Na pamiatku reformácie

Na pamiatku reformácie

Na dverách chrámu, pribitá pravda
rukami mnícha zbožného muža,
ktorého doteraz pripomína nám
znak viery našej – Lutherova ruža.

Martin Luther, ktorý žil v kláštore
videl zle narábať s Božím slovom,
i stále premýšľal ako očistiť ho
a nie vykladať si ho po svojom.

Začiatkom jeho reformácie bolo
o to sa zaslúžil veľkou mierou,
že každý za svoje skutky je
ospravedlnený jedine a iba vierou.

Odpustky, poplatky, to všetko faloš
verejne ľuďom odkázal veľké nie,
platiť peniazmi za hriechy nemá sa
veď Kristus učil – čiň pravé pokánie.

Neplať pápežovi ani nikomu inému
z výpovedí znie mohutné mocné dosť,
nie človek človeka súdiť raz bude
lež najvyššia Božia spravodlivosť.

Z hrobu vstaň reformátor Luther
v srdci nám svoje dielo pripomeň,
nech zavládne v našej cirkvi po rokoch
žiarivý, jasavý, reformačný plameň.

Ten spáli v zboroch čo zlé je – choré
i nepravé učenie čo sem tam sa rozmáha,
jedine Kristus našim Pánom je
tá viera v neho všetko premáha.

A hoc vábi nás často svet plný krás
peknými, sladkými, zvodnými rečami,
my vždy všade pri sebe v srdci majme
istotu istôt, Pán s nami – nad nami.

Tak teda pravdu evanjelia si chráňme
oddaní buďme vždy jeho slovu,
nedaj nám Pane poblúdiť v živote
by čistí sme prišli, raz pred tvár Tvoju.

Dušan Miko

Leave a Reply