Zamyslenie na cintoríne

                      Zamyslenie na cintoríne

Ty vzkriesenie si i život, Pane,

ku Tebe v kríži dvíhame dlane…

Ó, teš nás, zdvíhaj a vierou spravuj

po časnom žití nebo nám daruj!) Amen.(M.R)

F 3, 2O-21: “ Ale naša otčina je v nebesiach; odtiaľ očakávame aj Spasiteľa, Pána Ježiša Krista. (21) On mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše ponížené telo, aby bolo podobné Jeho oslávenému telu”.

Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!

Sviatok „Pamiatka zosnulých“ dal             opäť do pohybu temer celú našu vlasť. Na cestu sa vydali jednotlivci, ale aj celé rodiny. Podobný pohyb sa  deje všade, kde v tomto období  spomínajú, nielen kresťania, ale aj ostatní ľudia, na svojich milých a blízkych zosnulých. 

    O cestovaní možno povedať, že je často spojené s „cestovnou horúčkou”. Pod ňou rozumieme akési zvláštne vzrušenie, nepokoj i obavy, ale aj očakávanie niečoho nového a mimoriadneho.

    Je to tak aj pri ceste na cintoríny, a iné pietne miesta? 

     Myslím, že áno. Je to celkom pochopiteľné a oprávnené. Mnohí sa pri ceste na hroby svojich blízkych musia prepraviť aj stovky kilometrov, aby sa vrátili na miesta, kde vyrástli, kde prežili prežili detstvo, mladosť, alebo kus svojej manželskej cesty. Mnohí sa vracajú na hroby, kde odpočívajú starí rodičia, kde s nimi trávili pekné chvíle. Nečudo, že nával spomienok vyvoláva silné emócie, nostalgiu, ale aj vďačnosť či obdiv. Neraz sa objaví v duši silná túžba po návrate minulého, spoločne s drahými bytosťami prežitého času.

Toto všetko sa môže spájať s  pamiatkou na tých, ktorí nás predišli z častnosti do večnosti… 

    Okrem smútku, práve takéto pocity nás spájajú s tými, ktorí inak veria ako my kresťania, ktorých nádej je iná. Na cintorínoch, ako na rušných križovatkách sa stretáme aj s tými, ktorí majú iný majú prístup k životu, k jeho hodnotám, i k smrti.

My kresťania sa pri Pamiatke  zosnulých vraciame nielen k hrobu, 

k tej „komôrke“ zeme, kde spočívajú  telesné pozostatky našich zosnulých, ale smerujeme omnoho ďalej.

     Preto sme zvláštnym spôsobom „vzrušení v duchu“, ako Pán Ježiš nad hrobom Lazarovým. Ako kresťania totiž aj tu, nad hrobmi a „prachom“ zosnulých, s apoštolom Pavlom a s celou kresťanskou  cirkvou i so zborom vo Filipis veríme a vyznávame: “Ale naša otčina je v nebesiach…”.   

     Áno, práve tam, až tak “ďaleko a vysoko” ideme vo svojich spomienkach. S pevkyňou našej cirkvi Kristínou Royovou spievame, že pozeráme: “V náručie Božie, odkiaľ sme vyšli…”. Tam, u nášho nebeského Otca je náš pôvod, naša otčina i budúca domovina.

Tam zalietame v duchu, keď myslíme na tých, ktorí nás predišli a ktorí v sile tej istej viery žili, pracovali, životom o Kristu svedčili a napokon vo viere aj zomierali.“Do rúk Božích porúčame zosnulého po boji,, – spievame neraz pri lúčení. 

Modlíme sa za to, aby sa tak stalo z Božej milosti, aby Pán Boh prijal na milosť tých, ktorých odvolal z časnosti do večnosti a aby to bola večnosť s Ním, v Jeho spoločenstve. Večná vlasť je našou vlastnou domovinou i otčinou, ak naozaj veríme v milosť Božiu, v zásluhy a spasiteľskú obeť Božieho Syna, nášho Pána. Odtiaľ, z nebeskej slávy Ho vytrvalo očakávame. “Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa, Pána Ježiša Krista”. Čakáme na Jeho druhý príchod, ktorý už nebude príchodom  v ponížení, ale v sláve a moci Víťaza nad smrťou.

      Bratia a sestry! 

     Keď vyznávame nad hrobmi: ”Za nimi pôjdeme…”, nemyslíme len na odpočinok tela v lone zeme, z ktorej je naše telo vzaté. Isteže, naše telo je také, o ktorom platí: ” …si prach a do prachu sa vrátiš!” Terajšie telo sa vráti do zeme, z ktorej je vzaté, ale tu myslíme aj na dušu a ducha človeka  slovom Božím a evanjeliom znovuzrodeného, obživeného z márnosti a hriešnosti a posvätené v Krste svätom, i sviatosťou Večere Pánovej, ako pravým pokrmom a nápojom sýtiacim k životu večnému. 

“Za nimi pôjdme…” – preto znamená ísť s celou našou osobnosťou a plnou identitou, s našou dušou i duchom k Bohu a nášmu Pánovi v nebesiach. 

     Evanjelista a apoštol Ján na Patmose videl vo videní už mnohých verných kresťanov priamo pred Božím trónom, pri trvalej a nekončiacej oslave Pána Boha a Božieho Baránka, Ježiša. “Kto sú títo oblečení do bieleho rúcha?”-  pýtal sa a dostal odpoveď: “Sú to tí, ktorí si oprali rúcha v krvi Baránkovej”.,  V nej si ich ”zbielili” – čiže očistili sa od všetkého, čo nemá v nebi miesto.                

Milí priatelia!

     Mnohých ľudí nedávno potešila zpráva, že do USA, ktorá bola oddávna pre mnohých našch predkov zo Slovenska akousi „zemou zasľúbenou” a kde mnohí zložili aj svoje smrteľné stánky tela, budú môcť onedlho cestovať bez víz.

Predsa však bude človek k tej ceste potrebovať cestový pas s tzv. biometrickými znakmi, trojrozmernou fotografiou a identifikačnými znakmi, voľne  ľudskému oku neviditeľnými. Nie každý napokon do Ameriky môže ísť a do tejto krajiny sa dostať!

      Aj do neba potrebujeme určité identifikačné znaky, podľa ktorých Pán príjme svoje deti, či svoje zachránené ovečky. Iste patrí a bude patriť k tým znakom “viera nádej a láska – to troje…( 1 K 13) Viera v Boha Otca a Stvoriteľa, v Boha Syna, Vykupiteľa a v Ducha Svätého Posvätiteľa. Rozhodujúca je a bude dôvera, že skrze Ježišove telo a krv vojdeme do nebeskej otčiny. 

Patrí k nim tiež i kresťanská nádej, ktorú tu o chvíľu spolu vyznáme: 

“ Verím v tela z mŕtvych vzkriesenie a v život večný” !

    Pokiaľ ide o naše telá, tie prejdú veľkou premenou. Budú darom Kristovej milosti. “On mocou, ktoru si môže podmaniť všetko, pretvorí naše smrteľné telo, aby bolo podobné Jeho oslávenému telu”. A na inom mieste apoštol Pavel svedčí:

“Rozsieva sa slabé, vstane telo silné, rozsieva sa telo telesné, vstane telo duchovné…”. Pri Kristovom druhom príchode vstaneme teda nie v tom istom tele, ktoré je pochované, ale v tele “novom a oslávenom“.      

     Aj toto patrí k našej spoločnej viere, k našej vďake a oslave Trojjediného Pána Boha. Preto sme dobrej mysle aj pri dnešnej spomienke. Nie sme bez nádeje, bez cieľa a bez budúcnosti. Sme pokojný a so žalmistom vyznávame: “V pokoji si ľahnem aj zaspím, lebo Ty, Hospodine, aj keď som sám, dáš prebývať mi bezpečne”. Tak sa dnes aj my potešujme týmito slovami. Amen.

Príhovor na Pamiatku zosnulých na cintoríne – Sobotište a Rovensko 2008 – Ľubomír Batka st.

Leave a Reply