VODY – rieka Tigris

  VODY – rieka Tigris 

Dan 10, 4 – 6: 

     “Dvadsiatehoštvrtého dňa prvého mesiaca, keď som bol na brehu veľkej rieky Tigris, vtedy som zdvihol oči, obzrel som sa a videl som človeka oblečeného do ľanového rúcha; okolo bedier mal opasok z ofírskeho zlata, jeho telo bolo ako drahokam, jeho tvár vyzerala ako blesk, jeho oči boli ako ohnivé fakle…a zvuk jeho slov bol ako hluk davu”.

     Obec Košariská, rodisko M.R.Štefánika, sa pri stom výročí jeho smrti dostala do povedomia Slovákov viac ako inokedy a preto mnohí navštívili jeho rodný dom v bývalej evanjelickej fare. Obec leží na rozhraní Malých Karpát a Myjavskej pahorkatiny a tvoria ju Dolné a Horné Košariská. Niekoľko desiatok metrov naproti starej fare má jeden zo svojich prameňov potok Brezová, ktorý tečie západným smerom. Pri Jablonici sa vlieva do riečky Myjava, ktorá sa poniže Kútov vlieva do rieky Morava a tá zase nad Devínom do Dunaja. Na Horných Košariskách, len pár sto metrov vzdialených od fary, má zase prameň potok Holeška, ktorý tečie smerom východným. Holeška sa vlieva do Dudváhu a ten do rieky Váh, ktorý tečie na juh a v Komárne sa tiež vlieva do Dunaja a ten do Čierneho mora. Pramene spomenutých potokov tečú teda spočiatku opačným smerom, napriek tomu, že pramenia blízko seba. Vytvárajú tak akési malé medziriečie, ktoré kedysi tvorilo západnú časť územia Nitrianskeho kniežatstva. Že nejde o bezvýznamnú lokalitu, svedčí už starý zápis z listiny uhorského kráľa Bela IV, ktorý v tomto priestore v roku 1263 daroval menšie územie služobníkovi Serefelovi a jeho hranice vytýčil aj potokmi Brezová (Brizua) a Holešky (Olesca).

      Samozrejme, prvé známe písomné správy o tomto území nemôžu ani zďaleka súperiť so starobylosťou správ o riekach Eufrat a Tigris, ktoré tiež pramenia v jednom pohorí (Východný Taurus v Turecku). Tým menej so starobylosťou územia Mezopotámie, ktoré tieto rieky vytvárajú, skôr ako sa spoja do jedného toku, rieky Šatt al Arab. Staroveká Mezopotámia je mnohými vedcami pokladaná dokonca za “kolísku ľudstva”. Na tomto území však mnohí predpokladajú aj mohutnú záplavu, ktorú Biblia interpretuje ako potopu sveta. Pri našom zastavení sa pri rieke Tigris teda zaváži najmä to, že je niekoľkokrát spomínaná v Biblii. (Viď úvodný text.)

     Už v prvej knihe Mojžišovej sa spomína v súvise s riekou zavlažujúcou raj jedno jej štyroch ramien, rieka Chiddekela (1 M 2,14), čiže Tigris.Akkadské pomenovanie je Diglat a v dnešnej arabčine Didžla. Tečie juhovýchodným smerom v dĺžke asi 1 950 km cez mezopotámsku nížinu. Vlieva sa do Eufratu 64 km pred Perzským zálivom, do ktorého ústia potom ako jedna rieka. Tigris je široká rieka s mnohými meandrami, ktorú napájajú prítoky stekajúce zo severu krajiny, napr. Adhem a Dijala.V čase topenia snehov (marec – máj) a v jesenom období dažďov (október – november) vznikajú na rieke záplavy. Pri rieke Tigris boli vybudované známe veľké mestá Kelach a Ninive, ktorých existenciu a veľkosť odhalil novoveký archeologický výzkum.

      Medzi spomínanými veľriekami ležala v staroveku veľmoc Asýria, ktorá bola trvalou hrozbou pre tvrdošijný ľud Izraela. O tejto hrozbe hovoril Izaiáš svojmu ľudu takto: ” V ten deň zapískne Hospodin na muchy, ktoré sú na konci egyptských riek a na včely, ktoré sú v Asýrskej krajine. Prídu a všetky sa usadia v zráznych údoliach….” (Iz 7,18 – 19). Podobne jedinečným obrazom o hrozbe z Asýrie píše: ” V ten deň (vás) Pán oholí britvou, najatou spoza Eufratu – kráľom asýrskym – hlavu i chlpy nôh, ba i bradu odstráni”. (Iz 7, 20) Táto hrozba a súd Boží nad rozdeleným Izraelom a Judskom sa aj naplnil v čase vlády kráľa Nebukadnecara.   

     Staroveké mesto Ninive na Tigrise sa spomína už v knihe proroka Jonáša. Pán Boh Jonáša vyzval, aby volal celé mesto k pokániu. Jonáš sa tejto náročnej úlohe snažil vyhnúť. Po strastiplnej ceste po mori opačným smerom a po trojdňovom pobyte vo “vodnom hrobe” v útrobách veľkej ryby, ale aj po Božom milostivom zásahu, predsa len jedného dňa zastal pred bránami Ninive a s nechuťou a nevôľou vyzval mesto k pokániu. Neveril v úspešnosť zvesti a nedokázal si predstaviť, že ho pohania vypočujú. Predsa však poslúchol Hospodina a volal: ”Ešte štyridsať dní a Ninive bude vyvrátené”. (Jon 3,4)                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                     Jonáš bol priam šokovaný, keď tamojší pohania na čele so svojím kráľom Božiu výzvu prijali vážne. Ninivčania uverili Bohu a vyhlásili pôst. Hospodin sa preto nad mestom a ľudom zmiloval. Ak prorok v duchu porovnal konanie a zmýšľanie svojho vlastného ľudu s konaním týchto pohanov, nebol z toho šťastný, ani nadšený. Priam zazlieval Bohu, že konal milostivo a dokázal sa nie ako prísny a horlivý Sudca, ale ako milosrdný a milostivý Pán. 

     Jonáš sa stal najúspešnejším kazateľom pokánia v dejinách pred Kristom. Je na pováženie, že Ježišove výzvy k pokániu nachádzajú v našom dnešnom cirkevnom spoločenstve oveľa menšie, neraz ničotné odozvy, takže žijeme v našej cirkvi v trvalom ohrození Božím súdom. Tam kázal jeden človek pokánie a všetci pokánie konali. Dnes v cirkvi hovoria a kážu o pokání azda všetci, ale temer nikto ho reálne nekoná. Časy a ľudia sa zrejme menia a preto toto prvé zastavenie sa pri Tigrise radšej výzvou k pokániu neukončím.

    Druhé zastavenie pri Tigrise je spojené so životom a službou proroka Daniela. Do Babylonie sa dostal spolu so svojím deportovaným ľudom.“ V treťom roku kraľovania júdského kráľa Jehojákima prišiel babylonský kráľ Nebúkadnecar k Jeruzalemu a obľahol ho. Pán mu vydal do rúk júdskeho kráľa Jehojákima i časť náčinia domu Božieho. Odniesol ich do krajiny Šineár, do domu svojho boha”. ( Dan 11- 2)  

     Pokiaľ išlo o vonkajší blahobyt, nemali sa Daniel a jeho traja priatelia zle (Chananja, Míšáél a Azarja). Mali sa dokonca výborne. Počas troch rokov dostali najlepšie vzdelanie a zabezpečenie. Potom mohli zastávať službu v kráľovskom paláci. Dostali síce nové pohanské mená, ale dokázali si udržať určitú mieru slobody i vieru v Hospodina. Už to, že Daniel označil Nebúkadnecara otvorene za “kolos na hlinených nohách”, je dokladom daru Ducha a viery v Pána nad dejinami. Babylonský kráľ spočiatku prejavil dobrú mieru zdravého rozumu a Daniela dokonca povýšil a ponechal na kráľovskom dvore. Danielovi a jeho trom priateľom povolil aj účasť na spravovaní krajiny. Tak by to bolo aj zostalo, ak by títo mladí, múdri a schopní ľudia boli zapreli vieru v jedného Boha a klaňali sa ako božstvu monumentálnej zlatej soche Nebúkadnecara. Keďže to odmietli urobiť, tak miesto na výslní zamenili za miesto v ohnivej peci. Pán Boh ich však vytrhol aj z tejto hrozby a rovnako ich zachránil aj potom, keď boli uvrhnutí do jamy s levmi.

     Naše generácie v podobných, i keď nepomerne menších skúškach, nie vždy obstáli, skôr urobili presne naopak. Väčšinou pred mocnármi tohoto sveta držali “ústa a krok”. Niektorí tak urobili aj opakovane. Zapreli vieru, pochlebovali mocným podľa hesla: “čí chlieb ješ, toho pesničku spievaj”. Držali sa funkcií a nie Pána Boha. Dnes sa mnohí čudujú, prečo sa “zvíjame v kŕčoch ako rodička”, a nič nové a veľké nedokážeme vytvoriť. Daniel a tí, čo nasledovali jeho vieru, či už v Babylonii, alebo aj v iných časoch a totalitách vedeli, že “ Boh sa svojich vo dne i v noci, ujíma, dáva pomoci”. ( ESP 521, 1) Mladík Daniel dokázal povedať otvorene a priamo aj Nebúkadnecarovi, že “žiaden strom do neba nerastie”. Ba ešte viac. Nezamlčal, ale presne a správne vyložil Boží odkaz a Jeho písmo písané tajomnou rukou na stene: “Mené, mené, tekél, úfarsín”! ( Dan 5, 25 nn) “Boh spočítal dni tvojho kráľovstva a spôsobil mu koniec. Bol si odvážený na váhe a nájdený si nedostatočným. Perés znamená, že tvoje kráľovstvo bude rozdelené a dané Médom a Peržanom.”  Nikto by si však nemal myslieť, že ruka Božia dnes už nepíše, alebo že si Písmo môžeme vysvetľovať hocijako, najmä podľa vôle aktuálne mocných, alebo po moci bažiacich.   

     Ďalšie kapitoly svojho proroctva a videnia napísal Daniel na brehu rieky Tigris už ako starec vo veku približne 85 rokov. Viaceré kapitoly sú plné mnohých, nám nie vždy zrozumiteľných predpovedí a apokalyptických obrazov. Niektoré sa v živote národov, veľkých ríš, ľudí i cirkvi už potvrdili a naplnili, iné ešte nie, ale sú predmetom viery a nádeje cirkvi aj dnes. Pri čítaní Danielovej knihy a jeho proroctiev potrebujeme nielen určitú múdrosť a vzdelanie, ale aj pokoru a dôveru v Toho, ktorý je Pánom dejín, neba i zeme, prítomnosti i budúcnosti. Božie posolstvo prostredníctvom Daniela oznamovalo ľudu izraelskému, ale aj novozmluvnej cirkvi, že s vierou v Boha vždy obstojíme. Prorok Daniel zostáva aj pre nás príkladom plnej dôvery v Božiu moc. Príkladom človeka počúvajúceho Božie slovo. Daniel si preto dokázal zobliecť vznešené rúcho a obliekol si rúcho pokorného modlitebníka, ktorý svoju prítomnosť i budúcnosť vložil do rúk Božích. Azda najdôležitejší odkaz modliaceho sa Daniela vyjadrujú tieto slová: ”Lebo svoje prosby nezakladáme na svojich zásluhách pred Tebou, ale na Tvojom hojnom milosrdenstve” (9,18)

      V Božích rukách sme všetci. Mocní tohoto sveta na čas môžu byť použití dokonca ako Božie trestajúce nástroje. Takými boli aj Asýria, Babylon, Perzia i Grécko a ich králi, ktorých mená v hojnom počte defilujú pred čitateľom Danielovej knihy. Ale natrvalo nikomu nepatrí neobmedzená moc ani nad národmi, ani nad cirkvou. Patrí iba Najvyššiemu,“vekom starému” ( Dan 7, 13). On, “vekom starý” a Jeho najvyšší posol, “muž oblečený do ľanového rúcha, ktorý bol nad vodami rieky, ktorý prisahal na Večne živého” (Dan  12, 5 – 13) ” oznámil svojmu služobníkovi odpoveď na trvalú, všeľudskú a neraz aj nástojčivú otázku:” Aký bude koniec týchto vecí”? ( Dan 12, 8) Ľudia sa vždy pýtali a pýtajú: Kedy a aký bude koniec pustošenia, útlaku, ponižovania slabých a povyšovania mocných? To všetko vidíme a poznávame v dejinách ľudstva dodnes. Ten, ktorý prisahal na Večne živého povedal: ” Potrvá to jeden čas, dva časy a pol času”. Počítanie tohoto údaju môže byť rôzne, ale jeho podstatou je, že každá moc je časovo odmedzená. To je iste zvesť potešujúca pre jednotlivca i pre národy. Ako B. Pleijel hovorí:” Obstojí ten, kto verí že je v Božích rukách, nech sa deje, čo sa deje”.     

     Vrcholom Danielovej knihy je krásny obraz vzkriesenia a života budúceho veku: “ V tom čase bude zachránený tvoj ľud i každý, ktorého nájdu zapísaného v knihe. Mnohí z tých, čo spia v prachu zeme sa prebudia, jedni na večný život, druhí na hanbu a večné zavrhnutie. ( Dan 12, 1-2) Cirkev vždy videla v týchto slovách predpoveď vzkriesenia skrze Ježiša Krista, Jeho panstvo a druhý príchod a tak príchod kráľovstva, ktoré trvá “na večné veky”.

    Po sedemdesiatich rokoch sa odvlečený národ izraelský dožil pádu Babylonu a jeho dobitia Perzskou ríšou (Persko-Médskou kolalícou v roku 538 pred Kristom). Dožil sa aj zmeny panstva. Perzský Kýros povolil odvlečeným návrat a neskôr dostali Židia aj možnosť obnoviť chrám i hradby Siona. Návrat ľudu “do slobody” nebol vôbec jednoduchý. Nikto nemohol jednoducho pokračovať tam, kde skončil. Starí pomreli a mladí si prítomnsť v domovine idealizovali. Neboli pripravení na tvrdú prácu a súčasne na boj s nepriateľmi, ktorí sa v ich domovine rozmohli a udomácnili. Neskôr o oprave zrúcaných hradieb Jeruzalema Nehemiáš píše: “Tí, čo budovali na hradbách, aj tí, čo nosili bremená a nakladali, jednou rukou pracovali na stavbe a druhou držali zbraň. Každý z budujúcich mal svoj meč opásaný okolo bedier a tak stavali..” ( Neh 4,11-12)  Aj návrat cikvi a spoločnosti do slobody dnes je podobne ťažký.   

      Mnohí Izraelci si však v Babylone tak zvykli, tak sa zabývali v nových pomeroch, že sa už domov vrátiť nechceli. S časti, alebo aj úplne sa asimilovali v novom prostredí a niektorí iste aj opustili vieru otcov. Preto sa niektorí mali dobre aj pod pohanským panstvom. Daniel, zrejme už pre vysoký vek, tiež zostal v exile. V dnešnom Iráne (Perzii) ukazujú turistom jeho hrob ako mimoriadnu atrakciu. 

     Iste však na Daniela myslel neskôr aj apoštol Ján, keď písal svoje Zjavenie vo vyhnanstve “pre slovo Božie a pre svedectvo Ježišovo” ( Zjav 1, 9) na ostrove Patmos. Ján i Daniel napriek zložitosti apokalyptických obrazov ktorými sa vyjadrovali nám zanechali vzácne svedectvo viery o “Pomazanom, ktorý bol zabitý”  v Jeruzaleme, ktorý svojou obeťou “uzavrie pevnú zmluvu s mnohými…” ( Dan 9, 27). I zasľúbenie o tom, že: “V tom čase bude zachránený tvoj ľud i každý, ktorého nájdu zapísaného v knihe. Mnohí z tých, čo spia v prachu zeme sa prebudia, jedni na večný život, druhí na hanbu a večné zavrhnutie. Ale múdri skvieť sa budú ako blesk oblohy a tí, ktorí mnohých privádzajú k spravodlivosti, budú ako hviezdy na večné veky”. ( Dan 12,1 b – 3) Mocní tohoto sveta na čas môžu pôsobiť hrozivo, ale aj oni sú v skutočnosti iba Božie nástroje. Skutočná moc natrvalo nepatrí nikomu, iba Najvyššiemu. On, “Vekom starý” a jeho najvyšší Posol, “muž oblečený do ľanového rúcha, ktorý bol nad vodami rieky”  nás vedie nielen k riekam a potokom v našej časnej vlasti, ale aj k “rieke vody života, čistej ako kryštáľ, ktorá vyteká z trónu Božieho a Baránkovho”. (Zjav 22,1)                                       Ľubomír Batka st.