Vody – Studňa v Sícheme

Vody – Studňa v Sícheme

1 Kr 12, 1 – 16; v. 25 n “Rechabeám odišiel do Síchemu, lebo do Síchemu prišiel celý Izrael ustanoviť ho za kráľa. Keď sa o tom dozvedel Járobeám, syn Nebatov, bol totiž ešte v Egypte, kam utiekol pred Šalamúnom… Vyslali za ním poslov a zavolali ho. Járobeám prišiel s celým zhromaždením Izraela a povedali Rechabeámovi: Tvoj otec urobil naše jarmo tvrdým, ale ty teraz uľahči tvrdú službu svojho otca a ťažké jarmo, ktoré na nás vložil a budeme ti slúžiť. Odvetil im: Odíďte na tri dni a potom sa vráťte ku mne! Ľud teda odišiel.

Potom sa kráľ Rechabeám poradil so staršími, ktorí stávali v službe pred jeho otcom Šalamúnom, kým žil. Opýtal sa: Čo mi radíte odpovedať tomuto ľudu? Oni mu odpovedali: Ak sa dnes podrobíš tomuto ľudu a urobíš mu po vôli a keď im odpovieš a budeš s nimi hovoriť vľúdnymi slovami, budú ti stále slúžiť.

Ale on opustil radu starších, ktorú mu dali a poradil sa s mladíkmi, čo s ním vyrástli a čo stáli v jeho službe pred ním. Opýtal sa ich: Čo vy radíte odpovedať tomuto ľudu…? – Mladíci, čo s ním vyrástli mu odvetili: Takto opovedz tomuto ľudu: “…Môj malíček je hrubší ako bedrá môjho otca. Ak vám môj otec urobil vaše jarmo tvrdým, ja ešte pridám k vášmu jarmu. Môj otec vás trestal bičmi, ale ja vás budem strestať škorpiónmi”. Keď všetok Izrael videl že ho kráľ nechce vypočuť, ľud odpovedal kráľovi: “Aký podiel máme v Dávidovi?Nemáme dedičstv v synovi Izaijovom! Ku svojím stanom Izrael!” – 25 n: Járobeám vystavil Síchem na pohorí Efraimskom a býval v ňom. Potom odišiel a vystavil Penúél. – Kráľ sa teda poradil, dal zhotoviť dve teľatá zo zlata a ľudu povedal: Dosť ste sa nachodili do Jeruzlema. Tu je, hľa, tvoj boh, Izrael, ktorý ťa vyviedol z Egypta. -Táto vec zapríčinila hriech, lebo ľud chodieval za jedným až do Dánu.”

Pri duchovnom putovaní k biblickým vodám prichádzame k prameňu v Sícheme. Nachádza sa v strednej Palestíne, v kopcovitej krajine Efrajimu, na konci údolia medzi horou Ébal a horou Garizim. Mesto ležalo 50 km južne od Jeruzalema a 9 km juhovýchodne od Samárie. Dnes je na tomto mieste mesto Nábulus, ktorého meno vzniklo z názvu mesta vybudovaného na počesť cisára Flavia Vespaziána.

     Síchem sa spomína ako prvé kanaánske mesto už v súvislosti s Božím príkazom Abrámovi, aby vyšiel z Cháránu a putoval do Kanánskej krajiny. V prvej knihe Mojžišovej o tom čítame: ” Abrám prešiel krajinou až po posvätné miesto v Sícheeme, totiž k dubu Móreho” ( 1 M 12, 6). Stará svätyňa v Sícheme pri “dube”, či “dubine Móreho” pochádzala teda ešte z predizraelských čias. I keď sa tu priamo nespomína prameň vody alebo studňa, dá sa jej existencia predpokladať a iste patrila k tomuto posvätnému miestu. 

“Pri dubine Mamrého sa Abrámovi zjavil Hospodin, keď za horúceho  dňa sedel pri vchode do stanu ( 1 M 18, 1). Tu prijal troch mužov, anjelov Božích a povedal: ” Dám doniesť trochu vody, aby ste si umyli nohy; a odpočiňte si pod stromom”. Je zrejmé, že vodu dal čerpať z tunajšej studne. 

      Tu, “pod dubom pri Sícheme, zakopal Jákob cudzích bohov ako aj krúžky, čo mali v ušiach jeho domáci” ( 1 M 35, 1- 4) a postavil oltár Bohu. Tak sa Jákob definitívne očistil od pohanských vplyvov a zaraďuje sa k  praotcom, ktorým Boh “vieru počíta za spravodlivosť”. ( 1 M 15, 6 ) Preto mohol neskôr aj Pán Ježiš označovať vieru v Hospodina ako vieru v Boha Abrahámovho, Izákovho a Jákobovho. Podobne hovoril aj apoštol Peter, alebo mučeník Štefan, a po nich kresťanská cirkev až dosiaľ.

     V Sícheme neskôr prišlo aj k temným udalostiam. Tu Chamórov  syn Síchem zneuctil Dínu a Jákobovi synovia za to vykonali na jeho rodine a ľude krvnú pomstu a vyhladili ich mečom. Jákob však tento čin odsúdil.( 1 M 34, 30) Síchem je navždy spojený aj so spomienkou na vojvodcu Józuu, ktorý sem povolal a zhromaždil starších Izraela k obnoveniu zmluvy vernosti v Hospodina. Toto obnovenie zmluvy Józua zopakoval aj pred svojou smrťou, keď vyslovil svoje osobné vyznanie a výzvu: ”… Vyvoľte si dnes, komu chcete slúžiť, či bohom, ktorým slúžili vaši otcovia za Veľriekou, alebo bohom Amorejcov, v krajine ktorých bývate. Ja však a môj dom budeme slúžiť Hospodinu”. (Joz 24, 15) Totovyznanieabiblický verš napísaný na tabuľke často zdobil steny príbytkov v našich evanjelicko – kresťanských rodinách, najmä však prenikol hlboko do sŕdc a povedomia našich otcov vo viere.

     V Sícheme a na jeho okolí hľadal kedysi biblický Jozef svojich bratov, ktorí podliehali cudzím duchovným vplyvom a spôsobom konania. Našiel ich však v Dótane. Keďže ich prichytil pri prejave neposlušnosti otcovi, tí ho chytili a hodili do cisterny. Cisterna našťastie bola prázdna, nebolo v nej vody. Napokon ho “predali Izmaelcom za dvadsať strieborných”. Izmaelci odviedli Jozefa do Egypta, kde sa dostal do služby v dome Pótifara. (1 M 37, 28nn). Príbeh Jozefov je jedným z najstrhujúcejších a súčasne najdojímavejších čítaní o praotcoch a sotva sa pri ňom človek dokáže zdržať sĺz. Slzy nedokázal zadržať ani Jozef, keď sa dal spoznať svojím bratom. Jozef je preto výrečným predobrazom nášho Pána Ježiša Krista, Jeho cesty cez poníženie a kríž, až k Jeho povýšeniu.      

      V Sícheme sa však udiala aj iná, vážna tragédia v dejinách ľudu Izraela. Udalosť, ktorá natrvalo poznačila dejiny starozmluvného ľudu Božieho. Po Šalamúnovej smrti zišli sa do Síchemu zástupcovia všetkých kmeňov, aby si vyvolili nového kráľa. Prišiel sem preto aj legitímny nástupca kráľa, Šalamúnov syn Rechabeám. Už ku koncu Šalamúnovej vlády vznikali prejavy nespokojnosti v ľude pre tvrdé pracovné povinnosti, pomocou ktorých kráľ budoval rôzne nákladné projekty. Navonok mala krajina pokoj a blahobyt, ale pod vonkajšou pozlátkou sa vytvárali ohniská nespokojnosti. Vodcom opozície sa stal Járobeám, syn Nebatov, ktorý musel napokon odísť do exilu v Egypte. Severné kmene Izraela, okrem kmeňa Júdu a Jozefovho mali preto zásadnú otázku na nového vládcu: Ako si bude počínať? Zohľadní ponosy severných kmeňov a bude voči ľudu miernejší ako bol jeho otec Šalamún? Naviac, mnohým iste prekážalo aj to, že Šalamún sa postupne duchovne odklonil od pravovernej línie a dovolil šírenie mnohých pohanských kultov. Tie presadzovali ženy z jeho háremu ktorý si vytvoril a v ktorom mal rovných tisíc žien. Ak by Rechabeám pokračoval v povýšeneckom štýle vládnutia, mali severné kmene pripravenú alternatívu: zvoliť si protikráľa v osobe Járobeáma. 

      Rachebeám si vzal tri dni času na rozmyslenie svojej odpovede. Radil sa najskôr so staršími a skúsenejšími služobníkmi na kráľovskom dvore a títo mu odporúčali miernejší a vľúdnejší spôsob vládnutia, ktorý by zabezpečil väčšiu jednotu a spokojnosť všetkých. “Ak sa dnes podrobíš tomuto ľudu a urobíš mu po vôli a keď im odpovieš a budeš s nimi hovoriť vľúdnymi slovami, budú ti stále slúžiť. Ale on opustil radu starších, ktorú mu dali a poradil sa s mladíkmi”, čo s ním vyrástli…”. ( v. 7- 8)  

       Proti rade starších sa postavili mladší, radikálne naladení a doslova detinsky naivní radcovia, ktorí navrhli kráľovi, aby pokračoval opačným štýlom vládnutia. Ich rada znela: ” Takto odpovedz  tomuto ľudu, ktorý ti vravel: tvoj otec urobil naše jarmo tvdým, ale ty uľahči naše jarmo, – takto im hovor: Môj malíček je hrubší ako bedrá môjho otca. Ak vám môj otec urobil jarmo tvrdým, ja ešte pridám k vášmu jarmu. Môj otec vás trestal bičmi, ale aj vás budem tresťať škorpiónmi”. Všetci pochopili, že Rechabeám tým myslí na nútené práce, ku ktorým ich chcel prinútiť bičmi so zapletenými kúskami olova. V pašiových udalostiach sa spomína bičovanie, ktoré znášal za nás náš Pán a boli to zrejme tiež biče “so škorpiónmi”.

       Niet preto divu, že takéto povýšenecké pokračovanie priviedlo väčšinu ľudu k odmietnutiu legitímneho kráľa i k odmietnutiu nadvlády Judska a Jeruzalema. Vtedy povedali kráľovi: “ Aký podiel máme v Dávidovi? Nemáme dedičstvo v synovi Izajovom! Ku svojím stanom Izrael ! Teraz staraj sa o svoj dom Dávid!”. ( v.16)  Tým činom však prišlo k rozdeleniu dovtedy jednotného kráľovstva, dedičstva po kráľovi Dávidovi a Šalamúnovi. Ako vieme zo slov Pánových: ” Každé kráľovstvo, rozdelené, pustne a dom rozdvojený proti sbe, padá.”( Lk 11, 17) Tak sa stalo aj v tomto prípade. Kráľovstvo sa rozdelilo a rozpadlo. Vznikli kráľovstvé dve: Judské (južné) a kráľovstvo Izrael ( severné) na čele s Járobeámom. On a jeho nástupcovia nežili podľa Božej vôle a prepadli modlárstvu. Járobeám do Bételu a do Dánu dal postaviť zlaté teľatá, určil nové sviatky a nové kňazstvo a heslom dňa bolo: “Dosť ste sa nachodili do Jeruzalema”. Obe kráľovstvá existovali len určitý čas a keďže boli slabučké, postupne boli zničené a vyvrátené nepriateľmi. Jednotné kráľovstvo Dávidovo už nikdy viac nebolo obnovené.    

      Zvyšky ľudu Božieho po návrate z Babylonskéo zajatia mohli síce obnoviť zničený chrám v Jeruzaleme, hradby a mesto, ale vždy existovali len pod cudzou nadvládou. Naviac, medzi spohanštelými severnými kmeňmi sa vyformoval aj ľud miešancov, Samaritánov, so svojím novým kultom na hore Garizim. Ľud, ktorým ostatní Židia opovrhovali a opovrhujú dodnes. Áno, v Sícheme sa odohral neuveriteľne tragický okamih ľudu SZ, po ktorom nasledoval Boží trest a ťažký údel vyvoleného národa, ktorý odvrhol Božie cesty, lásku, zmierenie a toleranciu. 

      Táto udalosť je však poučením a napomenutím aj pre nás, ľud Novej Zmluvy, pre cirkev Kristovu. V západnej časti kresťanstva sa až dodnes obviňuje reformácia ako, vraj, príčina “roztrhnutia jednotnotného rúcha Kristovho”, pričom sa zámerne “zabúda” na rozdelenie cirkvi v roku 1054 i na jej ďalšiu neochotu k obnove podľa Božieho slova, čo krízu len prehĺbilo a dovŕšilo. Aj naša súčasná evanjelická cirkev sa môže návratom k studni Jákobovej v Sícheme nielen poučiť, ale aj obnoviť a občerstviť, ak pochopíme a príjmeme oslovenie Toho, ktorý o tisíc rokov neskôr na tomto mieste povedal žene Samaritánke: ” Keby si znala dar Boží, a kto ti hovorí: Daj sa mi napiť, ty by si Jeho prosila, a On dal by ti vody živej”. 

(J 4,10)

                                                                        Ľubomír Batka st.

Leave a Reply