezmocnému, stratenému a zatratenému človeku prichádza na pomoc Boh tak, ako to dokáže len Boh v podobe bezmocného Dieťaťa v jasliach, či Toho zbičovaného a na smrť odsúdeného Muža priklincovaného na kríži. Božie slovo hovorí o našom hriechu a vine, ale to isté Božie slovo hovorí aj o Božej milosti a Jeho odpustení. Na koho sa máme spoliehať v tejto našej situácii, v ktorej sa nachádzame? Nádherne to vyjadril Luther: „Teda my sme sa spoľahli na Muža, Pána Ježiša Krista, Božieho Syna, odvážneho, ktorý nás istotne neopustí.“ Ak chceme aj my vymeniť svoju biedu, pominuteľnosť a časnosť za večný život v nebi tak sa spoliehajme na Krista! On je ochotný sa s nami vymeniť dobrovoľne a z lásky. Úplne zadarmo. Aj dnes chce, aby sme boli Jeho, a On nám pripomína, že zomrel za nás na dreve Golgotského kríža!!

    Vďaka, že ste tento príspevok sem zavesili. Tešíme sa z toho.

    Pokoj Vám!!

  3. lubo batka st

    Článok je odborný, teologický a určený pre tých, ktorí majú teolog.vzdelanie. Avšak aj oni potrebujú neustály rast, alebo opakovanie, aby vedeli a mohli kázať čisté Slovo Kristovo.
    To sa azda dá pochopiť.
    – Táto web.stránka aj týmto spôsobom chce vedome slúžič ECAV na Slovensku.

    Aj apoštol Pavel píše o tom, že svojich poslucháčov sýti podľa potreby: niektorých duchovným mliekom, iných tvrdým pokrmom.

Leave a Reply