Heidelbergská dišputa z roku 1518 je významným míľnikom formovania Lutherovho teologického porozumenia. Počas nej sa mladý a v tom čase ešte nie príliš známy reformátor prejavil ako kritik tradičného, stredovekého prístupu k otázke – čo je pravá teológia? – a akým spôsobom máme pristupovať k Božiemu sebazjaveniu?
Tu po prvýkrát zaznelo Lutherovo presvedčenie, že pravdivá teológia je „teológia kríža“, zatiaľ čo falošná teológia je „teológia slávy“. Kým tá prvá je biblickým chápaním Boha, tá druhá je nebiblickým náboženstvom. Toto kritické rozlíšenie postavil Luther na základe Pavlovej teológie kríža v 1K 1, 20 – 25, trvajúc na tom, že: „Skutočný teológ nie je ten, ktorý nadobudol neviditeľné skutočnosti Boha cestou toho, čo bolo vytvorené tradíciou. Skutočný teológ je ten, kto chápe viditeľné a zrejmé skutočnosti o Bohu a nadobudol ich cez utrpenie a kríž“(19. téza heidelbergskej dišputy). Luther odmieta prirodzené poznanie Boha na základe schopností ľudského rozumu. Prirodzená cesta, ktorou ľudské bytosti v ich márnivom myslení(R 1, 21) chápu a hovoria o Bohu, je formou predstáv, ktoré si o Ňom vytvorili sami ľudia. Vytvorili si predstavu Boha na základe svojej vlastnej skúsenosti alebo na základe svojich potrieb a túžob(R 1, 23 – 25). Z pozemskej skúsenosti a z toho, ako veci fungujú, vyvodzujú ľudia nielen svoje ponímanie Boha, ale aj to, čo od Boha očakávajú. Toto v 19. storočí kritizoval nemecký filozof L. Feuerbach, ktorý náboženstvo nazval projekciou ľudských prianí. Jeho kritika bola prenikavá a do veľkej miery z psychologického a religionistického hľadiska pravdivá. Nemožno ju však automaticky vztiahnuť na kresťanstvo ako na náboženstvo teocentrického sebazjavenia – a tu sa opäť vraciame k hodnote Lutherovho dôrazu v jeho teológii kríža.
Ako sme už spomenuli, Luther podrobil zdrvujúcej kritike isté formy scholastickej náuky, založenej na ľudskej rozumovej dedukcii, ktorá podľa neho zohrala v stredoveku významnú úlohu pri zahmlievaní evanjelia. Božia milosť vyjadrená a daná pre hriešnika v Kristovi nemôže byť pochopená v kategóriách prirodzeného rozumu, nevynorí sa spontánne v múdrosti humanistova nie je ani dôsledkom morálneho pokroku či intenzívnej morálnej reflexie človeka. Takto na Božie milostivé sebazjavenie nazerá teológia slávy. Pre Luthera je zvesť o milosti obsiahnutá v evanjeliu skôr Božím súdom nad ľudskými pokusmi o sebazachránenie a prekvapujúcou ponukou života, ktorá zatieni aj to najlepšie z ľudského génia. Lutherova teológia kríža sa stáva hlbokou kritikou manipulatívneho rozprávania o Bohu, nech sa to deje kdekoľvek. Táto kritika modloslužby je dôležitá aj v tradične kresťanských krajinách, ktoré sú v pokušení uspokojiť sa so svojimi náboženskými koreňmi, tradíciami, biblickým jazykom a zbožne znejúcimi frázami, maskujúc tak svoje modloslužobné zmýšľanie, v ktorom človek oslavuje samého seba. Modlárstvo v rámci kresťanstva je ohavnejšia nebezpečnejšie ako medzi pohanmi. Zbožné modlárstvo totiž zneužíva Ježiša a pobožne znejúce reči o Bohu na to, aby Bohom a ľuďmi manipulovalo. Človek sa v ňom usiluje dosiahnuť svoje vlastné ciele, oslavujúc pokrok, požehnanie, pokoj a všetko dobré, čo môže získať od Boha a strániac sa utrpenia, hany, prenasledovania a strádania ako dôsledok nasledovania Krista. V teológii kríža Luther útočí na takéto modlárske myslenie a rozprávanie o Bohu, ktoré sa deje práve v kresťanských cirkvách. Luther sa od samého začiatku svojho teologického dozrievania pokúša očistiť cirkevné myslenie a rozprávanie o Bohu od zbožného modlárstva – teda vyčistiť a vylúčiť všetko falošne uspokojujúce, chabé útechy ponúkajúce, nezodpovedné rozprávanie o Bohu. Za zmienku stoja závery, ktoré z Lutherovho znovuobjavenia Pavlovej teológie kríža vyvodzuje Paul Hinlicky: „Po prvé, môžeme povedať, že teológia má úlohu kritiky, teda odkrýva, odhaľuje a odmieta modloslužobné rozprávanie o Bohu predovšetkým, keď sa to deje v kresťanskej cirkvi. Po druhé, môžeme povedať, že vo všetkých zodpovedných rečiach o Bohu Boh musí zostať Bohom, subjektom, ktorý hovorí. Slovo Boha musí byť bázou každého ľudského prejavu o Bohu. Pravá teológia je vyznávajúcou, t. j. je počúvajúcou a odpovedajúcou teológiou. Po tretie, môžeme povedať, že zodpovednou je taká teológia, v ktorej sa teológovia osobne zúčastňujú na skutočnosti, o ktorej hovoria. Praví teológovia hovoria z perspektívy ich vlastného transformovaného sebachápania. A po štvrté, naše samotné predstavy, kto je Boh, musia byť posudzované a znovuformované vo svetle kríža, ktorý odhaľuje Boha, ktorého moc je manifestovaná v slabosti“(prednáška z predmetu Prolegomenadogmatiky, EBF UK, 1998). Všetky tieto štyri zovšeobecnenia možno odvodiť z hlavnej tézy Lutherovej Heidelberskej dišputy: „Pravá teológia a poznanie Boha sú v Kristovi – Ukrižovanom.“
Luther vo svojom Komentári k Listu Rimanom dokonca argumentuje, že človek, ktorý miluje Boha čisto a cele, by bol
dokonca ochotný ísť do pekla, byť zatratený, odmietnutý Bohom, ak by si to Boh
prial. To isté napokon hovorí v závere svojich 95 téz, v ktorom ubezpečuje kresťanov, že práve vtedy, ak by boli ochotní
nasledovať Krista aj do pekla, si môžu byť istí, že milujú Boha nezištne. Len
takúto lásku vyžaduje Ježišov Otec, avšak práve túto lásku nie je žiaden
človek-hriešnik schopný Bohu dať. Luther vo svojej teológii kríža začína vidieť
radikálnosť tejto výzvy a zároveň radikálnosť Božieho riešenia. Boží Syn, Ježiš
Kristus, je tým, ktorý je ochotný ísť aj do zatratenia, ak taká bude vôľa
Otcova. Ježišova výnimočná poslušnosť lásky, ktorá ho priviedla na kríž, je podstatou
teológie kríža a teológ kríža začína chápať, že len ak sa Kristova radikálna
poslušnosť lásky aplikuje na hriešnika v jeho utrpení a smrti s Kristom, má
človek šancu dúfať v nový život a spasenie.
„Skrze vieru je Kristus v nás, naozaj s nami. Kristus je spravodlivý a naplnil
všetky Božie prikázania, tak aj my môžeme naplniť všetko skrze Neho, keďže nám
bol daný skrze vieru… Láska Božia nenachádza, ale tvorí; to je to, čo Boha uspokojuje,
láska Božia, ktorá žije v človeku, miluje hriešnikov, zlých ľudí, bláznov a
slabochov, aby ich mohla urobiť spravodlivými, dobrými, múdrymi a silnými.
Božia láska prúdi a dáva dobré, radšej než by hľadala vlastné dobro…Toto je
láska kríža, pochádza z kríža, ktorý ukazuje smerom na miesto, kde nenachádza
nič dobré, z čoho sa môže tešiť, ale kde smie udeliť dobré zlému a biednemu
človeku.“ Pre toto môže Luther oprávnene vyhlásiť, že „kríž je naša teológia“.
Ľubomír Batka, Pavel-Andrei Prihracki – Heidelbergská dišputa (Lutherova spoločnosť)
Slovak