VODY – rieka JABBOK

VODY – rieka JABBOK

Rieka Jabbok

1 M 32, 23 – 29: “Ešte tej noci vstal, pojal svoje obidve ženy i obe slúžky aj svojich jedenásť synov a prekročil brod na Jabboku. Pojal ich a prepravil cez potok; prepravil aj všetko, čo mal. Jákob však zostal sám, a nejaký muž s ním zápasil, kým nevyšla ranná zora. Keď videl, že ho nepremôže, udrel ho po bedernom kĺbe a Jákobovi sa vytkol bederný kĺb, keď s ním zápasil. A onen mu povedal: Pusť ma, lebo vychádza ranná zora! Jákob však odpovedal: Nepustím ťa, iba ak ma požehnáš. A ten sa ho opýtal: Ako sa voláš? On odpovedal: Jákob. Vtedy onen riekol: Nebudeš sa už volať Jákobom, ale Izraelom (Boh bojuje), lebo si bojoval s Bohom aj s ľuďmi a zvíťazil si.” 

       Rieky majú často okrem daru vody, ktorá umožňuje život nielen v nich, ale aj popri nich a okrem svojho hospodárskeho významu pre krajinu ešte jeden dôležitý význam. Tvoria aj viditeľné hranice území, alebo krajín, ktoré sú nejakým spôsobom odlišné. Aj naša malá krajina má časť hraníc, ktoré tvoria korytá riek. Takými sú Dunaj na juhu, Morava na západe a čiastočne aj Dunajec na severe.Hranice tvorené riekami sú ľahko rozpoznateľné a relatívne nemenné. Rieky teda ľudí, národy a krajiny nielen spájajú, ale aj oddeľujú. Môže ísť o národy blízke, ale aj úplne rozdielne. 

        Takou bola aj rieka Jabbok, ktorá sa v úvodnom texte spomína ako potok. Príhodnejšie sa javí označenie Jabboka ako rieky, pretože jej brehy sú strmé a jej tok je pomerne prudký. Rieka pramení v horách Jordánska, má dĺžku 96 km a vlieva sa do Mŕtveho mora. Rieka Jabbok oddeľovala krajinu “synov východu “ a oblasť rovín Cháránu, odkiaľ pôvodne pochádzal Abrahám a jeho rodina. V časoch Jákoba oddeľovala územia znepriatelených potomkov Abraháma a Izáka od pohanského Moábu, zeme Ézava. 

     Rieku Jabbok prekročil Jákob dva krát. Prvý krát, keď bol na úteku pred hnevom svojho brata Ézaua. Jákobovo meno v preklade znamená: Ľstivý. Vystihovalo jeho charakter a osobu. V jeho prípade sa naplnilo úslovie: Omen – nomen (v mene je všetko). Písmo svedčí, ako už v mladosti podvodom získal právo prvorodenstva od svojho staršieho brata. Keď sa Ézav vracal  vyhladnutý z poľovačky, vzdal sa prvorodenstva za misu jedla z červenej šošovice. Túto ľahostajnosť k právam a povinnostiam prvorodého, spravovať otcami nadobutnutý hmotný majetok, ale aj duchovné dedičstvo, Písmo odsudzuje a upozorňuje na jeho vážne dôsledky.        

      Jákob bol Rebekin miláčik. Podnecovaný slepou láskou matky získal neskôr podvodom a lsťou aj otcovské požehnanie od stárnuceho Izáka. Aj on za jedlo, pochúťku z diviny, požehnal syna, ktorého požehnať neplánoval. Požehnanie znamenalo, že sa požehnaný stal dedičom všetkých hmotných i duchovnýchhodnôt.

Naviac, cez požehnaného a jeho potomstvo Pán Boh zasľúbil požehnať aj všetky národy zeme. Aj Izák mal teda svoje slabosti, ktoré dobre poznala jeho manželka, ktorá ich dokázala využiť. Možno si myslela, že Božej ceste je “treba pomocť” za každú cenu. Povestný zostal zmätený Izákov výrok, keď k jeho posteli prišiel Jákob s pripravenou pochúťkou: ” Hlas je síce Jákobov, ale ruky sú Ézavove”! Pri tomto Jákobovom úskoku Rebeka nielen že vymyslela celý plán, ale aj pripravila obľúbené jedlo pre Izáka a na Jákobove ruky natiahla kožu z kozliatka, aby pripomínali chlpaté ruky Ézava, miláčika otcovho. 

       Falošná láska však v konečnom dôsledku iba rozdeľovala bratov i celú rodinu. Ézav znenávidel brata a vyhlásil:” Nastanú dni smútku za mojím otcom a vtedy zabijem svojho brata Jákoba”.( 1 M 27,41) Rebeka znepokojená hnevom syna Ézava a sklamaná jeho náboženskou lahostajnosťou povedala Izákovi: “Omrzel ma život pre Chetejky. Ak si aj Jákob vezme ženu, ako sú tieto z Chetejok, z dcér tejto krajiny, načo mi je potom život? ( v. 46) Prvorodený Ézav si vzal za manželky hneď dve Chetejky: Juditu a Basematu a “tieto strpčovali život Izákovi a Rebeke” ( 26, 35)  Keď videl, že sa Kanaánky “nepozdávali ani otcovi, odišiel Ézav k Izmaelovi a vzal si za ženu ešte Machalatu, dcéru Abrahámovho syna Izmaela” (28, 9)  Týmito manželstvami naplno otvoril dvere pohanskému náboženstvu a pohrdol Božou milosťou.

       Jákob napriek získanému požehnaniu musel pred Ézavovým hnevom zutekať z domu k ujcovi Lábanovi. Jeho odchod mal však aj ďalší dôvod. Mal ho priviesť k žene, ktorá bude spolu s ním zdielať spoločnú vieru. Po prechode cez rieku Jabbok, keď nocoval v Bételi mal zvláštny sen. Videl vo sne rebrík a anjelov Božích, ktorí z neba po ňom schádzali a vychádzali a počul aj Hospodinovo zasľúbenie: “Budem s tebou, kamkoľvek pôjdeš”. Prijal aj zasľúbenie o vlastníctve krajiny, ktorú na čas musel opustiť a zároveň aj ďalšie: “V tebe a tvojom potomstve budú požehnané všetky čelade zeme”. 

      To všetko je svedectvo nie o tom, že ľstivosť sa opláca, ale o veľkej a nezaslúženej Božej milosti. Ráno na tom mieste vztýčil posvätný kameň, označujúci zvláštnosť a posvätnosť toho miesta. Bol to prvý posvätný kameň a stĺp ktorý Jákob vztýčil a pomazal olejom. Vtedy povedal: “Naozaj je Hospodin na tomto mieste a ja som o tom nevedel. Nie je tu nič iné ako Boží dom a tu je nebeská brána. To miesto pomenoval Bételom ( Božím domom); sprvoti však meno toho mesta bolo Lúz.” 

     Aj ďalšia etapa Jákobovho života bola plná dramatických udalostí. Pomerne známa je skutočnosť, že Jákob, ktorý rád preľstil iných, sám bol svojím ujcom Lábanom nielen prijatý do domu, ale neskôr aj podvedený. Za ruku jeho peknej dcéry Ráchel sa podujal slúžil zadarmo celých sedem rokov. Stal sa pastierom Lábanových stád. Lenže na svadobnú noc mu dal ujec svoju staršiu dcéru Leu, ktorú musel prijať za svoju manželsku s odôvodnením: U nás je taký zvyk, najskôr sa musí vydať staršia, až potom mladšia. Smel získať aj milovanú Ráchel, ale za jej ruku musel slúžiť Lábanovi ďalších sedem rokov. Jákob bol požehnaný aj v tom, že v rýchlom slede sa mu narodilo jedenásť synov a tri dcéry, k čomu prispelo súperenie jeho manželiek o požehnanie v rodení detí. K získaniu Jeho priazne použili Ráchel i Lea aj svoje slúžky, ktorých potomstvo však patrilo im. Aby Jákob zaistil živobytie pre svoju širokú rodinu, ponúkol sa pásť ovce ďalších sedem rokov. Za odmenu mu mali patriť všetky fľakaté, strakaté alebo načernalé jahňatá, ktoré vrhnú ovce, alebo kozy. Jákob použil pri tom zdanlivo magické prostriedky, prúžkované prúty z topoľa, mandľovníka a platana, ktoré položil do válov s ktorých zvieratá pili vodu. V takéto “čary” pohania bežne verili a ich praktizovali. Jákob však konal na Boží pokyn: “Pozdvihni oči a viď: Všetky barany, čo vyskakujú na bahnice sú pruhované, fľakaté a strakaté, lebo som videl všetko, čo ti Lában robí”. Jákoba nemožno preto označiť za “prvého genetika”, ktorý zistil, ako sa prenášajú zdedené vlastnosti. Opäť iba s Božou pomocou dosiahol to, že sa jeho stádo utešene rozrastalo a Lábanovo umenšovalo. Že to viedlo k závisti a nenávisti ujca a jeho rodiny, netreba pochybovať.

     Preto po dvadsiatich rokoch služby sa dal Jákob opäť na útek, tento raz už smerom domov. Využil vhodnú príležitosť, keď Lában išiel strihať ovce a utiekol od neho aj s manželkami a celou rodinou, i početnými stádami. Vybral sa smerom ku Gileádskemu pohoriu. Aj tu našiel posvätné, útočištné (refugiálne) miesto, kde vztýčil posvätný stĺp. Aj na ďalšej ceste bol ubezpečovaný o Božej ochrane, keď v Machanajime (Dva tábory Božie) stretol Božích anjelov. Napokon s celou rodinou a stádami prešli cez zrázy a cez brod rieky Jabbok. Za Jabokkom svoju rodinu rozdelil na menšie skupiny, ktoré poslal vopred na územie Ézava. V očakávaní prudkého stretu, dal všetkým inštrukcie, aby vystupovali pokorne a aby početné časti stád označili ako dar bratovi Ézavovi.  

     V tú noc sa odohral pri rieke Jabboku zápas, ktorý dnes nazývame ako Jákobovský boj. Opísaný je veľmi napínavo, dramaticky, s pomocou výrazových prostriedkov tej doby. Každá rieka, či potok mal svoje božstvo, svojho pána, ktorému pohania dávali zaužívanú obeť. Jákob sa na pohanské božstvá nespoliehal. Ale v tichu noci a pod nebeskou oblohou plnou hviezd si musel položiť otázku: Ako som žil až doteraz a ako budem žiť ďalej?

Tým, že si uvedomoval, že svoje požehnanie získaval aj nečestne, vyznával svoj hriech. Klamstvo a podvod voči rodnému bratovi začal vidieť ako nedôveru voči všemohúcemu a milostivému Bohu Abrahámovmu a Bohu Izákovmu. Ale bude mu aj naďakej Boh milostivý? Bude verný vo svojom sľube, keď on sám bol neverný? Keď konal podvodne a spoliehal sa často na seba a svoj dôvtip? Ako môže obstáť? A ako môže zmieriť spravodlivého Boha?  

     Ako nájdem milostivého Boha? Vieme, že takúto otázku si kladú všetci skutočne veriaci a kajúci ľudia. Poznáme ju aj zo života nášho reformátora M. Luthera. Podobne sa pýta každý človek, keď zistí, že skutočne stojí pred živým Bohom. Preto v tú noc Jákob zúfalo hľadal Božie odpustenie. Bojoval s Bohom, aby bol s ním a bol mu milostivý. Bojoval aj o odpustenie zo strany brata a o skutočné zmierenie. Uvedomoval si, že nie je v rukách “pána”, či ducha rieky Jabbok, ale v rukách Pána celého sveta. “Je hrozné upadnúť do rúk živého Boha” – vyznal aj apoštol ( Žd 10, 31). To v nočnom zápase spoznával aj Jákob.

     Jákoba čakalo ťažké stretnutie s rozhnevaným bratom. Bol rozhodnutý, že s bratom sa zmieri. Už vopred urobil pre to všetko.  Mal pripravené slová prosby o odpustenie a bol pripravený staršiemu bratovi slúžiť. Ale budú stačiť jeho veľkorysé dary, keď doteraz žil s ním v nepriateľstve a keď dlho svoje požehnanie chápal tak, že víťaz berie všetko? Bude to stačiť aj na utíšenie Božieho hnevu? To Jákob nevedel, ale o Božiu milosť neprestal zápasiť, neprestal prosiť a žiadať. V tomto zápase mohol zvíťaziť iba tak, že úplne kapituluje pred živým Bohom. Práve jeho kapitulácia sa rovnala víťaztvu. Jeho dôvera sa prejavila tak, že sa pevne držal večne Živého a prosil: “Nepustím ťa, iba ak ma požehnáš”. Vtedy mu anjel Boží povedal: “Nebudeš sa už volať Jákobom, ale Izraelom ( Bojuje Boh), lebo si bojoval s Bohom aj s ľuďmi a zvíťazil si”. Toto meno prešlo potom na celé potomstvo Jákobovo a platí až dodnes. Zvíťazil, lebo našiel Božiu milosť a smel do nového dňa a života vykročiť s dôverou v Božiu ochranu a požehnanie. Viditeľným znakom tohoto boja o nájdenie milostivého Boha, bol jeho vytknutý bederný kĺb. Každý krok, ktorý v budúcnosti urobí mu mal pripomenúť tento životný zápas pri rieke Jabbok.

     Príbeh Jákobov má aj svoj úžasný a nečakaný záver v opise stretnutia dvoch znepriatelených bratov. Jákob prosil Ézava o odpustenie a ponúkol mu aj veľkú časť svojho vlastníctva a hmotného požehnania. Ézav mu odpustil, nepomstil sa a bol viac ako ohľaduplný. Ponúkol mu susedstvo s možnosť bývať v jeho blízkosti.

     Jákob sa poďakoval za túto možnosť, ale ju nevyužil. Ézavov zväzok s Moábkami znamenal duchovnú slabinu a možnosť skĺznutia vo viere, v ktorej sa Jákob práve utvrdil. Svoje duchovné dedičstvo nechcel a nemohol opustiť pre vidinu bohatých pastvísk a ďalšieho imania. Spojeniu, ktoré hrozilo novým konfliktom sa prezieravo vyhol. 

      Pre pokojné spolužitie dvoch bratov, alebo bratských národov je spravidla lepšie poctivé rozdelenie a dodržiavanie dohôd.Tak je rieka Jabbok symbolom nielen zmierenia, ale aj prezieravého rozdelenia. Tvorila hranicu reálneho oddelenia sa od kultúry a náboženstva pohanského Moábu, ktorý tiež bol bohatý, ale bol aj zvodom a pokušením pre spoločenstvo veriacich v Boha všemohúceho a milostivého. 

      Naša viera v milostivého Boha je vierou v Ježiša Krista, ktorý vybojoval veľký nočný zápas v Getsemane aj za nás a pokorne prijal vôľu a cestu Otcovu vedúcu k nášmu vykúpeniu a zmiereniu. Preto stále vyznávajme: 

“ Ježiša neopustím, 

lebo On seba samého, 

dal za množstvo mojich vín,

chcem sa mocne držať Jeho. 

On žije, žiť budem s Ním, 

Ježiša neopustím”. (ES 451,1)

                                                                   Ľubomír Batka st.

Komentovať