Poslušnosť zo zákona a poslušnosť z lásky

Poslušnosť zo zákona a poslušnosť z lásky

„Hoci bol (Ježiš) Synom, tým, že trpel, naučil sa poslušnosti! A stal sa pôvodcom večného spasenia, keď prešiel do dokonalosti k dobru všetkých, ktorí Ho poslúchajú, keď Ho Boh vyhlásil za veľkňaza na spôsob Melchisedecha.“
Žid. 5, 8-10

Jednou zo základných Lutherových reformačných kníh je rozsahom nie veľká kniha: O novej poslušnosti kresťana. Zaoberá sa novým pohľadom na poslušnosť veriaceho človeka voči Pánu Bohu, voči ľuďom i cirkvi. Luther v nej prichádza ku záverom, že kresťan je najslobodnejším a najposlušnejším tvorom zároveň. Poslušnosť kresťana je úplne novej kvality, ide o poslušnosť založenú na láske voči tomu, koho poslúchame. Mohli by sme zjednodušene povedať, že existuje dvojaká poslušnosť: zo zákona a z lásky alebo ináč: poslušnosť zo strachu a poslušnosť slobody. Apoštol Pavel na jednom mieste vyjadruje tento rozdiel na vzťahu otroka a dieťaťa. Aj otrok, aj dieťa poslúcha toho istého pána. Ale dieťa poslúcha z lásky, poslúcha s vedomým, že raz bude dedičom všetkého, čo má otec. Otec riadi všetko tak, aby z toho jeho deti mali osoh. Preto dieťa s dôverou a ochotou poslúcha, lebo vie, že poslušnosťou otcovi pomáha vlastne aj sebe samému. Podľa pisateľa listu Židom, je utrpenie školou poslušnosti. Pri stretnutí s trápením sa človek naučí pozorne počúvať a rozoznávať, kam nás Duch Svätý vedie, čo nám navrhuje a kam nás volá. V utrpení nám zostáva prvá pomoc – poslušnosť Božiemu slovu. V utrpení a učíme zároveň byť poslušnými aj v odpúšťaní, zmierení a láske.
Niekedy je jednoduchšie byť poslušným z povinnosti. Nikto sa nepýta na naše pohnútky, len nech robíme, čo od nás čakajú. Poslúchni navonok a čo skrývaš v srdci, to je jedno. Poslušnosť zákona však celkom prirodzene privádza ku falošnosti, pokrytectvu. Z poslušnosti zo zákona môžeme ešte tak vykonať nejaký dobrý skutok. Prinútime sa čosi vykonať, ale veľmi ťažko môžeme z povinnosti zákona odpúšťať. Odpustenie sa musí odohrať v našej duši. Tam nesmierne záleží na našom osobnom stotožnení sa s tým, čo Boží príkaz hovorí. A to je aj jediná schodná cesta.
Touto cestou šiel náš veľkňaz, Pán Ježiš Kristus. Nasledovať Ježiša znamená pre nás, Jeho učeníkov, učiť sa láske, aby dobrota a odpúšťanie vychádzali z našich sŕdc a neboli len príkazom. Ježiš, hoc bol Synom Božím a mohol konať zo svojej autority, predsa sa poddal v poslušnosti Otcovi.
My, kresťania by sme mali byť viditeľní vo svete práve zákonom lásky. Pokiaľ tak nie je, je márne naše kázanie v slovách. Zvlášť v posledných rokoch náboženskej slobody si uvedomujeme, ako často sme svoju kresťanskú slobodu pochopili celkom nesprávne ako možnosť robiť, čo chceme. A tak sa objavia aj v cirkvi nevraživosť, napätia, osočovanie, vyvolávanie nepokojov. To preto, že chýba poslušnosť v utrpení. Naša hrdosť sa dostala k slovu. Veď niečo znamenáme. No kríž Kristov nás učí prestať zneužívať heslo kresťanskej slobody na svojvoľné konanie. Kristus, náš veľkňaz, hoci Jemu bolo všetko poddané, sám sa v pokore poddal v poslušnosti svojmu Otcovi. Tu hľadiac na kríž Pána Ježiša zostávame Mu dlžní práve Jeho poslušnosť lásky.
Prežívame pôst. Je to obdobie odriekania sa, sebaovládania, zdržanlivosti. Buďme teda zdržanliví v hneve, svojvôli, odriekajme sa svojej hrdosti, vzdajme sa seba samých, aby v nás dostal miesto Kristus. Nech pôstnym heslom každého z nás budú slová apoštola Pavla: nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus.

Pokoj Vám!!

Leave a Reply