VODY – Izák, obnoviteľ studní v Geráre

VODY – Izák, obnoviteľ studní v Geráre

1 M 26, 12 – 33:Potom Izák sial v tej krajine a v tom roku žal stonásobne, lebo mu požehnal Hospodin. Tak sa tento muž vzmohol a vzmáhal sa vždy viac a viac, až kým veľmi nezbohatol. Mal stáda oviec a dobytka i mnoho služobníctva, takže mu Filištínci závideli. Všetky studne, čo vykopali sluhovia jeho otca za čias jeho otca Abraháma, Filištínci zasypali a zahádzali prsťou. Vtedy Abímelech povedal povedal Izákovi: Odíď od nás, lebo si omnoho mocnejší ako my. Nato Izák odišiel odtiaľ, osadil sa v gerárskom údolí a ostal tam bývať.

    Izák znova vykopal studne, čo vykopali za čias jeho otca Abraháma, ktoré však Filištínci po smrti Abrahámovej zasypali, a pomenoval ich tak, ako ich pomenoval jeho otec. Keď Izákovi sluhovia kopali v údolí, našli tam žriedlo čerstvej vody. Ale gerárski pastieri sa vadili s Izákovými pastiermi a hovorili: Voda je naša. Preto pomenovali tú studňu Ések (Hádka), lebo sa s ním hádali.

Potom vykopali druhú, ale aj o tú sa vadili, a pomenovali ju Sitná (Spor). Keď sa odtiaľ pohol, vykopal ďalšiu studňu; o tú sa už nevadili. Vtedy ju pomenoval Rechóbót ( Voľné priestranstvo) a povedal: Teraz nám Hospodin dal voľný priestor, aby sme sa rozmnožili v krajine. 

     Otiaľ odišiel do Beér Šeby. – Postavil tam oltár a vzýval meno Hospodinovo; tam si rozložil stan. Izákovi sluhovia tam vykopali studňu. Tu prišiel k nemu Abímlech z Geráru so svojím priateľom Achuzatom a so svojím vojvodcom Píchólom.  –  Vtedy im pripravil hostinu a oni sa najedli a napili. Zavčas rána vstali a prisahali si navzájom. A keď ich Izák prepustil, odišli od neho v pokoji. V ten istý deň prišli Izákovi sluhovia a o studni, ktorú vykopali, mu oznámili: Našli sme vodu. On ju pomenoval Šebuá (Prísaha), preto sa to mesto volá Beér Šeba ( Studňa prísahy) až do dnešného dňa.    

       Voda je podmienkou života, ale aj prosperity. Vždy bola najvzácnejšia tam, kde jej bolo málo. U nás nájdeme vzácne studne najmä na miestach, kde feudáli stavali svoje hrady. Hradné vrchy a kopce, alebo priamo skalné bralá boli síce dobrým útočišťom, ale bez studní, alebo cisterien na dažďovú vodu nemohli existovať. Na Trenčianskom hrade môžeme nájsť azda najznámejšiu studňu na Slovenska, známu “studňu lásky”, ktorú údajne do hradnej skaly vykopal Omar, aby získal svoju milú Fatimu. Na hrade Devín sa môžme aj dnes presvedčiť sa, ako veľmi hlboko bolo treba studňu hĺbiť, aby sa našla voda. Do tretice spomeniem ešte jednu, nám evanjelikom pamätnú studňu, a to studňu na hrade Branč. Bola tiež veľmi hlboká. Z nej, okrem iných ťažkých prác, v rokoch 1674/75 čerpali vodu pre celý hrad pre vieru uväznení evanjelickí farári, neskôr predaní po 50 dukátov za otrokov na galeje. Táto studňa bola neskôr zasypaná, ale na mnohých iných hradoch dnes takéto studne archeológovia nanovo vykopávajú a reštaurujú. 

      Otec viery Abrahám je pamätný nielen tým, že staval oltáre Hospodinu, ale aj tým, že vykopal v suchých oblastiach studne, aby získal vodu pre svoju rodinu i svoje stáda. Takými miestami bol aj kraj poniže Gazy, na úpätiach judského pohoria. Keď Abrahám zomrel, čakali by sme, že studne naďalej budú využívať tamojšie pohanské národy. Lenže oni všetky tieto studne zasypali len preto, aby zničili pamiatku na Abraháma, na jeho “novú vieru” a bohoslužbu, ktorú na týchto miestach konal. To, čo zisťujeme v týchto dávnch časoch, často platí aj dnes. Náboženská nenávisť a zaslepenosť je najväčšia zo všetkých iných. 

      Do Geráru, na územia susediace so zemou filištínskeho kráľa Abímelecha sa časom prisťahoval aj Abrahámov syn Izák. Bolo to v období veľkého sucha a súčasne hladu. (26, 1) Izák mal úmysel odísť až do Egypta, ale na Boží pokyn zostal v Geráre. Hospodin mu prisľúbil nielen časné požehnanie, ale obnovil aj sľub daný už Abrahámovi: ” V tebe budú požehnané všetky národy zeme” (v.4)

Izákovou úlohou bolo nielen pastierstvo, ale začal pracovať aj ako roľník. Obrábal zem a sial obilie. V texte čítame, že keď sial v tejto krajine, “v tom roku žal stonásobne”. Takú úrodu by brali aj dnešní farmári, ale v minulom roku pre veľké sucho ju dosiahli iba málokde, väčšinou len tam, kde majú závlahy. 

     Izák aj v tomto nežičlivom prostredí konal rozumne, verne a statočne. Obnovoval zasypané studne, ktoré vykopal už jeho otec, obnovoval oltáre a dôveru v živého Boha a najmä sa verne pridŕžal Božích zasľúbení. Keď tie pôvodné studne Filištínci zahádzali zemou, je tým naznačené, že znevažovali aj vieru v Hospodina. Izaák sa nedal týmto odporom mýliť. Vedel, že nezačína odznovu, ale chcel verne pokračovať a kráčať v šľapajach viery svojho otca. Chcel svoj život stavať na viere v Hospodina, nie na sebe, ale ani na viere pohanského okolia. Izák je muž, ktorý obnovuje pôvodné studne a kope nové, za príkladom svojho otca. Tam, kde sa mu podarilo nanovo vykopať studňu a prehĺbiť zdroj vody, dal dedičným studniam aj tie isté mená, ktoré im dal už jeho otec. ( v.18) Boli natoľko výstižné, že ich nebolo treba meniť. Preto vedel ako ďalej. 

Nezdržiaval sa pomstou, ani zbytočnými otázkami.

     Pohanské okolie si výsledky jeho úsilia chcelo pochopiteľne privlastniť. Keď Izákovi pastieri vykopali studňu a vyčistili ju a získali žriedlo čerstvej vody, prišli gerárski pastieri, vadili sa a tvrdili: ”Voda je naša”. Ak by vedeli, že voda je dar Boží pre všetkých, neboli by sa vadili, ani sa nemuseli obávať, že sa Izákovi pastieri s nimi o vodu nepodelia. Dávali najavo, že studňu získali právom – totiž právom silnejšieho. Tak studňa získala nové meno: Hádka (Ésék)!        Pastieri, ktorí nevyznávajú, podobne ako neskôr Žalmista: “Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku. Na pastvách zelených ma pasie a k vodám osviežujúcim ma privádza. Dušu mi občestvuje, po spravodlivých cestách vodí ma pre svoje meno” (Ž 23, 1-3), majú vždy sklon vadiť sa a hovoriť: “voda je naša!”

     Hádky pokračovali aj po vyčistení ďalšej zasypanej studne. Ako smutná pamiatka na tieto hádky zachovalo sa v Písme jej meno: Spor (Sitná). Izák však dokázal obdivuhodnú trpezlivosť, veľkorysosť a porozumenie. Vykopal a vyčistil aj tretiu studňu – a konečne – o tú sa už pastieri nevadili. Pochopili, že Pán Boh dáva a chce dať svoje požehnanie všetkým. Je však potrebné nie studne zasýpať, ale zasypané vyčistiť. Izák studňu pomenoval Rechóbót, v preklade: Voľné priestranstvo. S touto studňou prichádza aj dôežité svedectvo praotca Izáka: “ Teraz nám Hospodin dal voľný priestor, aby sme sa rozmnožili v krajine”. Sloboda je v tom, že ju doprajeme aj iným a nechceme mať Božie dary len pre seba.

      Izák v budovaní a kopaní studní neustal ani potom. Myslel totiž nielen na prítomnosť, ale aj na budúcnosť. Preto obnovil studňu aj v Beér Šebe. Dedičstvo otcov chcel zachovať so všetkých síl aj pre budúce generácie. Že to myslel skutočne vážne a úprimne, dosvedčuje aj mierová zmluva s kráľom Géraru, Abímelechom a jeho vojenskými poradcami. Títo uznávajú a poznávajú, že Izák je “požehnaný Hospodinov”  a že v ňom a skrze neho sú a môžu byť požehnaní aj oni. Preto si konečne sadli k spoločnému stolu, nie preto aby jedli a pili, ale preto, aby slávnostne potvrdili svoju dodohodu a zmluvu pokoja.

      Keď sa rozlúčili, ukázalo sa, že to bola správna cesta a že iba taká je Hospodinom požehnaná. Zmierenie prináša požehnanie obom stranám. “Našli sme vodu! ”- s radosťou volali Izákovi pastieri, keď možno už prestávali dúfať, že v tej zasypanej a nepoužívanej studni sa zablyští vodná hladina a opäť bude z nej prúdiť občerstvujúca voda. Skutočná voda života.

      A nielen to. Pri tejto studni v polopúšti vyrástlo aj nové sídlo. Svedok SZ ho nazval možno až príliš honosne: mesto. Ale kde sa ľudia dokážu vrátiť k pôvodným, osvedčeným a živým prameňom, naozaj môže začať nový život. Tam môže dokonca vyrásť mesto “na hore”, o ktorom hovorí aj Pán Ježiš v Kázni na vrchu: “ Vy ste svetlo sveta. Mesto, ktoré leží na vrchu, nemôže byť skryté. – Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a velebili vášho Otca, ktorý je v nebesiach”. (Mt 5, 14-16) Nie mesto  zabudnuté, s rozborenými hradbami a základmi niekdajšej slávy, ale v pokoji slúžiace všetkým. Nie je to však možné dosiahnúť bez námahy, služby, trpezlivosti a dôvery, akú preukázal praotec Izraela – obnoviteľ studní, Izák. 

       Izák je predobrazom služby nášho dobrého Pastiera Pána Ježiša Krista, ktorý sa sám stal studňou živej vody pre nás i našich potomkov. Ako ďalej? Vyčistime Jeho studnice! Studne Božieho slova, sviatostí, duchovných piesní, poctivej služby a obetavosti, studne, z ktorých pili a čerpali naši otcovia. Nezahadzujme ich prachom zabudnutia a nepľujme do nich, aby sme z nich mohi čerpať čistú, občerstvujúcu vodu pre naše spoločenstvá telesné i duchovné.  

                                                                           Ľubomír Batka st.

Leave a Reply