Nádej, ktorá kresťanov spája

                                                                Nádej, ktorá kresťanov spája

Mt 25,1-13:

      Milí priatelia, bratia a sestry v PJK!

 

V starom Grécku platilo nasledovné pravidlo: Keď niekoho mali 

zvoliť do verejnej funkcie, išli sa ľudia najskôr pozrieť na hrob jeho rodičov, alebo predkov. Keď našli hrob upravený, hovorili: nezabudol na svojich najbližších a dobrodincov! Preto azda nezabudne ani na nás a bude sa starať aj o veci verejné, ak ho povýšime a dáme mu úrad. – Ak našli hrob spustnutý, hovorili: kto nemyslí ani na svojich najbližších, kto na nich zabudol a nestará sa o ich pamiatku a ich hrob, sotva sa bude starať o druhých a myslieť na záujmy cudzích….

     

       Od soboty, až po dnešný deň Pamiatky zosnulých sa azda všetky cintoríny zaplnili ľuďmi. Hrobové miesta, kde spočinuli mŕtve telá našich drahých a blízkych, ale aj blížnych, ktorých sme poznali iba zbežne, sú temer všade, po celej vlasti vyzdobené kvetmi, venčekmi a svetlami sviečok. Cintoríny sa premenili na zakvitnuté lúky, lebo temer všetci spomínajú, temer všetci zdobia hroby. V spomienkach sa dnes všetci ľudia bez rozdielu vracajú do minulosti. Do minulých rokov,  niektorí do minulých  týždňov a dní. Všetci spomíname na spoločne prežité chvíle radostné, ale niekedy aj ťažké, či dokonca trudné. Všetci chcú dnes dokázať, že nezabudli na svojich a tak svätíme Pamiatku zosnulých. Nepochybne, tí čo nás predišli, si zaslúžia našu úctu i vďaku.Tam, kde bola láska silná a pravá, nechýba ani vďačná slza. Čím viac lásky v minulosti bolo rozosiatej, tým viac dnes osamelosti, smútku a bolesti…

     I keď možno povedať, že dnes spomíname temer všetci, predsa je medzi nami, veľa rozdielov. Jedni prichádzajú bez viery a bez nádeje na večný život, iní túto vieru majú v srdci a aj navonok ju slovami a svojimi postojmi vyznávajú. My sme sa tu stretli ako kresťania. Síce tiež rozdielni, čo do konfesie a cirkevnej príslušnosti, a predsa v mnohom spoločne  zmýšľajúci a podobne veriaci. K spoločnej viere a dôvere patrí aj to, čo zvestuje podobenstvo Pána Ježiša o Jeho druhom  príchode. My nielen spomíname na to, čo pominulo, ale sme zároveň ľuďmi, ktorí niečo očakávame v budúcnosti. Nechceme sa zaoberať tými, ktorí hovoria, že nečakajú vôbec nič. Najmä nie život večný, záchranu a príchod kráľovstva Božieho! My všetci máme spoločnú vieru a nádej, ktorá nezahanbuje dnes, a nezahanbí ani pri poslednom súde. Nádej, ktorá dáva človeku pravú hodnotu a dôstojnosť.

 

      To prvé, čo si zo slov a podobenstva Pána Ježiša  Krista  uvedomujeme, je skutočnosť, že  Ženích, o ktorom sa tu hovorí – to je On sám. On je ten, ktorý prišiel na tento svet. Tu si našiel svoju nevestu a ponúkol jej trvalé puto lásky. Tou nevestou je Jeho Cirkev. To sú všetci tí, ktorí prijali pozvanie do Božieho kráľovstva, ako to aj sám hovorí: Podobné je kráľovstvo nebeské desiatim pannám…

Pozvanie Pánovo  do  trvalého a večného zväzku s Ním sme prijali už vtedy, keď sme boli pokrstení v Jeho meno. Povolal  nás podobne, ako prorok Izaiáš hovorí o povolaní ľudu Izraela: „Neboj sa, lebo som ťa vykúpil, povolal som ťa tvojím menom , môj si ty“! (Iz 43,1)  O vzťahu nášho nebeského Otca  i Pána Ježiša k nám môžeme  povedať, že nás miloval ešte pred stvorením sveta. On sa nás nikdy nevzdal. Ani vtedy, keď sme sa v Adamovi stali hriešnikmi. Prišiel  k nám , ponížil sa, keď sa vtelil a podal nám ruku ku spoločnému životu. Pozval nás na svadbu, na oslavu večného života, ktorý nám On pripravil. Jeho pozvanie platí, aj keď na čas odišiel. Ale povedal a sľúbil, že príde a svoju nevestu vezme k sebe, do svojho večného domu, v ktorom je „mnoho príbytkov“.

 

     Ten návrat Pána Ježiša na zem bude návratom k radosti. 

To je dôležitá a zásadná vec, ktorú si uvedomujeme, keď myslíme  na posledné veci človeka, ktorými nie je len smrť, ale aj vzkriesenie a napokon večný život. Naň sa môžeme právom tešiť. Nebeská svadba je miesto, kde sa bude rozliehať spev a kde bude trvalá radosť, tak ako to na svadbe má byť!

 

    Je tu však aj niečo, čo máme počuť aj ako vážne upozornenie. Ženícha máme očakávať verne, trpezlivo a s vierou. Ak Ježiš je Ženích, a život budúceho veku je radostná svadba, plná nadšenia a spevu, my sme a máme byť podľa slov Pánových družičkami čakajúcimi spolu s nevestou. Múdrymi pannami, ktoré majú radostne privítať nebeského Ženícha.

     V podobenstve Pán Ježiš hovorí, že síce každý pozvaný môže vojsť do Jeho večného domu radosti, veselia a lásky, a predsa sa tak nestane...Časť pozvaných si totiž v období čakania počína nerozumne a preto nakoniec neprídu k Nemu a nevojdú s Ním na Jeho svadbu. Prečo sú nerozumnné panny a družičky nerozumné a prečo sú rozumné rozumnými?

    

     Na začiatku nového života každý dostal dar viery. „Lampu“, aby svietil svetlom viery a pravého kresťanského  života. Života posvätného, veď pri Krste svätom sme dostali závdavok  daru Ducha Svätého. On nás znovuzrodil a povolal k Pánovi do života večného. On nás osvietil a posvätil. No stať sa môže práve to, na čo upozorňuje Pán Ježiš. V rozhodujúcej chvíli, keď príde ako Syn človeka, aby nás uviedol do života večného, zrazu niektorí zistia:

“ Naše lampy hasnú“. Zistia to až vtedy, keď bude neskoro. Až vtedy, keď si už nebudú môcť zaobstarať dar viery, nádeje a lásky. Zistia, že nemajú potrebný „olej v nádobách“. To, čo dostali priamo do lámp svojich sŕdc na počiatku svojho povolania na svadbu, pri sviatosti Krstu svätého, možno ešte aj v rodičovskom dome, sa buď minulo, alebo jednoducho nebude stačiť. Prečo? Lebo čas a doba milosti nebola využitá rozume a správne v čase čakania a potom aj vítania Ženícha. Pri Jeho druhom príchode už nebude možné o vieru, nádej a lásku prosiť nikoho. Ani ovocie viery prinášať a dokázať sa v mnohej trpezlivosti a vernom očakávaní. Mnohé lampy pohasnú v tom najdôležitejšom momente. Kým bol časť získať olej viery, nádeje a lásky, panny driemali a duchovne spali. Ľahkovážne sa spoľahli, že keď Ženích neprišiel podľa ich predpokladov, vôbec nepríde. To je to, čo by sa mohlo prihodiť aj nám. Nemúdre panny podcenili čas milosti. Nenačerpali si oleja viery, kým bol čas, kým trval deň a ponuka viery v zvesti  Slova Božieho a vo sviatosti Pánovej večere. Nečerpali a neprijímali milosť, odpustenie hriechov a silu viery, keď tieto hodnoty boli ponúkané a podávané. 

 

       Je to bolestné zistenie. Neraz aj dnes, práve pri Pamiatke zosnulých, je to tak, že si uvedomíme až nad hrobom, že sme  blížnym, ba najbližším možno „nemali čas“ prejaviť lásku. Nepovedali sme im pekné a dobré slovo a možno aj slovo  svedectva viery, ak nás trápilo, že ich lampy hasnú. Keď nás možno aj bolelo, že ich  lampy kresťanského života iba krátko zasvietili. Možno iba zablikali, ale nesvietili jasne a hasli stále viac. Už dnes je to smutné, smutnejšie ako čokoľvek iné: ako samotná rozlúčka, alebo návrat tela do prachu zeme. 

No bude bude to ešte smutnejšie pri príchode ŽENÍCHA . Úzkostlivé a zúfalé volanie zo strany človeka:“ Pane, Pane, otvor nám“ –  môže prísť neskoro…

 

       Pamiatka zosnulých, milí bratia a sestry je čas, keď ešte môžeme získať olej viery, nádeje a lásky do nádob našich sŕdc. Dnes ešte túto možnosť máme. Ale nebude to tak vždy. Preto  nás PJK  s láskou napomína: využite rozumne čas. Kým je tu čas milosti z Jeho strany. Kým tu je ponuka darov Ducha Sätého v  slove Jeho evanjelia a vo sviatostiach.

Preto bdejte“- hovorí Pán pozvaným. A tými sme všetci pokrstení! Bdejte, lebo neznáte dňa, ani hodiny, kedy príde Syn Človeka! A hoci nevieme, kedy príde náš nebeský Ženích, nech nikomu z nás nezaznie: „Neznám vás!  Nech nemusí zatvoriť  dvere svojho neba pred nami, pre našu nepripravenosť. Bez viery a posvätnosti života nikto neuzrie Pána v Jeho sláve! Preto: Žime vo viere a tak aj v nádeji a sile Jeho lásky už dnes! Amen.

 

                                            Pam.zosnulých – Ekumenické SLB -Sobotište 2010   Ľ.Batka st.

 

Leave a Reply