VODY – studňa v Bételi

VODY – studňa v Bételi

                    V O D Y

                                  Studňa v Bételi

     1 Kr 13, 1 – 2, 4 – 10, 18 – 19:

    “Na pokyn Hospodinov prišiel z Júdska do Bételu Boží muž, práve keď Járobeám stál pri oltári, aby kadil. Na pokyn Hospodinov zvolal proti oltáru: Oltár, oltár! Takto vraví Hospodin: Ajhľa, narodí sa syn domu Dávidovmu menom Joziáš a ten bude obetovať na tebe kňazov z výšin, ktorí kadievajú na tebe. – Keď kráľ počul reč Božieho muža, ktorý volal proti bételskému oltáru, Járobeám vystrel ruku od oltára a povedal: Chyťte ho! Vtedy mu zmeravela ruka, ktorú vystrel proti nemu, takže ju nemohol pritiahnúť späť ku sebe.  Oltár sa však roztrhol a popol z oltára sa rozsypal podľa znamenia, ktoré Boží muž dal na pokyn Hospodinov. Nato sa kráľ ozval a povedal Božiemu mužovi: Upros Hospodina, svojho Boha, pomodli sa za mňa, aby som si mohol ruku späť k sebe pritiahnúť. Boží muž uprosil Hospodina a tak si kráľ pritiahol ruku späť k sebe. Bola ako predtým. Potom kráľ prehovoril k Božiemu mužovi: Poď so mnou domov, občerstvi sa a ja ti dám dar. Ale Boží muž povedal kráľovi: Keby si mi dal aj polovicu svojho domu, nepôjdem s tebou, nebudem jesť chlieb a nenapijem sa vody na tomto mieste. Lebo takýto príkaz som dostal v slove Hospodinovom: Nejedz chlieb, nepi vodu, ani sa nevráť cestou, ktorou si prišiel. – Starý prorok mu povedal: ja som tiež prorok ako ty a anjel ku mne prehovoril slovom Hospodinovým: Vráť ho k sebe do svojho domu, nech si zaje chleba  a napije sa vody. Luhal mu. Vrátil sa  teda s ním, jedol chlieb v jeho dome a napil sa vody”

      Naša krajina je mimoriadne bohatá na vody a na pramene rôznych minerálnych vôd a medokýšov. Na ilustráciu stačí spomenúť aspoň niektoré: Baldovská, Budíšska, Cígeľka, Gemerská a mohli by sme dlho pokračovať. Mnohé sú známe z obchodnej siete, niektoré pramene poznajú len ľudia bývajúci v ich bližšom okolí. Používajú sa ako vody stolové, ale aj ako vody liečivé. Napriek ich dobrej kvalite je u nás zvykom pozvať priateľov alebo známych skôr na “pohárik” ako na na pohár vody. Inak je to ale v krajinách, kde je prameňov a vody málo a kde je skutočnou vzácnosťou. 

      Udalosť, ktora sa spomína v úvode sa udiala na mieste, ktoré je čitateľom Biblie pomerne známe, totiž v Bételi. Bádatelia ho stotožňujú s dnešným Tell Bétínom na trase vodného predelu 19 km severne od Jeruzalema. Našli sa tu stopy osídlenia už zo strednej doby bronzovej. Tu táboril Abrám a na východ od Bételu postavil oltár Hospodin. Tu sa Jákobovi zjavil Hospodin a on toto miesto pomenoval Dom Boží, keďže predtým sa toto miesto menovalo Lúz. Z Bételu pochádzala skupina “prorockých učeníkov “, ktorých stretol prorok Elízeus, ale aj skupina malých chlapcov, ktorí sa mu posmievali: “Plešivec, plešivec, poď hore! ” O vode v Bételi jeho obyvatelia Elízeovi hovorili: “ Bývanie je v tomto meste dobré, ako aj náš pán vidí, ale voda je zlá a krajina trpí potratmi”. Je pozoruhodné, že Elízeus pre mesto dokázal nájsť nové, zdravé pramene.( 2 Kr 3, 17-20) V Bételi bola však už skôr vybudovaná významná kráľovská svätyňa Severného Izraela. 

     V biblickom texte čítame o pozvaní proroka z Júdska kráľom Járobeámom k pohosteniu chlebom a k občerstveniu vodou. Lenže nie každé pozvanie k spoločenstvu stola a k občerstveniu býva dobromyseľné a bezolstné. O neúprimnom a falošnom pozvaní k spoločnému stolovaniu, ale aj o ľahostajnom prístupe proroka k plneniu Božej vôle hovorí aj toto svedectvo. V Bételi kráľ severného Izraela Járobeám prinášal nielen obete Hospodinu, ale zaviedol tu aj pohanský kult, keď na tunajší oltár dal postaviť zlaté teľa. Zároveň ustanovil aj nové sviatky a nové kňazstvo, ktoré tu “kadilo”, čiže obetovalo falošným bohom a svätilo pätnásty deň v mesiaci ako nový sviatočný deň, ktorý kráľ vymyslel.             

     Cesta Božieho muža, proroka, ktorý prišiel z Judska do Bételu nebola preto náhodná. Prišiel sem s jasným Božím poverením ohlasujúcim Boží súd a trest nad týmto miestom, napriek tomu, že tu kedysi praotec Jákob postavil posvätný kameň upomínajúci na Hospodina a na Jeho vernosť. Prorok svoju kázeň a skazozvesť povedal práve vtedy, keď do Bételu prišiel obetovať  spohanštelý kráľ. Na pokyn Boží prorok zvolal: ”Oltár, oltár!”  Potom vyslovil slovo súdu a ohlásil zničenie tohoto miesta, ktoré mal v budúcnosti vykonať judský kráľ Joziáš. Boží súd vyslovil aj nad kňazmi a nad samotným oltárom. Kráľ Járobeám chcel dať tohto odvážlivca uväzniť, alebo ukameňovať. Vystrel proti nemu ruku a zvolal: “Chyťte ho!”. Vtedy mu ruka zmeravela, oltár sa roztrhol a popol z neho sa rozsypal po výšine. Kráľ si uvedomil, že za slovami proroka naozaj stojí vyššia moc. Preto ho požiadal, aby sa za neho pomodlil a prosil o milosť u Hospodina. Prorok z Judska tak urobil a kráľ bol uzdravený. 

     Keďže videl za jeho slovami a skutkom prejav Božej moci, chcel proroka získať na svoju stranu.Vtedy ho pozval k svojmu stolu. Za zdanlivými slovami veľkodušnosti a priazne, keď mu ponúkol aj dar, pohostenie a občertvenie vodou, bola zjavná snaha skorumpovať tohoto Božieho muža. Chcel tým dosiahnuť, aby zradil vieru v jediného Boha za spoločenstvo pri kráľovskom stole. Nechýbala na ňom ani voda z tamojšieho znesväteného prameňa a studne. Písmo nespomína meno júdskeho proroka, ale dôležité je, že on kráľovu taktiku videl a spoločné stolovanie odmietol.       

      V dejinách SZ ľudu Božieho sa mnoho ráz ukázalo, že viera v Hospodina nemusí byť viazané na nejaké miesto, prameň, stavbu, alebo chrám, aj keď ide o miesto posvätené starobylou tradíciou. Ak je viera nepravá a bohoslužba úpadková, Boh ju odmieta a vyslovuje nad ňou súd a trest zničenia. Za rukou Asýrie mali kráľ i kňazi Bételskej kráľovskej svätyne vidieť Božiu ruku, ale nevideli. Bétel však neskôr dostal ešte jednu šancu k pokániu a obráteniu. 

V čase zdanlivého blaha a pokoja, prišiel do Bételu prorok Ámos, ktorý bol len obyčajný pastier a predsa za jeho slovom stál skutočný Pastier ľudu Izraela. Darmo však volal a hovoril do svedomia pyšných, povrchných a samospravodlivých súčasníkov: ” Padne              

a nepovstane viac panna Izrael  !”…( Am  5,2 ) Vodcovia Izraela, ale ani ľud nepoznal a nechcel počuť Božie napomínanie. Preto “panna izraelská” skutočne padla a viac nepovstala. Zánik postihol neskôr nielen Bétel, ale aj Jeruzalem a Šalamúnov chrám. Ten zničil babylonský kráľ Nebukadnecar potom, keď sa aj judskí králi vydali na cestu Járeboáma. Vieme, že nie inak pochodil aj druhý jeruzalemský chrám, postavený Herodesom Veľkým, proti ktorému povedal slovo súdu sám Pán Ježiš, keď ľud Izraela “nepoznal času svojho navštívenia” a Ježiša ako Spasiteľa odmietol. 

       Prorok z Judska poslaný do Bételu síce odolal kráľovskému pozvaniu k stolu, ale nedokázal správne vyhodnotiť klamlivé pozvanie domáceho kráľovského proroka. Falošný kolega ho totiž na spiatočnej ceste pozval do svojho domu, aby jedol jeho chlieb a napil sa vody pri jeho stole, lebo mu to vraj “Hospodin povedal”. Lenže tento kňaz mu luhal. Oklamal ho a prorok vošiel do jeho domu, čím prejavil neposlušnosť voči Bohu. Posadil sa s ním k spoločnému stolu a prijal od neho vodu zo studne zasvätenej cudzím božstvám. Preto sa jeho cesta do Bételu neskončila úspešne. Keďže nebol dosť “opatrný” a verný vo svojom poslaní a napokon predsa “pil z vody”, z ktorej piť nemal, na spiatočnej ceste domov ho usmrtil lev. Okoloidúci sa divili: Ako to, že lev proroka zabil, ale jeho somára nie? Jeho somár zostal nažive a lev sa pritom sa nedotkol mäsa ani jedného, ani druhého.( v. 24)

     Aj kresťanská cirkev má pamätať na čistotu viery a poslušnosť Božím cestám. Na hľadanie Božej pravdy a verné nasledovanie  Toho, ktorý povedal: “Zborte tento chrám a o tri dni ho postavím”.  

Kresťanská” Európa má dodnes svoje významné katedrály a dómy. Označujú sa za miesta “tradičnej kultúry”, ale Božie slovo v nich dnešný svet počuť nechce. Často sú priam preplnené umeleckými dielami a niekdy aj rôznymi pochybnými relikviami, ale bez poslušnosti Božiemu slovu je očakávanie cirkvi na jej duchovné obživenie krátkozraké a naivné. Pán Boh sa neviaže na žiadne miesta, ani ľudské tradície, tým menej na nejaké relikvie ľudovej povrchnej zbožnosti. Bez viery a skutočnej vernosti Božiemu slovu niet trvalého pokoja, ani duchovného požehnania. Vždy nanovo sa musíme pýtať na našu vernosť a poslušnosť Božiemu slovu a snažiť sa o jeho verné zvestovanie dnešnému svetu. Nie duch sveta má prenikať do cirkvi, ale Duch Kristov do sveta. Tak, ako v kráľovskej svätyni v Bételi kráľ a ľud Izraela nemal otvorené uši pre prorockú zvesť, tak sa to často deje aj dnes. Cirkev síce za svoju kooperáciu so štátom dostane zo spoločného stola nejaký dar i pozvanie “na pohár vody”, čo vyzerá navonok ako prejav priazne a priateľstva. V skutočnosti to tak byť nemusí. 

      Nie každý, kto hovorí že je za “tradičné”, kresťanské hodnoty ich naozaj aj prijíma a rešpektuje. Ak je hlas cirkvi kritický voči hriechu, samozrejme, mocní tohoto sveta a ich služobníci hneď hrozia prstom, alebo sa darmi a pozvaním k svojmu stolu snažia Božích služobníkov korumpovať. Napriek tomu za dar “hospodárskeho zabezpečenia cirkvi”, ani za pohár vody neprichodí nám viac poslúchať ľudí ako Boha. Aj apoštolské slovo hovorí: “ Aké je spoločenstvo svetla s tmou? Aká zhoda medzi Kristom a Beliálom? Aké spojenie medzi chrámom a modlami? A my sme predsa chrám Boha živého”. (2 K 6, 14-16) Neposlušnosť v zvesti a neprijatie Božieho slova vedie k duchovnej smrti prorokov i stáda, lebo “diabol obchádza ako revúci lev, hľadajúc koho by zožral”. Na tých, čo pripomínajú rozpŕchnuté stádo zostáva smutný pohľad.                                                            

                                                                            Ľubomír Batka st.     

Leave a Reply