Vody – rieka Eufrat

Vody – rieka Eufrat

1 M 31, 19 – 21: “Lában odišiel strihať svoje ovce; zatiaľ Ráchel ukradla teráfim (domácich bôžikov), ktoré patrili jej otcovi. Tak Jákob oklamal Sýrčana Lábana, keďže mu neoznámil, že chce utiecť. A utiekol so všetkým, čo mal. Vzchopil sa, prebrodil Eufrat a obrátil sa smerom ku Gileádskemu pohoriu”.

    Pri duchovnom putovaní k biblickým vodám sa zastavme aj pri rieke Eufrat. Je to najväčšia rieka na Blízkom východe, v západnej Ázii. Jej dĺžka je 2760 km, čo je len o 100 km menej ako tok rieky Dunaj. Vzniká na území dnešného Turecka (turecky Firat, v aramejčine to znamená: sladká voda) sútokom riek Karasu a hlavnej rieky Murat, ktoré pramenia v Arménskej vysočine. V hornom toku má prevažne horský charakter s mnohými prítokmi. V úzkom údolí sa prediera chrbtami Arménskej vysočiny a v hlbokom údolí pretína aj púštnu planinu Sýrie a severnú Mezopotámiu. Pod mestom Hit vteká do mezopotámskej nížiny. Šírka rieky sa tu pohybuje od 150 do 500 metrov a hĺbka dosahuje 10 metrov. Na dolnom toku sa potom zlieva s riekou Tigris a vytvára rieku Šatt al Arab, ktorá ústí do Perzského zálivu. Dnes sú na rieke viaceré priehrady. V dolnej časti má Eufrat iba dva ľavostranné a jeden pravostranný prítok. Najviac vody má rieka v máji a najmenej v mesiaci októbri. Sústavou kanálov boli tieto rieky Eufrat a Tigris od staroveku využívané na zavlažovanie. V povodí je dnes veľa oáz. Len na území Iraku je zavlažovaných cca 1 milión ha pôdy.

       S riekou Eufrat sme sa už stretli ako s jedným zo štyroch ramien rieky ktorá vytekala zo záhrady Éden (1 M 2, 10-14). Súvis záhrady Éden s tzv. Úrodným polmesiacom je zrejmý. Územie od ústia Šatt al Arab v dnešnom Iraku, cez Sýriu, Libanon, Izrael a Egypt až po Asuán z hľadiska obyvateľov stepí bolo pokladané za záhradu. Od dávna sa územie medzi riekami Eufrat a Tigris nazýva Mezopotámia – Medziriečie. V 5 M 11, 24 je pomenovný Eufrat ako Veľkrieka. Okrem úrodnosti je celé toto územie známe ako jedna z najstarších kultúrnych oblastí. Zrodili sa tu najstaršie civilizácie na Zemi: sumerská, babylonská, asýrska. Mesto Babylon sa rozkladalo priamo na brehoch Eufratu.

      Pre ľud Izraela sa Babylon a jeho územie stalo v 6. storočí pred Kristom miestom núteného exilu, kde bola časť obyvateľov z Judska kráľom Nebukadnecarom odvlečená do zajatia, podobne ako predtým z Izraela (severného kráľovstva) asýrskym kráľom Salmanasarom. Spomienkou na toto smutné a ťažké obdobie ľudu Božieho, ktoré bolo prejavom Božieho súdu nad neverným a rozpadnutým kráľovstvom, je aj Žalm 137, v ktorom znejú slová: 

” Pri riekach babylonských, tam sme vysedávali a plakávali, keď sme sa rozpomínali na Sion. Tam sme si vešali citary na vŕby. Lebo tí, ktorí nás zajali, žiadali od nás piesne, a tí, čo nás trýznili, spev radostný: Zaspievajte nám z piesní sionských! Ako sme mohli spievať pieseň Hospodinovu na cudzej pôde? Ak by som zabudol na teba, Jeruzalem, nech uschne moja pravica” (v.1- 6). 

     Tam, kde Hospodin trestá, mlčia piesne radosti a chvály aj dnes a ľudu Božiemu nie je do spevu. Žiadosť nepriateľov sa zajatcom javila ako výsmech, ako prejav povýšenosti a znak poroby. Kto by spieval tak, ako mu káže okolitý pohanský svet, dokazuje, že zabúda na vôľu Božiu, na miesto bohoslužby i na duchovný odkaz svojich predkov a prispôsobuje sa pohanskému okoliu. Izraelci netrpeli v Babylonii nedostatkom potravín, ani surovým zaobchádzaním dozorcov, ale pocitom vykorenenia a pocitom opustenosti samým Hospodinom, ktorý sa im pre ich hriechy stal sudcom. Aj naša cirkev sa môže dostať do bybylonského zajatia, ako sa to stalo cirkvi stredovekej, čo trefne vyjadril Dr. M.Luther svojím známym spisom O babylonskom zajatí cirkvi. Ľud Boží ho pocíti, keď zabudne na to, že cesta z duchovnej biedy vedie cez pokánie a novú milosť jej Pána. 

       V Tranovskom kancionáli bol Žalm 137 prebásnený J.Tranovským, ako známa a obľúbená pieseň cirkvi zápasiacej, hľadajúcej svoj základ, vzrast a obnovenie: ” Při vodách tvých, Ó Babylon, Seděli jsme s bolestí; Zpomínajíc sobě Sion, Plakali jsme s žalosti…” ( Tran.415, 1) Napriek vonkajšej slobode ktorú máme, v cirkvi nám nie je akosi do spevu vzhľadom na stav, do ktorého sme sa dostali. Aj krajina a spoločnosť sa ľahko môže dostať do zajatia cudzou mocnosťou, ktorá jej upiera slobodu. Spomeniem jednu konkrétnu udalosť z čias začiatku tzv. normalizácie z roku 1969. Do Bratislavy sa lietadlom vracala delegácia slovenskej vlády z Moskvy. V pochnúrnej atmosfére začali s. O. Klokoč spolu s P. Colotkom spievať práve spomínanú nábožnú pieseň. K nim sa  pripojil aj jeden z pilotov svojim pekným tenorom, lebo pieseň poznal ešte z rodičovského domu a kostola. (On mi túto príhodu rozprával). O.Klokoč, pôvodne evanjelický učiteľ a kantor s prekvapením zvolal: “Ivan, aj ty si náš?!”…

     Zložiť cudzie jarmo, prejsť do pravej slobody a žiť na vlastnej pôde s Božím požehnaním bola aj túžba patriarchu Jákoba. Už sme spomenuli, že bol mužom na úteku, pre svoju úskočnosť a klamstvo, ktoré bolo vlastne znakom nedôvery v Božie cesty a zasľúbenie. Jákob prežil vo svojom osobnom “babylonskom zajatí” dvadsať rokov a mal dosť príležitostí presvedčiť sa o tom, že Hospodin ho neopustil. Možno aj pod vplyvom svojich dvoch žien si však počínal ako “starý Adam” a myslel si, že najlepšia cesta pre jeho dobro a dobro jeho rodiny je cesta klamstva. Preto stále zostával mužom na úteku. V skratke, ale výstižne to opisuje biblický text: “Jákob oklamal Sýrčana Lábana, keďže mu neoznámil, že chce utiecť.”  

      Preto prekročil s rodinou rieku Eufrat a otvorila sa pred ním cesta k domovu. V Eufrate boli na mnohých miestach nánosy a keď vody v jeseni klesli na minimum, mohol cez ňu prejsť na druhú stranu. Lában ho so svojimi mužmi prenasledoval a po siedmych dňoch ho dohonil na úpätí Gileádskeho pohoria. Stretnutie znepriatelených príbuzných vyzeralo hrozivo. Do skončenia dohodnutej doby služby zostával ešte jeden rok, ale Jákob sa priklonil ku konaniu svojej manželky Ráchel, ktorá “ukradla otcovi Lábanovi teráfim”, totiž jeho domácich bôžikov”, od ktorých on očakával ochranu a pomoc. 

      Udialo sa to počas slávnosti “strihania oviec”, na ktorej sa Lában zúčastňoval, ako slávnosti poďakovania za poženanie stád, kde sa však neoslavoval Hospodin, ale miestne božstvo plodnosti. Práve vtedy bol však Lában oklamaný a strácal časť svojho bohatstva, ale najmä rodinu. V týchto slovách Písma však iste nechýba ani jemná, ale výstižná irónia biblického svedka o spohanštelej viere Lábana a celej jeho duchovnej rodiny, keď opisuje tieto udalosti. Nepomohli mu ani jeho teráfim, domáce modly, ktoré vzýval. Biblický svedok akoby hovoril: Čo je to za božstvo, čo sa dá ukradnúť? Lábana oklamala aj Ráchel, keď pri nekoršej prehliadke jej stanu, sedela na sedle, v ktorom ukryla ním hľadané modly. Čo je to za božstvo, na ktorom môže sedieť žena vo svojich dňoch? Čo je to z božstvo, ktoré možno skryť v sedle ťavy?! 

    Vtedy Jákob vyznal dôležitú skutočnosť: Pri získaní požehnania mu v skutočnosti neprospela jeho ľstivosť a chytráctvo, ale sám Hospodin.“ Keby nebol býval so mnou Boh môjho otca, Boh Abrahámov a ten, ktorého sa bál Izák, veru by si ma prepustil naprázdno. Ale Boh videl moje trápenie i lopotu mojich rúk, preto ťa minulej noci napomenul”, pripomenul Lábanovi. (v. 42) Lában bol živým Bohom vyzvaný uzavrieť mierovú zmluvu a dohodu s Jákobom, aby nestratil úplne svoje dcéry a vnukov. Na mieste, kde stál kamenný val, staré pohanské útočištné miesto, postavil Jákob posvätný kamenný stĺp (massébu). Ak Písmo označuje patriarchu Abraháma ako staviteľa oltárov Hospodinových a Izáka ako budovateľa studní, Jákob je predstavený ako staviteľ posvätných kamených stĺpov na starých valoch, ktoré mali pripomínať jemu i jeho potomstvu Božiu milosť a pomoc. Taký stĺp, vzýčil už v Bételi. Podobne urobil aj tu, za Eufratom, na Gileádskom pohorí. Posvätný stĺp sa stal zároveň hraničným kameňom na území, ktoré si s Lábanom rozdelili. Jákob prisahal na toho, “ktorého sa bál Izák” a dohoduslávnostne potvrdili pri spoločnej hostine.

      To všetko sa stalo dôležitou prípravou na jeho stretnutie a zmierenie s bratom Ézavom a usporiadanie ich pošramotených vzťahov, ktoré sa zakrátko odohralo pri rieke Jabbok. Vedomie pochybenia, vzájomné odpustenie, rešpektovanie kompetencií a prajnosť požehnania aj bratovej rodine boli oddávna pre ľud Boží cesty k pokoju, zmiereniu a k novej budúcnosti v slobode, pravde a v blahu. Nie ľudské úskoky a zotrvávanie v sváre. (R 13, 13) Znakom toho, že bol Jákob na dobrej ceste, bolo jeho stretnutie a prijatie Božích poslov, na mieste, ktoré nazval: Manachajim – Boží tábor.( 32, 2). Božiu milosť, blízkosť a vernosť, ktorú nám priniesol skrze Krista, potrebujeme iste všetci.                   Ľubomír Batka st.

Leave a Reply