Ján Smrek – Báseň o krásnej matke

Prekrásna matka!
Hoc sú už jej vlasy
strieborne lesklé,
predsa jej však neubudlo z krásy,
bo svetu dala
krásnu dcéru.

A svet sa díva na obe
a kochá sa v ich podobe.

Akou je dcéra dnes,
jej matka bola niekedy,
upomínajúc na kvety –
a aká je dnes matka vznešená,
takou sa niekedy dcéra stane.
Medzi nimi
je všetko čudne zharmonizované.

Matka má oči ako uhoľ
a sú to oči dcérine.
Tie hľadia s ohňom na človeka
a tamtie krotko, nevinne.
Jedny z nich velia: poľúb pery
osemnásťročnej dcéry
a druhé: kľakni si pred matkou
a bav ju žitia pohádkou!

Ó oči dcéry, oči matky,
ktoré ste drahšie človeku?
Jedna ich nosí ku bielemu
k čiernemu druhá obleku.
Môž‘ milovať však v dcére matku
a obom vravieť o šťastí,
hovoriť jednej svätá ste mi,
tej druhej: moja, moja, ty!

Musí sa riecť i smútočné to:
nebude matky kedysi!
Však v dcére budú zachované
jej drahocenné obrysy.
Uteká život ako rieka,
z dcéry sa matka stane raz
a po rokoch sa zopakuje
metamorfóza krás.

Leave a Reply