„Od Písma Svätého k Youtube. Evanjelium v dobe médií.“

Prednáška prof. Dr. Hansa Jürgena Luibla, profesora pre kresťanskú publicistiku z Univerzity v nemeckom Erlangene, predstavená na Teologickej konferencii ECAV na Slovensku 2. októbra 2019 v Poprade. Reformácia ako mediálna revolúcia
Reformácia ako mediálna revolúcia –  to znie hrozne a bojovne. Ale existujú aj mierne revolúcie, ktoré dokážu zmeniť celý svet. A pravdepodobne sú to zmeny, ktoré nám otvárajú veľké voľné priestory. Reformačná mediálna revolúcia začína v tichosti, vianočnou piesňou Martina Luthera. „Vom Himmel hoch, da komm ich her. Ich bring’ euch gute neue Mär. Der guten Mär bring ich so viel Davon ich sing´n und sagen will.“ „Anjeli z nebies výsosti Priniesli nám zvesť radosti: Hľa, Dieťatko utešené V jasličkách položené.“ Reformácia nezačína tým, čo chce povedať reformátor, ale tým, čo hovorí Boh. Radostná zvesť prichádza zvonku, z neba, od anjelov. A nezostáva vonku pred dverami, nezostáva v nebi,  ale prichádza k ľuďom a cez ľudí. Radostná zvesť ide ďalej a je podávaná ďalej, dostáva sa do pohybu.  Reformácia je zakorenená v radostnej zvesti a vyvíja sa ďalej – podáva túto zvesť ďalej, hľadá a nachádza nové kanály. Reformácia sa stáva mediálnou udalosťou. K tomu tri malé scény, ktoré síce nevyzerajú revolučne, ale aktivovali mimoriadne hnutie, hnutie sŕdc, ľudí, cirkvi a spoločnosti. Luther sa stáva básnikom piesní, reformácia hnutím spevu. Znie to nevinne, ale nebolo to tak. Už český reformátor Ján Hus, ktorý bol kvôli svojim reformačným myšlienkam upálený v Kostnici takmer 100 rokov pred vystúpením Martina Luthera, necháva spievať zbory nové nábožné piesne ich vlastnou rečou, materinskou rečou. Tie nemali len tak jednoducho opakovať latinskú liturgiu, ale mali predspevovať vlastnú vieru vo vlastnej reči celému svetu, aby počul niečo nové. K slovu sa dostalo spoločenstvo s Bohom a posilnilo sa spoločenstvo hľadačov Boha. Bolo to zakázané, ale nábožné piesne boli silnejšie. Silnejšie ako smrť Jána Husa na hranici. Dôležité však je, ako sa Luther stal básnikom piesní. To je kľúčom pre ďalší vývoj. Východiskom je tragická udalosť. V roku 1523 boli v Bruseli zaživa upálení prví evanjelickí svedkovia, dvaja augustiniánski mnísi. Bieda a nespravodlivosť, to v každom prípade, ale aj koniec evanjeliového hnutia? Reformácia – nesprávna cesta? Ako rieši Luther smrť evanjelických vyznavačov? Nenadáva, ani neonemel tvárou v tvár biede, ale básni v núdzi pieseň, pieseň o Bohu, ktorý je väčší ako utrpenie sveta. Začíname pieseň,
to pôsobí Boh náš Pán,
aby sme zaspievali, čo urobil Boh
na svoju chválu a česť: V Bruseli, v Nizozemsku,
skrze dvoch mladých chlapcov
učinil zázraky,
ktoré bohato ozdobil svojimi darmi. Vyzdvihol upálenie, novinku doby a prepojil ju s novou radostnou zvesťou a vytvoril pieseň viery a dôvery. Reformácia mala nové médium pre radostnú zvesť. Je to nábožná pieseň, chorál, zborový spev: drží pevne radostnú zvesť, radostnú zvesť o Božom príchode a nevzdáva sa ho ani v problémoch sveta. A to posilnilo spoločenstvo: že dokáže otvoriť ústa tvárou v tvár tomu, čo necháva ľudí onemieť. Posolstvo pochádza od Boha: Nebojte sa! Otvára ľuďom srdce a ústa, necháva ich spievať a hovoriť, aj tam, kde jeden stráca reč, rozum a hlas. A popritom vzniká, čo predtým neexistovalo: evanjelický chorál, živá nábožná pieseň. A druhá mediálna zmena: Luther sa stáva kritikom obrazu. Obraz bol v neskorom stredoveku základnou formou znázornenia skutočnosti. Čo je svet, cirkev a spoločnosť, to je zachytené v obraze, lebo široká verejnosť nevedela čítať a už vôbec nie písať. Obrazové programy sa stali nástrojom moci: Mocní ľudia definovali obrazy a vkladali samých seba do obrazov božskej reality: vedľa Boha ako biskupi, panovníci, mecenáši. Obrazy, sväté a cenné, boli kúskom iného sveta v tomto svete, reprezentovali svetský a večný poriadok. Ich adekvátne uctievanie bolo kresťanskou a občianskou povinnosťou. Tomu protirečili reformátori. Stredobodom bolo znovuobjavenie zákona: „ Nesmieš si tvoriť žiadne portréty…“.  Obrazy zachytávajú okamih a bránia pohľadu na realitu: na slobodného a milujúceho Boha za obrazmi. A zakrývajú, že i biskupi, panovníci a mecenáši sú hriešni a smrteľní ľudia. Obrazy zakrývajú skutočnosť – slobodného Boha, ktorý miluje svoj ľud. Preto boli obrazy búrané. Počas reformácie existovali dva spôsoby, ako zničiť moc obrazov. Reformovaní poškodzovali obrazy. Luteráni didaktizovali obrazy, stali sa prostriedkami pri zvestovaní. Myslím si, že to má dodnes svoj význam. Obrazy majú stále moc. Vtedy to boli obrovské, cenné obrazy, ktoré boli vystavované na verejných miestach a samozrejme predovšetkým v kostoloch. Demonštrovali moc. Dnes to nie je v tzv. icoc turn (ikonický obrat) iné. Z pohľadu mediálnej vedy by sa dalo povedať a upozorniť: Existuje nekonečne veľa obrazov, ktoré „prenikajú priamo do mozgu a do srdca ako strely“ a ovplyvňujú nás. A ešte niečo k tretej mediálnej zmene, k tej najdôležitejšej: Luther sa stáva prekladateľom Biblie, reformácia čitateľským hnutím. To je známe. Mediálnu revolúciu vo vtedajšej spoločnosti spôsobila kníhtlač s pohyblivými písmenami. Texty vznikali masovo a rýchlo, aj Písmo Sväté tým bolo možné rozmnožovať: Reformátori demokratizovali to, čo bolo vyhradené pre elitu – Písmo Sväté. Toto sa udialo dvomi spôsobmi, ktoré sa navzájom podmieňovali: Reformátori prekladali latinský biblický text do materinského jazyka pre všetkých a vďaka kníhtlači sa Biblia šírila medzi ľuďmi. To by však bolo príliš málo: kresťanský národ musel byť schopný Bibliu samostatne čítať a porozumieť jej. Tu pomohol katechizmus. Bol návodom na pochopenie sveta ako Božej skutočnosti. V niektorých katechizmoch boli vytlačené  abecedy, pomocou ktorých sa ľudia učili čítať katechizmus, Bibliu a svet – ako svojprávni zodpovední ľudia. Skutočnosť nie je zmätená, ale spoľahlivá a viditeľná –  a každý sa nato môže spoľahnúť. Reformátori nevynašli kníhtlač , ale boli tými, ktorí spoznali, čo sa pomocou kníhtlače dalo robiť: že sa každý mohol uistiť, ako je postarané o Božie slovo pre každého. Tým oslobodili reformátori ľudí od každého poručníka a učinili ľudí svojprávnymi. Reformátori nevytvorili národnú reč, ale objavili národnú reč ako médium, pomocou ktorého všetci dokážu spievať a porozumieť tomu, čo dobré učinil Boh. A pomocou ktorého sa všetci môžu rozprávať s Bohom, nie vzdialenou latinčinou, ale vlastným srdcom a ústami. Vznikla tak dospelosť kresťanov. Teraz to zhrniem: Reformácii sa podarilo využiť spoločenské zmeny na zvestovanie evanjelia a popritom ďalej rozvíjať mediálnu krajinu. Prijali radostnú zvesť novými mediálnymi kanálmi a rozvíjali ju ďalej. Vo všetkom – v nábožných piesňach, v kritike obrazov a v preklade Biblie – sa ukázalo niečo nové: že človek je slobodný od cudzích nariadení, že je svojprávny a že každý jednotlivec je začlenený do nového spoločenstva cirkvi. Že je jeho súčasťou, môže sa na ňom podieľať, a tým prísť do priameho kontaktu s Božou prítomnosťou. To zároveň otvára nový prístup ku svetu: z istoty dokázať samostatne čítať Bibliu a tým pochopiť Boha vo vlastnom živote sa stáva istota môcť čítať každú knihu a nakonci aj knihu sveta. Tým sa presadila nielen reformácia ako nová forma kresťanstva, ale súčasne sa sformovala nová mediálna spoločnosť – tým, že prijala vtedajšiu mediálnu zmenu. Nová doba, ktorá vznikla, novovek, bol dobou slobody kresťana a dospelosti človeka vo všeobecnosti – aj proti nadvláde cirkví. Tým vznikla nová forma verejnosti, ktorej podstatou je, že všetci do nej patria a dokážu a smú sa spolu rozprávať. Demokracia je základnou formou tejto verejnosti a verejná mienka je zaistená tlačou, novinami, spravodajstvom. Niektorí hovoria tiež o štvrtej sile v štáte. Ako sa toto uskutoční, to budeme bližšie sledovať v druhom kroku. Novovek – Sekularizácia médií z ducha slobody.
Pozrime sa ešte bližšie, ako asi vznikala moderná tlač. Dejiny tlače, novín začínajú v rannom novoveku, teda v 17. a 18. storočí. Mediálna revolúcia počas reformácie pripravila pôdu, na ktorej teraz rastie nová forma verejnej komunikácie: tlač a noviny. Samotné slovo noviny má svoj pôvod v evanjeliovej komunikácii: „Spevák novín prichádza/ a spieva o novinách: Poď ku mne, vraví Boží Syn.“ (Johann Rudolf Fischer: Letste Weltsucht und Teuffelsbruot, Ulm 1623) Ale teraz nie je viac čas na pieseň o Božom Synovi, ale o iných udalostiach. Akých? Moja téza, s ktorou sa pravdepodobne nebudú stotožňovať všetci mediálni vedci, znie: Novodobé novinárstvo sa vyvíja práve tak, ako Luther rozvíjal svoje chorály, svoje nábožné piesne. Začína to katastrofou. Ak to bolo pri Lutherovi upálenie mníchov, čo ho viedlo k nábožnej piesni, tak v začínajúcom novoveku to bolo zemetrasenie v Lisabone, čo podnietilo vznik moderných novín. Dňa 1. novembra 1755, na Sviatok všetkých svätých, sa triasla zem v Lisabone. Najprv 3 otrasy zeme, potom nasledovala prílivová vlna (tsunami). Zomrelo 30 000 ľudí.  Lisabon,  jedno z najbohatších európskych miest, bol zničený. A so zemetrasením prišlo tiež celkom iné chvenie: Európsky osvietenský optimizmus pod náporom skazy začal  kolísať. Skutočné nešťastie spočívalo v tom,  že to bolo porážkou pre všetkých, ktorí prišli na svet s optimizmom raného osvietenstva a snívali sen o civilizácii a nezadržateľnom pokroku. Tým sa v krátkom čase z lokálnej a geologickej udalosti stala celoeurópska hrôzostrašná udalosť, s novinami ako motorom komunikácie. Aká informácia prichádza o tejto katastrofe?  Najprv tak, že táto katastrofa so sebou prináša toľko biedy, že o tom nie je možné hovoriť, rozmýšľať, písať. Nadpis v jedných novinách znie:  Aby sa nárek a bieda nedali opísať žiadnym perom. Dobrá žurnalistika nestojí nad vecou, ale je ňou priamo dotknutá, dojatá.  A súčasne sa darí opätovne nájsť reč, vo všetkej opatrnosti.  Tým, že prichádza informácia o tom, čo bolo. Prečo to prišlo, čo možno proti tomu robiť, ako by sa dalo pomôcť obetiam. Noviny opäť vracajú z neschopnosti hovoriť ku komunikačnému spoločenstvu. Je to orientačná služba tlače ako hlavného média novej verejnosti. A potom a popritom prichádzajú do hry aj ďalšie aspekty: kto je vinný, kritika toho, čo sa mohlo urobiť lepšie a mnohé ďalšie, ktoré sa dotýkajú spoločného bytia v spoločenstve. Dnes  sa dá rýchlo povedať: typická tlač – zlé správy sú dobré správy. Také sú médiá, začínajú vždy tým zlým. Protiotázka však znie: Prečo tak začínajú? Lebo zlo, katastrofy, nehody narúšajú a ohrozujú život, a tým zneisťujú spoločenstvo. Ale tým, že o tom informujú, vzniká rečový potenciál a nový zmysel pre spoločenstvo. Nepodávajú žiadne konečné odpovede, ani teologické a filozofické. Ide o rozhovor, výmenu, debatu, a tým o stabilizáciu spoločnosti. To je to evanjelické v podaní novinovej správy v modernej dobe. Reformátori nerobili nič iné, nič iné nerobil Luther so svojimi nábožnými piesňami. Zostalo tým evanjelium bez práce? Orientačná služba moderných médií je vysokým nárokom a veľkou úlohou, ale má tiež svoje hranice. Čo si z toho ako čitateľ a čitateľka zachovám, aké závery si urobím, aké odpovede potrebujem, to médiá nedokážu dať. A konečnú istotu, čo to pre mňa, pre môj život a prežitie a vôbec pre večný život znamená, médiá nedokážu dať.  Predsa k orientačnej službe, k tomu ešte neskôr. Teraz musí najprv prísť otázka, ako sa môže vydariť orientačná služba sprostredkovania správ. A tým sme sa dostali k otázkam modernej mediálnej vedy. K úspechu majú prispieť dve hlavné línie: podanie správ musí byť profesionálne a eticky zodpovedné a tlač musí zostať slobodná. Pre profesionálnu a eticky zodpovednú prácu platí približne 16 bodov Tlačového kódexu Nemeckej tlačovej rady. Dôležité sú preto, lebo formulujú hodnoty, ktoré súvisia s kresťanskými hodnotami. Najprv spomeniem SVEDOMITOSŤ. To je to, čím sa zaoberal aj Luther: základ sa musí zhodovať, správa musí byť správna, aby sa podľa nej mohli riadiť ľudia. ÚPRIMNOSŤ a ÚCTA K ĽUDSKEJ DÔSTOJNOSTI PODANIE SENZAČNEJ SPRÁVY. Tlač sa zrieka neprimerane vzrušujúceho znázornenia násilia, brutality a utrpenia. NÁBOŽENSTVO, POHĽAD NA SVET, MRAVY. Tlač sa zrieka ponižovania náboženských, svetonázorových alebo mravných presvedčení. Napĺňa tlač, ak sa to tak dá paušalizovať, svoje vlastné nariadenia? Môžeme a musíme sa na to pýtať kriticky. Takéto otázky nevyhnutne patria k dospelému mediálnemu konzumentovi. Napr. sa treba pýtať, či bolo mediálne eticky zodpovedné, že dánske noviny zverejnili karikatúry Mohameda, ktoré urazili náboženské pocity moslimov? Alebo ako je možné, že v európskej mediálnej krajine je islam najneskôr od roku 2001 predstavovaný najmä z uhlu teroristického nebezpečenstva? K tomu však patrí aj spätná otázka, ako sa spolu a o nás rozprávame v osobnom živote. Keď povieme, že médiá, svet správ zaostáva za svojimi nariadeniami, nebudeme tiež zaostávať aj my ako spoločnosť? Alebo každý jednotlivo. Pokojne by sme mohli použiť tri sitá, o ktorých hovorí Sokrates. Prvé sito: Je správa, ktorú počúvam alebo podávam ďalej, skutočná a pravdivá? Druhé sito: Je potrebné, aby som túto správu podal ďalej? Tretie sito: Je táto správa overená a dobrá? Radostná zvesť sa odlišuje od správ tohto sveta, lebo využíva tri sitá: pýta sa na Božiu pravdu a dobro. A po druhé: Tak ako sa tlač musí pridŕžať etických pravidiel, tak musí konať i verejnosť, totiž musí chrániť slobodu tlače. Citujem z článku 19 „ Všeobecnej deklarácie ľudských práv“  (OSN, december 1948): „Každý má právo na slobodu presvedčenia a prejavu; toto právo nepripúšťa, aby niekto trpel ujmu za svoje presvedčenie a zahrňuje právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky akýmikoľvek prostriedkami a bez ohľadu na hranice.“ Keď ide o slobodu tlače, potom ide v prvom rade o nás, totiž o slobodu názoru. Tá pokračuje potom v kolektívnej slobode názoru, slobode tlače. Ako to v tom čase vyzerá v Európe? Citujem z článku Spolkovej centrály pre politické vzdelanie. Najprv základné zistenie: „EÚ a niektoré ďalšie európske krajiny vytvárajú dnes priestor, v ktorom mediálna sloboda dosahuje najvyššieho štandardu.“ To je dobrá správa. K tomu patrí iná, obavy vzbudzujúca správa: „Mimovládne organizácie Reportéri bez hraníc a Freedom House vytvárajú rebríček poradia na základe svojich hodnotení medzinárodnej tlačovej slobody. Zhoršila sa situácia v Bulharsku. Najväčší prepad sa udial v Poľsku: o 29 priečok na 47. miesto. Európa síce obstála veľmi dobre, ale Freedom House zároveň konštatuje negatívny trend, ktorý obzvlášť  postihol Maďarsko, Macedónsko, Moldavsko, Čiernu Horu a Kosovo… Narušenie priekopníckej úlohy Európy v slobode tlače, ktoré sa začalo v roku 2014, pokračovalo.“ K narušeniu patrí antimediálna kampaň Donalda Trumpa, ktorý kritickej tlači neprávom pripisuje falošný charakter. Prechádza to do Nemecka, kde chcú kresťanskí politici poskytnúť informáciu  o krajine pôvodu údajných páchateľov, čo je v rozpore s tlačovým kódexom a narúša atmosféru klebetami. A ide to až do ohrozenia – vraždy novinárov. Má toto niečo spoločné aj s cirkvou? Myslím si, že áno. Občianske sobody vznikali na reformačnej pôde a evanjelické cirkvi tým dostali úlohu, chrániť ich. Chrániť slobodu tlače znamená tiež chrániť náboženskú slobodu. To však neznamená, že by sa tlač nemala kriticky zaoberať vývojom v našich cirkvách – naopak je dobré, keď máme pohľad zvonku. Je tiež jasné, že sloboda tlače a náboženská sloboda spolu navzájom súvisia. Na koniec tohto odseku sa chcem ešte pozrieť na našu vlastnú kresťanskú tlač. Máme ju už od reformácie, vlastnú tlačovú a mediálnu prácu, od zborových listov až k tlačovým oddeleniam našich cirkví. A nato môžeme byť hrdí. Táto tlačová a mediálna prácia slúži na zorientovanie sa, ale nie je zvestovaním, alebo: zvestovanie na druhej úrovni a podľa pravidiel dobrej tlače. Musíme si dať pozor, aby táto tlačová práca bola robená profesionálne a eticky zodpovedne, lebo iba tak zostaneme vierohodnými navonok i dnu. Podporujem viac profesionality vlastnej práce, viac vzdelávania v našich vlastných tlačových kompetenciách. A musíme tiež dbať o to, aby sloboda tlače bola zabezpečená i vo vnútri. Kresťanská tlač nie je dvorné spravodajstvo alebo reprodukcia názorov. Viem, nie je to ľahké: viacero rokov som spolupracoval s redakciou cirkevných listov. Cirkev má sklony k šíreniu konfliktov, ale len zriedkavo o nich informuje. Ale potrebuje to, aby bola hodnoverná. A tým k poslednému tretiemu bodu. Radostná zvesť v digitalizovanom svete
Teraz už ale k tretiemu kroku, k digitalizácii médií a sveta. Čo je nové? Každý má v každom čase prístup ku každej informácii, každý sa môže podieľať na výmene, môže sa zúčastniť tvorby názoru, môže sprostredkúvať  vedomosti a poznanie. Tým nadobudol účinok a naplnenie podstatný element mediálnej reformácie. Nový mediálny svet tvorí voľné priestory. To však neznamená, že voľné priestory nie sú ohrozené. K tomu príklad: Otec rodiny zostal úplne prekvapený, keď mu posol priniesol balíček so základným vybavením pre bábätko ako reklamný darček. Prečo? Onedlho to zistil: neplnoletá dcéra bola tehotná a vyhľadávala na intenete informácie o tehotenstve, pôrode, bábätkách, atď. Tieto dáta boli odoslané reklamným firmám, ktoré poslali tento balíček údajnému otcovi, v tomto prípade prekvapenému starému otcovi. Je to dobré, taká je prvá reakcia, že keď sa zdržujeme na sieti, dostaneme informácie, ktoré môžu byť pre nás samotných opäť užitočné. Natrafíme na rovnako zmýšľajúcich, na nápady, ktoré by sme inak nemali, na nové tázky. Problémom ale je, že odpovede nie sú práve voľné, ale údaje sa menia na informačný tovar a z užívateľa ako subjektu komunikácie sa stáva objekt. Sieť a záujemci o sieť určujú, čo je pre Teba dobré. Bezhraničná komunikačná sloboda má však okrem moci siete aj iné obmedzenia. Príliv informácií vedie aj k tomu, že si treba vybrať, stiahnuť sa kvôli zorientovaniu do vlastnej komunity. Potom človek žije so všetkými vyselektovanými informáciami vo vlastnej bubline. Bezhraničná komunikácia, ktorá už navonok nie je korektívna, otvára všetky možnosti, ako možno z tvorenia názoru urobiť manipuláciu. Pravicoví populisti toto využívajú, pričom cielene šíria falošné čísla o migrantoch a tieto falošné čísla napoja do serióznych informačných kanálov – to vyplynulo prednedávnom zo sieťovej rešerše pre Nemecko. A bezhraničná komunikácia je ideálne miesto, ako možno z formovania názoru vytvoriť nenávistné reči. Na sieti nie je viac nikto za nič zodpovedný, neexistuje tiež overenie faktov, všetko je virtuálne a fiktívne. Ako sa s tým má vyrovnať človek, ako s tým má zaobchádzať spoločnosť a cirkev. Videl som obraz, ktorý naznačuje riešenie: Mojžiš s doskami zákona, ktoré ale tvorí iPad a Mojžiš rozbíja iPad na skale. To ale nie je také jednoduché, evanjelický postup je iný. Zásadne platí: Radostná zvesť vstupuje do sveta informácií a od čias reformácie sa evanjeliová komunikácia vkladá aj do mediálnej premeny spoločnosti. Luther nenarušil dobové obrazy sveta, ale zbavil ich moci a tak využil. To bolo dobré pre cirkev i spoločnosť. A aj dnes: nesmieme robiť z digitálnych technológii mocného boha, modlu, voči ktorej sme bezmocní. Čo robí z technológií modlu, to sme my s našimi informáciami a informačnými potrebami. A preto by som sa pridŕžal v porovnaní so všetkými sprostredkovateľmi médií: ústup z moderného mediálneho sveta do starých známych komunikačných foriem nie je a ani by nemal byť možný, aj keď sa tu cirkev cíti ešte viac cudzia. Jediný spôsob, ako zlomiť moc digitálnych technológií, je stanoviť pravidlá ľuďom a inštitúciám, ktoré sú nimi prepojené a dať sa do práce s dobrými projektami – inak povedané: my ako užívatelia siete by sme sa mali pridŕžať pravidiel a pracovať na tom, aby sa pravidlá dodržiavali. Pani profesorka Haberer z Katedry pre kresťanskú publicistiku v Erlangene to formulovala v teologickom kontexte. Tak ako od počiatku dejín riadili spolunažívanie Božie zákony, jasných 10 pravidiel, tak musíme aj my praktizovať pravidlá komunikácie. Na základe 10 prikázaní stanovuje mediálne pravidlá. Píše: Prvé prikázanie, ktoré opisuje Boha ako jedinú zjavnú a nehmatateľnú, ale láskyplnú inštanciu, ktorá má nárok na náš život, je v sieťou prepojenom svete podnetom k zamysleniu aj pre ateistov. … Technológia nikdy tak zjavne neprijala náboženstvom proklamované Božie vlastnosti: Technológia, ktorú mám stále so sebou a ktorá sa onedlho stane vďaka kožnému implantátu časťou mojej telesnej a duchovnej existencie. … Avšak: chýba láska.“ A to priniesť, to je prirodzenou úlohou a šancou náboženstiev a najmä evanjelických cirkví, ktorú z dejín prináša najväčšia mediálna kompetencia. Je to minimálne požiadavka a nádej. Toto však tiež znamená: že my ako evanjelické cirkvi musíme stále viac precvičovať  našu mediálnu kompetenciu. Alebo: že sa musíme naučiť, čo nám už ukázali naši členovia zborov. K tomu jeden príklad, ktorý sa  ma vždy dotkne. Samozrejme sme ako cirkev kompetentní práve v oblasti duchovnej starostlivosti a v sprevádzaní v období smútku. Čo si ale možno všimnúť, na sieti je obrovská ponuka alebo ešte väčšia potreba nájsť radu a podporu vo vlastnom smútku. Rozmáhajú sa smútočné skupiny na internete, anonymné, lebo sa o môj smútok nechcem deliť s verejnosťou, v malých krúžkoch, s dobre chránenými rozhovormi, s odkazom na pomoc. Možno by sme sa mali tu a na iných miestach viac prezentovať: tam, kde ľudia hľadajú radu a pomoc alebo len jednoducho poskytnúť možnosť vzájomného zdieľania, od výchovných otázok až ku etickým otázkam. Ale nie ako alternatívu k našej duchovnej starostlivosti, ale dodatočne. Najlepšie by bolo oboje navzájom prepojiť. Blížim sa ku koncu. Pretrhnúť siete internetu a vystúpiť – to nepôjde. Ale záleží na nás – ťahať lepšie nitky, vytvárať prekvapujúce spojenia a tak objavovať voľný priestor, aj pre náboženskú komunikáciu. V Erlangene som viedol seminár pre študentov, na ktorom sme riešili otázku, kde a ako sa zaobchádza s náboženskými otázkami na Twitteri, Facebooku a Instagrame. To množstvo nás prekvapilo. A sami sme spustili akciu: #gottgesehen #bohomvidený. Vytvorili sme tak virtuálny priestor, kde môžu ľudia pod týmto hashtagom vkladať svoje obrazy Boha. Zoskupilo sa ich tu veľa: Mladí ľudia videli Boha v úchvatne krásnej prírode, v momentoch smútku, v bábätkách, ktoré siahajú po ruke svojej matky. Išlo o obrazy, ktoré boli niečim nové a súčasne odrážali staré dôverné biblické predstavy. Aj takto sa dá využiť internet – ako cezhraničný a nadčasový komunikačný priestor. A potom je to práve sieť, ktorá neuväzňuje, ale drží, tak ako Boh drží toho, kto hľadá istotu v živote a pre život.

Leave a Reply