Husitský a Paynov útok v Bratislave pred 590 rokmi

     Okolo roku 1369 sa narodil v juhočeskom Husinci český reformátor Majster Ján Hus. Jeho osobný údel a mučenícka smrť v Kostnici je udalosť pomerne dobre známa. Podobne aj udalosti, ktoré po vypuknutí husitskej revolúcie nasledovali v Prahe a v Čechách. Známe sú  iste aj “spanilé jazdy”, ktoré mali za cieľ preniesť ťažisko bojov zo zničených Čiech na cudzie územia a informovať krajiny o husitskom programe, vrátane Slovenska (Uhorska). Prvá spanilá jazda sa uskutočnila už vo februári v roku 1428, keď pri Skalici utrpel ťakú porážku vojvoda Stibor zo Stiboríc ml., poverený obranou hraníc. Táto výprava mala najmä demonštratívny charakter a husitské vojská po týždni zo Západného Slovenska odišli.   

     Teraz si však pripomeňme mimoriadnu udalosť, ktorá nemala vojenský rámec a predsa bola súčasťou boja husitov na našom území. Išlo o stretnutie a dišputu husitov s uhorským kráľom Žigmundom Luxemburským a ním pozvanými rím.kat. teológmi v dňoch 28. marca  – 9. apríla 1429 v Bratislave, pravdepodobne priamo na bratislavskom hrade. Jednalo sa teda o boj na myšlienkovom (ideovom) a teologickom poli, ktorý bol pre husitov pražských i táborských zásadný a prioritný.

     Žigmundovým dlhodobým cieľom bolo získať súhlas husitov s jeho voľbou za českého kráľa. Konal podľa zásady: “koho nevládzeš poraziť, s tým sa spoj”, pričom ale husiti podmieňovali mier uznaním štyroch pražských artikúl. Obsah týchto článkov tu v stručnosti pripomeňme, keďže išlo o otázku zásadnej povahy: slobodné kázanie slova Božieho, prisluhovanie večere Pánovej “pod obojím” spôsobom, vzdanie sa cirkvi svetskej moci a majetku a verejné trestanie všetkých veľkých hriechov bez rozdielu.    

        Rozhodnutie uhorského kráľa a nemeckého cisára Žigmunda, ktorého meno vošlo do dejín v spojení s prezývkami: ”zhýralec, šarlatán a lišiak hrdzavý” – rokovať s husitmi, nevyplnyulo z úprimnej snahy o dohodu, ale bol k nej viac-menej donútený nemohúcnosťou križiackych vojsk poraziť husitov na bojovom poli a naopak úspechmi husitov v bojoch a úspechmi ich manifestov, ktorými zase získavali morálnu prevahu a sympatie, najmä pre svoj sociálny program a snahu očistiť cirkev od veľkého duchovného úpadku. 

        Husitskú delegáciu viedol dvojnásobný víťaz nad križiakmi, kňaz a teológ Prokop Holý (Veľký), ktorý prišiel na snemové rokovanie do Bratislavy v sprievode asi dvesto predstaviteľov českého kultúrneho a politického života, so strážnickým zemepánom Václavom z Kravař, synom pána Petra z Kravař, suseda Skalice. On sa najviac zaslúžil o ťažkú porážku vojsk Stibora ml. Keď husitskí vodcovia prijali pozvanie na rokovanie, boli si boli plne vedomí “s kým majú tú česť” a preto sa poistili proti Žigmundovej známej vierolomnosti tým, že vyšli 28. marca 1429 zo svojho tábora neďaleko mesta až vtedy, keď k nim prišli ako rukojemníci najpoprednejšie kniežatá a magnáti. Ich ďalšou podmienkou bolo, že budú rokovať ako rovný s rovným. 

      Pravou rukou Prokopa Holého bol osvedčený husitský diplomat ä, prezývaný Engliš, pre svoj anglický pôvod, ktorý ako Viklefov stúpenec musel opustiť Anglicko a našiel druhú vlasť v husitských Čechách. V husitských diplomatických službách precestoval takmer celú Európu. Jemu, ako pohotovému diskutérovi, osvedčenému v rokovaniach s poľským kráľom Vladislavom, ale aj s predstaviteľmi rôznych smerov v husitskom tábore, pripadla úloha byť tlmočníkom a obhajcom koncepcie politického programu husitskej revolúcie. Žigmund, domnievajúc sa, že pokorí husitov diplomatickou cestou, obklopil sa na bratislavskom rokovaní skvelým zhromaždením kniežat, prelátov a doktorov, ktorí mali husitov usvedčiť z vieroučných bludov a z bezbožnej vzbury proti vtedajšiemu spoločenskému poriadku. Mocné slovo mal v ňom zo svetských feudálov rakúsky vojvoda Albrecht. (Neskôr zať Žigmundov a prvý Habsburg na uhorskom tróne)         

        Samotný Žigmund mal pochopenie azda iba k tretej pražskej artikule, totiž k požiadavke, aby cirkev nevlastnila veľký majetok a vzdala sa svojich nadbytočných privilégii. Pre potvrdenie tohoto tvrdenia sa vráťme do minulosti, do roku 1402, keď po Žigmundovom odchode do Čiech sa situácia v Uhorsku vyostrila. Prívrženci Ladislava Neapolského vystúpili otvorene proti Žigmundovi, podobne aj dalmátske mestá, s podporou samotného pápeža Bonifáca IX. 5. augusta 1403 Ladislava Neapolského arcibiskup Ján z Kaniže korunoval za uhorského kráľa. Keď sa to Žigmund dozvedel, ihneď opustil Čechy a vrátil sa do Bratislavy. Zakázal platenie všetkých poplatkov rímskej kúrii v Uhorsku aj v Čechách a pod prísnymi trestami zakázal aj akýkoľvek styk a poslušnosť pápežovi Bonifácovi IX

         Pápež na oplátku vydal exkomunikačnú listinu prostredníctvom svojho legáta kardinála Angela Acciajuoliho, ktorý sa zdržiaval v Zadare s Ladislavom Neapolským. Touto listinou vydanou 1. septembra 1403 uvaľuje kliatbu na Žigmunda a jeho stúpencov, medzi ktorých patrili Stibor zo Stiboríc, Peter Poliak (Polonus), nitriansky biskup Čech Hynko, Peter Čech z Levíc a mnohí ďalší magnáti a kasteláni. Aj z týchto udalostí vidieť vzťah Žigmunda k pápežskej autorite a rímskej kúrii. 

       So vzbúrencami sa kráľ na sneme v Budíne 6. októbra dohodol a uzavrel mier. Po bratislavskom sneme v roku 1404, ktorý proklamoval úplné patronátne právo kráľa nad cirkvou (!?), vymenoval Žigmund do niektorých uvoľnených cirkevných funkcií svetských gubernátorov.(!?) Stibor sa stal gubernátorom ostrihomského aribiskupstva a súčasne spravoval aj jágerské biskupstvo. Takto “zúčtoval” s vodcami povstania, ktorými boli v roku 1403 práve ostrihomsý arcibiskup Ján z Kaniže a jágerksý biskup Tomáš z Ludaníc. Stibor zo Stiboríc sa tak stal správcom najvýznamnejšej a najvyššej cirkevnej inštitúcie v Uhorsku…

      Vráťme sa späť k rokovaniu v Bratislave. Žigmund sa na začiatku rokovania správal k husitov v súlade so svojou ľstivou a úlisnou povahou mierne a prívetivo. Jeho lišiacka tvár sa však v plnej nahote zloby a pomstichtivosti odhalila vtedy, keď svoju reč prednášal majster slova, dbajúci na jeho krásu, Peter Payne. Svojou štíhlou postavou, noblesným vystupovaním a svojím rečníckym a debatérskym umením, obrátil na seba pozornosť všetkých účastníkov. Svojím zanietením, ale pritom presne logicky vyjadrenými myšlienkami, vyjadril náplň a zmysel husitských snáh.    

      Ústrednou myšlienkou Paynovej reči bolo Husovo heslo: ”Pravda Kristova víťazí”!  V mene Kristovej pravdy vmietol smelý Payne ostrú výčitku do Žigmundovej tváre: ” Keďže teda niet nikoho a ani sa nikdy nenašiel človek, ktorý by zvíťazil nad Pravdou, márne sa o to usiluješ, ó vonkoncom smrteľný kráľ, spolu so svojimi k pádu zrelými kniežatami…         Ubezpečujem vás, že jediná iskierka Pravdy víťazí nad všetkými ľudskými synmi svojou dokonalosťou, vznešenosťou a hodnotou. Ak Pravda prevyšuje všetko, prevyšuje teda i všetkýcch kráľov… poráža ich na hlavu a úplne ich vyhladzuje”.

     Tieto slová sú dokladom Paynovej zakotvenosti v Písme svätom a vernosti Tomu, ktorý je: ” Cesta, pravda i život ”. (J 14, 5) Niet divu, že takto jasne vyhranené stanovisko husitov bolo pre Žigmunda neprijateľné. Z taktických dôvodov požiadal síce husitskú delegáciu, aby sa rokovanie obnovilo v júni, ale k nemu už nedošlo. Súčasne vydal rozkaz, aby sa okamžite robili neodkladné prípravy na novú križiacku výpravu. Križiaci však boli v roku 1431 totálne porazení v bitke pri Domažliciach. Husitské poľné vojská opätovne prišli aj na Slovensko. V roku 1432 obsadili viaceré slovenské mestá, z ktorých v strachu utiekli obyvatelia nemeckej národnosti. Slovenský ľud tak získal výrazne lepšie postavnie najmä v Skalici, v Topoľčanoch a ďalších mestách, ktoré husiti ovládali. Hajtman Blažek z Borotína získal Trnavu, odkiaľ zasahoval do diania aj v samotnej Bratislave. Tieto mestá a územia získal Žigmund iba za finančnú náhradu v roku 1435.

                                                                             Ľubomír Batka st.

Komentovať